Vravel si, že v stredu... #6

Dobrý deň, Kristínka. Ideme vo štvrtok za Matejom, o ôsmej máme vyhradenú hodinu pre návštevy. Chcel by Vás vidieť.

Správa leží v mojom telefóne nezodpovedaná už tretí deň a v snahe vyčítať z nej, že toto celé je iba vtip, sa k nej stále dokola vraciam. Nedarí sa mi. Vždy sú tam tie isté tri vety, ktoré už poznám naspamäť. Viem ako idú slová za sebou, aj ako ich zobrazuje displej môjho telefónu. Tretíkrát som sa zobudila na to, ako mi šesť Matejových hláv v regáli s novinami oznamuje, že vo štvrtok o ôsmej sa uvidíme. 

S jeho rodičmi sme nikdy nemali príliš vrúcny vzťah. V podstate ich ani dobre nepoznám, všetok čas sme spolu s milovaným trávili buď u nás, alebo niekde vonku. Nezamýšľala som sa, prečo ma neberie domov. Možno mali nábytok z obdobia Veľkej Moravy, na dvore sa im prechádzali sliepky, alebo mali v pivnici veľké laboratórium, kde konzervovali ľudské končatiny. Prešiel mnou mráz. Predstavila som si, že to v podstate nemusí byť ďaleko od pravdy. 

V období, kedy začala byť situácia medzi nami vážna a mamička sa stále viac vypytovala na mojich budúcich svokrovcov, som občas mala nutkanie stráviť nedeľný obed v ich kuchyni a prezerať si fotoalbumy z čias, kedy nebolo vôbec divné, že Matej behal po dvore nahý, s plastovou lopatkou v ruke a dreveným káčerom za sebou. No s touto požiadavkou som na neho samozrejme vyrukovať nemohla, nakoľko som si uvedomovala citlivosť mužskej ješitnosti. Nechala som to teda tak. Rovnako ako on familiárne oslovovanie mojej mamičky. Na neurčito. Akékoľvek predstavy o stretnutí pri nedeľnom obede sa rozplynuli v momente, kedy prišla správa s vyhradenou hodinou pre návštevy. Stretnúť sa s budúcimi svokrovcami pred vyšetrovacou celou by mohlo byť inšpiráciou pre humorné príbehy pre naše deti, keby k nemu došlo za iných okolností. Takto sa akurát tak zbúrali predstavy o fotoalbumoch, káčeroch a v konečnom dôsledku aj svokrovcoch, svadbe, vzťahu a iných spojeniach.

Stretneme sa tam. Ďakujem. K.

Vo štvrtok bola zima a tma. Iba to si pamätám z môjho presunu na miesto stretnutia s budúcimi nesvokrovcami. Keďže Matej si nemohol miesto svojho rekreačného pobytu z pochopiteľných dôvodov vybrať sám, umiestnili ho dosť ďaleko na to, aby bol v dosahu svojich blízkych maximálne tak v myšlienkach. Vstávala som skoro ráno. Vlastne sa dá povedať, že ešte v noci. Zaspatý výraz si poctivo udržiavala aj moja skriňa, preto som zvolila outfit z predošlého dňa, ktorý zostal pohodený na kresle v obývačke. Uvažovať o tom, či by som sa mu mala páčiť alebo nie, sa mi zdalo príliš sarkastické, preto som sa vo svojej prirodzenej pokrčenosti rozhodla po spolupráci so zubnou kefkou nespolupracovať so žiadnymi ďalšími nástrojmi pre skrášlenie mojej osobnosti. A tak som sa so zahmleným videním aj myslením vybrala na cestu za svojim milovaným, ktorý v stredu neprišiel. 

Keď som sa vrátila domov, chcela som volať Jane, no zrazu som si nebola istá, či je vhodné povedať človeku, že ho pozdravuje jeho najlepší priateľ pár dní na to, ako zabil dievča. Tváril sa tak vyrovnane. Ako vždy. Pristihla som sa pri tom, ako u mňa vyhráva pocit ľútosti a prepadla som mu. Rozplakala som sa. Nie preto, že môj budúci nemanžel je vrah. Preto, že som mu z celého srdca priala, aby mu otvorili dvere a on mohol znova žiť svoj život. Sadla som si na zem s týmto pocitom svetovej nespravodlivosti a postupne som sa prepracovala k pocitu viny. Viny, že som bola tak ďaleko a nijako som nezabránila tomu, aby sa to stalo. Urobil to, pretože bol sám a oni ho tam teraz držia a berú mu život. Nenávidela som sa za to, že som mu to všetko spôsobila. 

S pocitom viny som žila ešte niekoľko mesiacov. Časom sa však k nemu pridal pocit zodpovednosti, čo spôsobilo, že ak mi prišiel list z vyšetrovačky, všetko išlo bokom, aby som stihla odpísať ešte v ten deň a aby moja odpoveď znela pozitívne. Listy som písala dvakrát. Raz na počítači, aby som si ich mohla ukladať pre prípad, že by sa cestou niekde stratili a bolo treba ich poslať znovu, a raz ručne, aby boli osobnejšie. Ak sa pár dní nedostavila odpoveď, prepísala a odoslala som ich znova. Nemohla som sa zbaviť myšlienky, že má iba mňa a že ak bude mať kvôli absencii korešpondencie pocit, že ma stratil, môže si nejako ublížiť. 

Zistila som, že niektorí jeho priatelia ho ešte úplne nezavrhli, pravidelne som sa s nimi spájala a vpisovala mu do listov vtipné odkazy a pozdravy, aby som mu navodila pocit, že má stále dosť blízkych. Pátrala som po novinkách z jeho minulého života, ktoré by ho mohli zaujímať. Opisovala som mu, ako pracuje jeho konkurencia, aby som v ňom navodila pocit nenahraditeľnosti a presvedčila ho o tom, že ho všetci netrpezlivo čakajú. 

Správy a e-maily od zakomplexovaných neprajníkov, ktorí ničomu nerozumejú a nazývajú ma zvrátenou, choromyseľnou a nebezpečnou psychopatkou, ktoré pristávali v mojej schránke som z noviniek vynechala. Nebudem ho zaťažovať zbytočnosťami. Na chvíľu som uvažovala, že spomenúť, ako mi niektorí píšu, že si mám dávať pozor kade sa večer pohybujem a kedy vychádzam z bytu, by ho možno pobavili, ale nechcela som riskovať, že by to zle pochopil. 

Žila som listami. 

Tam sa začínal aj končil môj svet. Bola som s milovaným nonstop v spojení, zariaďovala som náš byt tak, aby sa mu páčil, keď sa vráti a priebežne som kontrolovala pracovné ponuky, na ktoré by sa hodil. 

Pojednávanie sa stále odkladalo, čo ma trochu znervózňovalo, lebo som ho už chcela mať doma. Nerozumela som, čo toľko riešia, keď je úplne jasné, že je nevinný a zatknutý omylom. Bola som o tom presvedčená, preto som sa ho na okolnosti nikdy nepýtala. Vlastne sme o prípade spolu nehovorili, nebol dôvod. Pre mňa to bolo bezpredmetné a pre neho tiež. To som si myslela.