Vravel si, že v stredu...

Moja druhá šanca trvala asi tri dni. Keďže som už raz pochybila, bolo treba na mňa dávať väčší pozor. Častejšie telefonáty, konkrétnejšie prekvapenia, pravidelnejšie neplánované návštevy a väčšia podozrievavosť. Svojim neuváženým správaním som si vyslúžila dôveru na bode mrazu, takže pán dokonalý sa stal mojim otcom a šéfom v jednej osobe. 

V tej chvíli sa spod zeme vyhrabala tá, na ktorej existenciu som v záchvate toľkej lásky úplne zabudla. Moja dôstojnosť. Vyliezla a zákerne donútila moju ústnu dutinu vydať zo seba pár slov, ktoré dokopy znamenali niečo ako pripomienku k nášmu súčasnému vzťahu. 

V tej chvíli bol koniec. Znova. 

Takýchto koncov som v tom roku zažila ešte niekoľko. Teda, nie takýchto. Každý bol svojim spôsobom iný. Zo začiatku po každom konci nasledovali dni plné prosenia, ospravedlňovania a láskyplných rečí. Niektoré konce boli sprevádzané nekonečným počtom výčitiek, útokov a osočovania. Ďalšie boli preplakané a niektoré tiché a trpezlivé. Postupom času začali byť otravné a nakoniec boli definitívne. 

Vtedy si dôstojnosť tľapla s rozumom a ja som bola zase ja. 

Paradoxom bolo, že v momente, ako sa celá moja bytosť zmierila s koncom akéhokoľvek druhu, ozval sa pán dokonalý a vyslovil výrazný nesúhlas. Keď zistil, že nesúhlasom už u mňa nepochodí, prišlo na rad ticho, potom láskyplné reči a nakoniec ľútosť. 

Bola som na koni. A on bol somár. 

No ako sa vraví, kôň má štyri nohy a predsa sa potkne a vtedy môže byť človek akokoľvek šikovným jokejom, aj tak si tresne hlavu o zem. A že som si ju trieskala. A nie len o zem. Najlepšie sa mi trieskalo o tie moje štyri steny. 

Mohla som si každý večer vybrať, o ktorú. Moja obývačka zívala prázdnotou, šálky od kávy sa množili na stole. Nie pribúdajúcimi ľuďmi ale odbúdajúcou chuťou urobiť čokoľvek, čo okrem iného zahŕňalo všetky domáce práce vrátane umývania riadu. Môj život pripomínal obývačku. 

Tí, ktorých som z neho nevyhnala odišli sami. Keď došli šálky na kávu, vrátila som sa k vínu. Keď víno nestačilo, prešla som na vodku. V piatok, v sobotu, v utorok, ráno, potme, niekedy... In vino veritas, tak ktovie čo to bolo v tej vodke, ale písalo to za mňa pozliepané vety, ktoré občas nedávali zmysel, lebo predsa len nebolo ľahké trafiť to správne tlačidlo na telefóne. 

Písala som, že ho milujem, čo bolo ale príliš patetické aj pre tento stav, tak som napísala, že som rada, že ho nevidím. To ale zasa nebola pravda a mamička ma učila, že nemám klamať. Tak som si dala ešte jeden pohárik, nech mi to lepšie myslí... 

Neprišiel by si mi premaľovať? Neznášam tie steny...

Povedal, že príde o druhej, aby som uvarila. Tak som uvarila. Nejedli sme. Ani sme nemaľovali. Všetko to bolo také isté ako pred tým. On bol pán dokonalý a ja sprostá. Spýtal sa ma s kým som medzi časom spala a prečo. A vraj to nemám opakovať, lebo ma zabije. 

Neviem či to myslel vážne, ale asi by som neprovokovala.