Vravel si, že v stredu...

Prelomila som zlaté pravidlo tretieho stretnutia a znova som bola ako pobláznená sedemnástka. 

Fascinoval ma každý moment, každé Andrejove slovo, rozvaha a múdrosť s akou ich ukladal do viet. Nechala som sa zviesť jeho životnými skúsenosťami, o ktorých som na začiatku ani zďaleka netušila a keby tomu bolo inak, možno by som naňho pozerala s väčšou opatrnosťou. Rešpekt, ktorý vyvolával a strach, ktorý vzbudzoval v iných ľuďoch ma vzrušoval a zároveň mi dodával pocit bezpečia. Bol mužný, majetnícky, vášnivý, no v jeho očiach bolo toľko lásky, až nad ňou miestami sám strácal kontrolu. 

Môj život mal odrazu usporiadanie. Mala som komu rozprávať, čo robím a kam idem. Mohla som sa naňho tešiť, aj sa oňho báť, keď dlho neprichádzal. No keď neprichádzal stále dlhšie a častejšie, mala som sa začať báť skôr o seba. Bohužiaľ, to som ešte vtedy nevedela. 

Strávili sme víkend od seba, čo bolo v poslednej dobe častejšie ako časté, no vždy si to užili naše telefóny, ktoré počas takýchto dní zažili toľko vášne, lásky a ľahkej erotiky, koľko by im výrobcovia negarantovali v žiadnej nadčasovej aplikácii. Tretí deň tohto pravidelne sa opakujúceho odlúčenia sa však v mojom pánovi dokonalom čosi zlomilo a začal pôsobiť až dramaticky opusteno. 

Musíme sa porozprávať. Osobne. 

Počas svojho krátkeho, no na zážitky až príliš bohatého života som sa naučila nezamýšľať sa nad nevypovedaným a nefabulovať nepravdepodobné závery. Preto som telefón pokojne odložila a rozhodla sa až do najbližšieho rozhovoru prežívať svoju novú lásku bez komplikácií. 

Andrej prišiel po mňa do práce cez obednú prestávku. Výnimočne sa neusmieval, čo naznačovalo, že by som sa tiež nemala. Tak sme iba mlčali. 

Vystúpili sme z auta pred kaviarňou, v ktorej sme ešte nikdy neboli a mala som zrazu pocit, že je to preto, aby sme sa do nej už nikdy nemuseli vrátiť a to, čo mi teraz povie v nej zostalo. Nadýchla som sa, no skôr ako zo mňa stihol vyliezť nejaký tón, či nebodaj slovo, zahriakol ma pohľadom, čo znamenalo, že najskôr si objednáme, aby sme pri siahodlhom monológu neboli rušení. 

Káva bola odporne horká. Už viem, prečo do tejto kaviarne nechodíme. Pán dokonalý sa obšťastnil dúškom svojej obľúbenej koly, pozrel mi do očí a po trinástich dramatických sekundách vyslovil: „Nežijem sám.“ 

Následne na to rozprával niečo o vlastnom prekvapení z údajného zamilovania, neočakávaných momentoch, kedy mu chýbam a potrebe úprimnosti, ktorú voči mne cíti a na ktorú nie je zvyknutý. Ako vždy ponúkol riešenie. Dal mi šancu na útek a svojou taktickou psychológiou vnútil môjmu podvedomiu možnosť stať sa milenkou. Samozrejme, plnohodnotne milovanou. Cestu späť do práce sme absolvovali v podobnej tichosti, ako tú prvú. 

Odišla som bez pusy. 

Rozmýšľať.