Vravel si, že v stredu...

Prešli dva roky a ja som sa naučila žiť sama. Obklopila som sa priateľmi a novými záľubami, zmenila som prácu a začala som v nej tráviť oveľa viac času. Určila som si vzdialené ciele a snažila som sa k nim približovať. Mojimi najlepšími kamarátmi boli sarkazmus a irónia, čo zabezpečovalo potrebný odstup od ľudí, vzťahov a sebaľútosti. Dni venované vínu a Matejovi som postupne obmedzila na minimum, až sa z nich úplne odfiltroval Matej a zostalo len víno. Občas som v ňom hľadala pravdu, no akokoľvek som sa snažila, vždy som našla iba dno pohára a miernu bolesť hlavy. 

Janu som celé dva roky nevidela. Nie preto, že by sme už neboli priateľky, ale preto, že naše životy už nič, okrem občasných telefonátov o tom, s kým spala, prečo a prečo už nebude, nespájalo. O tom, s kým som spala ja, som jej nehovorila, pretože som väčšinou ani sama nevedela prečo, iba som vedela, že už nebudem. Štaticky vyhrávali tri dôvody. Buď to boli náhodné stretnutia a ja som okrem krstného mena nevedela o nich nič. Niekedy ani to meno. Alebo boli zadaní, ženatí, prípadne s deťmi, alebo, v horšom prípade, zadaní a ženatí s nejakou mojou známou. Tretí dôvod bol najtragickejší a s týmito adeptmi som okamžite rušila všetky spojenia. Boli to tí, pri ktorých bola šanca, že by som sa mohla zamilovať. Začala som používať zlaté pravidlo tretieho stretnutia. Na žiadne tretie stretnutie som nikdy nešla. Pre istotu. 

Príležitostný sex sa v daný moment javí ako veľmi zábavný a príjemný nápad. Väčšinou je to spôsobené hladinou alkoholu alebo neovládateľných hormónov, ktoré ešte nikto nedokázal prepojiť s mozgovými bunkami. Bohužiaľ po každej príjemnej noci príde nepríjemné ráno a táto nepríjemnosť rastie s večernou príjemnosťou ruka v ruke. 

Keď sa zobudím v cudzom byte, čaká ma potupná cesta domov v šatách, ktoré ani náhodou nezodpovedajú momentálnej situácii v uliciach a makeupe, za ktorý by som mohla byť pokojne súdne trestaná. Po príchode do prázdneho bytu sa musím z celej predošlej noci dôkladne zvliecť, odlíčiť a osprchovať. Následne prichádza fáza zasepijemkávusama na mojom, pre jedného až príliš veľkom, gauči medzi štyrmi stenami. Po tomto rituály môžem pokračovať vo svojom tradičnom dni bez akýchkoľvek výčitiek svedomia a s čiastočným zabudnutím. 

Ak sa stane, že miestom hriechu sa stane môj byt, väčšinou je to príjemnejšie, no o to bolestivejšie vo fáze štyroch stien. Príjemnejšie v tom, že sa zobudím o hodinku skôr ako môj nocľažník a môžem si užívať teplo jeho náručia, spoločnú perinu, úsmev v polospánku a pohľad na nahého muža v mojej posteli. Inak tiež pre jedného až príliš veľkej. Po jeho precitnutí si vypočujem ešte pár teplých slov a medzi dverami dostanem letmú pusu. Nikdy neviem, kam ide, s kým ani prečo sa tak ponáhľa. Teda viem, ale on to nekonkretizuje a ja sa nepýtam. Nie je však nič horšie, ako vidieť nepomer dvoch pohárov z večera a jednej šálky na moju súkromnú rannú kávu. Po druhom prebudení a letmej rannej puse, od toho istého nocľažníka, prichádza možnosť si na takéto rána zvyknúť. To je chvíľa pre spontánny útek a znemožnenie zorganizovať akékoľvek náhodné či plánované tretie stretnutie. Pre istotu.

Tento môj, údajne osamelý, spôsob života denne nedá spávať mojej mamičke, ktorá síce stratila predstavu o svadbe s Matejom, no v žiadnom prípade nestratila predstavu o svadbe s kýmkoľvek. Musím podotknúť, že osamelým sa jej zdá, preto, že sa jej v žiadnom prípade nezdôverujem s jeho detailmi a keďže sa v mojom rétorickom prejave v pravidelných intervaloch neopakuje žiadne mužské meno, má právo byť znepokojená. Teda, to aspoň tvrdí ona. Zvažovala som možnosť predstaviť jej fiktívneho partnera, presvedčiť ju o tom, že je to ten pravý a určite sa budeme časom brať, no teraz má neodkladné pracovné povinnosti a je často na cestách. Vypočula by som si, ako ma zanedbáva a nemala by som nechať so sebou takto manipulovať a zametať, pretože predsa len mám svoju nevyčísliteľnú ľudskú hodnotu, ale prestala by som počúvať o tom, aká som opustená a mala by som s tým niečo robiť, lebo so mnou určite nie je niečo v poriadku. 

Nanešťastie, okruh mojich známych mužského pohlavia sa po vytriedení zadaných so žiarlivými priateľkami, gejov a tých, s  ktorými by mi túto nevinnú lož mamička nikdy v živote nezožrala, zúžil až na nikoho. Pristúpila som teda k plánu B. Minimalizovať frekvenciu návštev a telefonátov a v prípade ich nutnosti sa zamerať na témy týkajúce sa počasia, varenia a televíznych seriálov. 

Keď som odstránila zo svojich dní hodinové telefonáty s mamičkou, naučila sa zadeliť si prácu úsporne voči času a záľuby sa stali rutinnou záležitosťou, začala som sa nudiť. Čím ďalej, tým menej ma bavilo zoznamovať sa s novými nocľažníkmi a viac mi vadili chvíle medzi štyrmi stenami. Potrebovala som si nejako vyplniť čas. Potrebovala som druhú prácu. 

Po dlhých hodinách strávených pri monitore môjho, neviem akým zázrakom ešte stále fungujúceho, počítača som našla tú pravú ponuku na vedľajší pracovný pomer a odoslala som jediný e-mail. Vedela som, že odpoveď príde. Tá ponuka čakala na mňa. Ani nie o týždeň mi zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval príjemný mužský hlas s pozvaním na pracovnú kávu, respektíve pohovor. 

Andrej bol o viac ako dvadsať rokov starší ako ja, ale vyžarovalo z neho niečo, z čoho sa mi pri prvom stretnutí roztriasli kolená a triasli sa ešte na druhý deň doma v obývačke. S úsmevom mi ponúkol tykanie a po niekoľkých profesionálnych otázkach sa rozrečnil aj súkromne. Pracovný pohovor trval takmer tri hodiny a ako motivačný bonus mi bol ponúknutý odvoz domov. Nie som si istá kedy, ale obaja sme pocítili, že naše stretnutie sa prelomilo do čohosi iného ako sme plánovali a táto káva by v žiadnom prípade nemala byť posledná. 

Andrej na seba nenechal dlho čakať a len čo som sa ocitla medzi svojimi štyrmi stenami, na mobile zasvietila prijatá správa.