Vravel si, že v stredu... #1

„Matej? Môj Matej? To je blbosť, Lucka!“ zasmiala som sa. Veď ešte včera večer mi volal, že príde za mnou, aby sme začali dávať dokopy tú kanceláriu aj spoločné bývanie. Konečne už budeme spolu aj tak naozaj. Tešil sa. A ona mi tu teraz rozpráva také nezmysly. Zasmiala som sa... Ale bolo to poslednýkrát. 

Odvtedy už mi do smiechu nebolo. 

„Ahoj, ja som Kika.“ Vystrelila som na neznámeho blondiaka, až ma trochu zamrzelo, ako som ho vystrašila. Bolo mi to vtedy jedno. Vlastne mi vtedy bolo jedno úplne všetko, mala som svoje odvážne obdobie. Chcela som ho spoznať, tak som vystrela pravú ruku a vysypala svoje meno s očakávaním, že sa dozviem to jeho. Vyšlo to. „Matej.“ Trochu stručné, ale fajn. 

Prvý krok máme za sebou. 

Myslím, že som postrehla náznak úsmevu, takže je to na dobrej ceste. Ešte pár rokov a možno mi povie aj priezvisko. Na moje prekvapenie po dvoch troch vetách sa to z neho začalo sypať samo. Dozvedela som sa všetko čo som chcela, možno aj čo som nechcela a bola som následne zapojená do jeho záľub. Matej, ako som sa dozvedela, je externý fotograf pre istý internetový portál. Je všade, kde to žije a kde treba niečo zdokumentovať. Práca tohto charakteru prináša so sebou, okrem iného, výhodu, ktorá je veľmi ľahko zneužiteľná v jeho osobný prospech. Dostane sa na miesta, kam sa bežní smrteľníci nedostanú. Myslím, že na toto ma v prvom momente zbalil. Sľúbil mi, ako zainteresovanej umelkyni a nadšenej fanynke hudobného sveta, podujatia, zákulisia a neoceniteľné podania rúk. 

Matej sa do môjho života dostal rovnako šikovne, ako na všetky podujatia. Neviem ako. Najskôr som sa zamilovala iba do jeho života. Desiatky nocí strávených na cestách, vkrádania a úteky, vzrušenie. Boli sme ako filmoví hrdinovia, stále spolu. Začala som milovať aj jeho samého. Láska na život a na smrť? Myslím, že miestami áno a dokonca doslova. 

„Zlato, musíme ísť ešte na jednu akciu. Auto nechám tu, prejdeme sa.“

Romantická prechádzka sa neodmieta a tak som sa vo svojom party outfite vybrala po boku milovaného v ústrety noci. Skratky boli jeho špecialita. Tentokrát vyhral železničný most. Uznávam, že si viem pre svoje dvanásťcentimetrové podpätky predstaviť aj lepší terén, ale keď inak nedá, budem mu veriť, že to zvládneme. To som ale ešte netušila, že keď železničný, tak železničný a kráčať budeme priamo po koľajniciach. S miernou klaustrofóbiou pri pohľade na niekoľkometrové železné zábrany obklopujúce našu trať som sa nakoniec nechala presvedčiť a zaborila sa do štrku vypĺňajúceho medzery medzi konštrukciou. Asi po dvoch minútach cesty som už nedovidela na začiatok ani na koniec našej bielej aleje. 

Nasledovala som Mateja a mňa nasledovala tma. Bolo by fajn, keby to tak zostalo celú cestu. „Za chrbtom máš tri svetlá.“

Typické. Vidí, že mi v hlave prebiehajú všetky hororové scenáre, ktoré kto kedy vymyslel, tak ma musí ešte trochu podpichnúť. Minulo sa to účinku a v podstate ma to trochu vytrhlo zo stresu, takže som mu v konečnom dôsledku bola vďačná, že nezabudol, že som mu v pätách. 

Na môj ironický smiech však nereagoval tak, ako by situácia vyžadovala. Práve naopak. Pridal do kroku. Tak on si nedá pokoj? 

V poriadku, vtipná nálada ho nikdy neopúšťa, no pri ďalšom zrýchlení som začala dýchať trochu ťažšie a rýchlejšie a keď ma donútil obzrieť sa, aby som tri svetlá videla na vlastné oči, myslím, že som na okamih dýchať úplne prestala. 

„Bež!“ - vykríkol a sám tak pod vplyvom pudu sebazáchovy urobil. Neviem, ako sa dá bežať po koľajniciach v dvanásťcentimetrových podpätkoch, ale dá sa to. Ocitnúť sa v žiare reflektorov by bolo za iných okolností určite príjemné, no teraz to skôr pripomínalo svetlo na konci tunela a ja som v tej chvíli z celého srdca milovala tmu. Vidím koniec mostu. 

Neviem čo je za ním, ale všetko bude lepšie, ako rušeň vlaku, ktorý mi už dýchal na chrbát. Svetlo, hluk, otriasajúce sa koľajnice pod nohami, Matej letí, ja letím za ním, pred nosom mi letí obrovské množstvo železa nenormálnou rýchlosťou a keď v takmer orgazmickej triaške precitám, zisťujem, že sme to v poslednej sekunde stihli a sme za mostom. Keď si spätne vybavím, čo sa stalo, vždy si spomeniem na Kobru 11 a letiaceho Semira pri každom výbuchu. Tak nejak sme leteli. Teda láska na život a na smrť. Doslova. Odvtedy som na železničnom moste nebola a prisahala som, že už nikdy ani nebudem. I keď 

Matej mi hneď po tomto nie veľmi príjemnom zážitku s úsmevom oznámil, že sa ešte musíme vrátiť po auto. Naozaj sa nedalo ho nemilovať. 

„Kika, myslím to vážne. Určite to bol on. Rieši to celé mesto, všetci sú v šoku. Prepáč, že ti to musím oznamovať ja, ale musíš to vedieť. Ak budeš čokoľvek potrebovať, zavolaj!“ - a zložila. Nechala ma s touto informáciou samu medzi štyrmi stenami v cudzom meste. 

S informáciou. 

To nie je informácia, je to nezmysel a hneď jej to dokážem. Vytáčam posledné volané. Nedvíha.