Vravel si, že v stredu...

Rozmýšľala som v práci, cestou domov, a potom ešte pár hodín vo svojej obývačke. Dôkladne som udupala svoju, zúfalo sa o posledné výkriky snažiacu, dôstojnosť a po spätnom premietnutí môjho plnohodnotného života v posledných týždňoch a toho v posledných rokoch, som, s nádejou na lepšie zajtrajšky, skonštruovala nechutne patetickú správu. 

Odoslať.

Pán dokonalý bol zo dňa na deň dokonalejší a ja som začala ľutovať tú jeho oficiálnu, pretože toľko času, koľko trávil so mnou jej nemohol venovať ani omylom. Jedine, že by mal stroj času, alebo žil v odlišných časových pásmách. Žila som si teda svoj dokonalý život. S mužom, ktorého som, vďakabohu, za žiadnych okolností nemusela priviesť domov a predstaviť mamičke. Tú som naďalej udržiavala v trpkej predstave o mojom osamelom živote a z času na čas som si vypočula prednášky na tému: Moja dcéra je príliš náročná. Vzhľadom k situácii som ich niesla ľahšie ako pred tým, čo spôsobilo miernejšie reakcie, menej kriku a výrazné zníženie počtu zložených telefonátov v záchvate zúrivosti. Zostal teda priestor na rozhovory o počasí a jedle, prinášajúce čiastočné uspokojenie na oboch stranách. 

Nikdy som sa necítila ako milenka. Bola som partnerka muža, ktorý ma miluje a dáva mi to každý deň výrazne pocítiť. Nemala som dôvod uvažovať nad tým, že som druhá. Nemusela som sa skrývať, klamať svojim priateľom ani sa vyhýbať verejnosti. Náš vzťah bol ozajstný. So všetkým. Až na sex. Prvýkrát sme sa milovali až po niekoľkých týždňoch, čo bola pre mňa taká novinka, ako 3D kino pre moju mamičku. Po dvoch rokoch sexuálnych vzťahov s ničím pred tým a ničím potom, som bola zrazu uchvátená čakaním na takzvanú pravú chvíľu. Väčším šokom však pre mňa bol spôsob, akým k tomu došlo. Čím ďalej tým viac sme o spoločnom milovaní hovorili, túžili sme po sebe, dráždili sme jeden druhého a obaja sme cítili, že toto napätie už dlho nevydrží nezodpovedané. 

Obed a milovanie? Môže byť v takomto poradí? 

Originalita Andrejových správ nemala hraníc a táto ma prekvapila tak veľmi, že som sa, asi prvýkrát v živote, pristihla ako sa červenám. Odpísala som niečo stručné a neurčité a začala som očami tlačiť ručičku hodiniek rýchlejšie k obednej prestávke. Na zvyšok dňa som si nahlásila voľno. 

Obed bol rýchly. S obavou, aby nás neukrátil o žiadnu minútu nášho vzácneho času, sme do seba nahádzali všetko, čo sa za tak krátku chvíľu dalo a nasadli sme späť do auta.

Viezol ma niekam. Očakávala som, že zamierime k môjmu bytu, no auto sa pohlo opačným smerom. Nechcela som kaziť tento deň zbytočnými otázkami a hoci mi na moment prebehlo hlavou, že by som možno mohla byť prvýkrát pozvaná priamo do jeho spálne, zamietla som túto myšlienku a nahradila ju inou, ktorá hovorila čosi o tankovaní, prípadne inej záležitosti, ktorú potreboval Andrej vybaviť pred tým, ako to zamieri späť k môjmu bytu. 

Zastavili sme pred hotelom. Niečo nové. Na recepcii mi pán dokonalý vtlačil do rúk kartu na otváranie dverí, ako som neskôr pochopila, a poslal ma do izby číslo dvesto dva. Samú. 

Prvýkrát ma dostihol fakt, že som milenka. Kráčala som nekonečnou chodbou a chudera dôstojnosť ma celú cestu kopala do členkov, pretože vyššie, kvôli svojej udupanej pozícii, nedočiahla. 

Izba bola uprataná, prázdna a chladná. Bola odporná. Neviem, čo sa robí v takej izbe počas čakania na svojho milenca, a tak som iba bezducho pozerala z okna. Teda, nie až tak bezducho. Podvedome som mapovala, ako sme vysoko v prípade zhodnotenia, že vyskočiť z toho okna je dôstojnejšie ako sex v hotelovej izbe. 

Neskoro. Dvere sa otvorili a Andrej spolu so svojim nedočkavým telom priniesol aj trochu lásky a tepla. 

Ležala som v náručí muža, ktorý neodíde s pusou medzi dverami a vedela som, že keby som teraz dostala chuť na kávu, dal by si so mnou. 

Tentokrát sa mi nechveli iba kolená, ale aj všetko nad a pod nimi. Pán dokonalý dosiahol, v mojich očiach, vrchol dokonalosti vzápätí na to, ako spôsobil vrchol mne. A potom to ešte doťukával tým, ako ma objímal. 

Atmosféru prerušil Andrejov tichý vzdych, keď som sa spýtala na pôvod jazvy nad jeho pravým bokom. 

„Bodol ma jeden debil, keď som sedel.“