Vravel si, že v stredu... #4

Nezvestnú Emu našli mŕtvu. Mladík sa priznal k brutálnej vražde.

Preboha, tak predsa sa tam u nás niečo stalo. Lucka spomínala, že to bola nejaká jej známa. Ale mohla si preveriť, kto to vlastne urobil, kým narobila takúto paniku. Telom mi prešlo zvláštne teplo, predstavila som si, že by to bola nejaká moja známa. Asi by som tiež konala takto neuvážene, človek musí byť v šoku. Nechutné, čo ľudia dokážu. 

Zaujímalo by ma, kto to teda bol. Lucka spomínala nejaké červené auto, v ktorom ju vraj videli  naposledy. Červených áut sa hýbe po meste veľa, v rýchlosti ma nenapadá nikto známy, kto by mohol mať v garáži takýto kúsok, takže to bude niekto úplne cudzí, možno ani nie miestny. Pozorne čítam článok. Píšu tam o Eme, vraj čakala s páchateľom dieťa. Akékoľvek spojenie s Matejom po vstrebaní tejto informácie vylúčim a moja ľútosť ako nezainteresovanej osoby týmto končí. Obraciam pozornosť späť k telefónu, ktorý ešte stále leží na vankúši s neodpovedaným hovorom. Na moje prekvapenie nachádzam na displeji nie Matejove, ale Janine číslo.

Jana je naša spoločná priateľka. Vlastne som Mateja spoznala vďaka nej. V mojom všetkomijejedno období sme boli spriaznené duše a oni dvaja mali tiež už čo-to preskákané. Keď nás zoznamovala, teda...keď nás priviedla k sebe, nakoľko zoznámenie som uchopila do svojich rúk skôr, než stihla zakročiť, určite ani netušila, že by sme niekedy mohli byť spolu. Bolo však veľmi príjemné mať spoločnú dôverníčku. Neviem, či to tak fungovalo aj naopak, no ja som sa vždy dozvedela všetky sťažnosti, ktoré boli na mňa vznesené a nenápadne som sa pokúšala o nápravu k spokojnosti mojej drahej polovičky. Rovnako užitočné bolo toto kombinované priateľstvo pri kúpe darčekov, najmä na začiatku vzťahu, kedy o ňom vedela podstatne viac ako ja, čo mi pomáhalo vždy mu brnknúť na tú správnu strunu. 

Žeby aj jej niekto volal s tým nezmyslom? Lucku nemá odkiaľ poznať. Ale naše mesto je dostatočne malé a klebetné na rozsev údajných faktov rýchlosťou svetla, takže je to celkom možné. Zavolám jej späť, dozviem sa o čo ide, aspoň sa spolu zasmejeme. Telefón mi opäť zvoní v rukách, tentokrát určite nie silou telepatie, keďže mamička je posledný človek, na ktorého by som teraz myslela. 

„Áno, m...“ nestihla som dopovedať vďaka jej neuveriteľnej schopnosti začať sypať svoje fantasticky zaujímavé novinky v sekunde, ako postrehne, že som na linke a je čo i len dvojpercentná možnosť, že vnímam. Po tretej, rovnako nezmyselne skonštruovanej vete, ako v Luckinom telefonáte, s tými istými heslami, stratenou Emou a červeným autom ma prepadne divný pocit úzkosti a musím si sadnúť. A položiť.

Zlato, prosím ťa, zavolaj mi čo najskôr, niečo sa deje, potrebujem ťa počuť. 

Najdlhších a najtichších dvadsať minút v mojom živote. Mala by som zavolať Jane, ale bojím sa, že mi povie to isté, čo Lucka. Od nej to už bude pravda. Šesť neprijatých hovorov a jedna správa od mamičky. Aby som neurobila nejakú hlúposť. Že sa o mňa bojí. Rozmýšľam akú hlúposť by som mohla urobiť, aby vyvážila ten jej telefonát.

Zlato kde si???

Nič. Trochu sa mi krúti hlava. Príliš silná káva. Mala by som zavolať Jane. Alebo by som možno nemala, aby som ju nevystrašila. Ak by to bolo naliehavé, volala by viackrát. Hoci pri mamičkinej náruživosti by ma neprekvapilo, ak by bola preťažená kompletná sieť môjho operátora. 

„Janka, čo si chcela?“ 

Plače.