Vravel si, že v stredu... #2

„Kika, myslím to vážne. Určite to bol on. Rieši to celé mesto, všetci sú v šoku. Prepáč, že ti to musím oznamovať ja, ale musíš to vedieť. Ak budeš čokoľvek potrebovať, zavolaj!“ - a zložila. Nechala ma s touto informáciou samu medzi štyrmi stenami v cudzom meste. 

S informáciou. To nie je informácia, je to nezmysel a hneď jej to dokážem. Vytáčam posledné volané. 

Nedvíha.

Nemilovala som ho iba ja. O krátku chvíľu ho začala milovať aj moja rodina a postupne celé moje okolie. Bol to ON. Donútiť rodinku pohostinnosti pre mojich ctiteľov bol výkon hodný Nobelovej ceny, no pri ňom sa priam podsúvali. 

„Kristínka, na tú strýkovu oslavu si dúfam pozvala aj Mateja.“ Mala som chuť svoju zrazuažprílišmilú mamičku poprosiť, aby to zopakovala pre umožnenie audiozáznamu, respektíve preverenie si, že nepočujem hlasy. 

Rodinné oslavy u nás boli vždy čosi ako sektársky rituál. Človek by musel mať doklad z matriky, že k nám patrí, aby ho pustili na také posvätné miesto. Matejovi stačil úsmev a všetky pravidlá boli preč. Mamička ho patrične hrdo predstavila všetkým, ktorí ešte nemali tú česť, ako môjho budúceho manžela. Dokonca aj môj žalúdok to prijal ako fakt a zdvíhal sa iba prvých trinásť sekúnd. 

Na otázky ohľadne prsteňa odpovedala mamička nenútene, s prehľadom a výhovorkami, ktoré si podľa môjho úsudku pripravovala minimálne dva dni vopred. Za iných okolností by som si v duchu driblovala jej hlavou, dôkladne oddelenou od zvyšku tela, no vždy keď som pozrela na Mateja, videla som iba vyrovnaný výraz. Dokonca som sa na moment pristihla, ako prikyvujem na všetky tie nezmysly, ktoré sa tu, nejakým zázrakom, logicky sypú z mojej stvoriteľky. Na svadbu, našťastie, nikoho nepozvala. Uzavreli sme celú debatu prísľubom, že pozvánky pošleme hneď, ako budeme mať konkrétny dátum, pretože je ešte zima a jarné svadby sú síce krásne, ale ja by som chcela mať fotky s jesenným lístím, čím sme oddialili akékoľvek telefonáty, prípadne dopredu zasielané dary našich hyperaktívnych príbuzných.

Potom sme už len jedli, pili a tancovali. Teda, my sme iba jedli a tancovali. Tety, krstné mamy a zatrpknuté sesternice po štyridsiatke pili. A keďže pili aj za nás, postupne aj tancovali. Matej to mal v ten večer naozaj ťažké, posúvali si ho medzi sebou ako volejbalku, spovedali ho, poniektoré odo mňa odhovárali a nahovárali pre seba alebo svoje dcéry, či netere. Držal sa naozaj statočne, za čo dostal od mamičky cestou domov veľkú pochvalu a tiež ponuku oslovovať ju mama. Vtedy sa opäť ozval môj žalúdok. Našťastie môj budúci manžel vie zachovať dekóru, preto toto familiárne oslovenie takticky odložil na neskôr, v našej reči na neurčito. Za toto dostal zasa pochvalu odo mňa. Nie v tej chvíli a nie pred našimi. 

Volám mu znova. A potom ešte dvakrát. Nič. Začína ma chytať panika, no zdravý rozum ma presvedčí o možných dôvodoch jeho absencie pri telefóne, takže to vyriešim SMS-kou a čakám...

Mesiace plynuli a všetko bolo dokonalé. Až príliš. No asi to bolo nami a čiastočne možno mojou schopnosťou zatvárať oči, keď si to situácia žiada. Matej pokračoval vo svojom živote, no ja som sa ho nemohla zúčastňovať tak aktívne ako na začiatku. Svojim spôsobom sme prestali randiť a začali sme spolu žiť. 

A hoci svadbu okrem mamičky neplánoval nikto, budúcnosť sme si chceli zariadiť čo najskôr. A mala byť spoločná. Vyhliadka lepšieho života prinášala so sebou aj menej príjemné veci. Tou najnepríjemnejšou bolo odsťahovať sa z rodného mesta. Odsťahovať sa od Mateja. Pracovné príležitosti v našich končinách končili hlboko pod úrovňou mojich predstáv o dokonalom živote, preto som zapojila celé svoje odhodlanie a vybrala sa do sveta. Moja púť síce skončila po stopäťdesiatich kilometroch, no možnosti tu boli neporovnateľné a milovaný iba necelé dve hodiny odo mňa. 

Naplánovali sme si presun celej našej spoločnej existencie do hlavného mesta, no veľké sťahovanie národov sa nemohlo konať, kým aj Matej nemal istú prácu a neuzavrel si veci v tej súčasnej. Takže sme pár týždňov fungovali na diaľku. Klamala by som, ak by som chcela kohokoľvek presvedčiť o tom, že som si bola istá jeho vernosťou. Poznala som jeho nočné výjazdy, jeho prácu, ľudí, medzi ktorými sa pohybuje a príležitosti, ktoré sa mu ponúkajú. No milovala som ho tak veľmi, že ma svojim spôsobom prestalo zaujímať, čo robí, keď so mnou nie je. Teda samozrejme iba v prípade, že by to malo niečo pokaziť. Inak sme sa o seba zaujímali nad mieru starostlivo, dlhé telefonáty, správy, návštevy v najhustejších intervaloch, ako bolo možné. 

Opäť sme začali randiť, bola to vlastne príjemná zmena. Spoločne sme prišli na najlepší spôsob, ako presunúť Matejove pôsobisko čo najbližšie ku mne. Na mne zostávalo vyriešiť otázku bývania, čo bolo najpríjemnejšou povinnosťou, akú som kedy mala. Myslím, že Matej nemohol mať po desiatej sérii fotiek kuchýň, kúpeľní a výhľadov na mesto absolútne žiaden prehľad v tom, čo patrí k čomu, preto som všetko vzala na svoje plecia a svoj zdravý úsudok a presne na dvadsiatyšiesty deň som našla ten správny byt. 

V momente, ako som išla poslať poslednú sériu, zafungovala telepatia, ktorú sme si medzičasom osvojili a telefón mi zazvonil v rukách. 

„Láska, vybavil som všetky potrebné veci so šéfom, v stredu idem podpísať zmluvu, preložia ma do Bratislavy.“ 

Na pár sekúnd som mala pocit, že slnko zasvietilo až gýčovo jasne. Konečne. Budem ho mať pri sebe už naozaj. V našej dvadsaťšesťdňovej kúpeľni. 

„Milujem ťa,“  bolo to posledné, čo som od neho počula.