„Ľú-bim-ťa“ odčítala som z ockových pier cez sklo autobusu. 

Mamička sedela vedľa mňa a držala ma silno za ruku. Tak silno ako vždy, keď sme v noci vybiehali z bytu a utekali cez mesto všetkými skratkami, aby sme autobus stihli. Bolo jedno ktorý, proste nejaký. Vždy plakala, ale tak aby som nevidela. Aj tak som videla, ale nepýtala som sa. 

Toto bola iná noc. Chladná. V rádiu hovorili, že tichá a svätá. U nás doma ani jedno ani druhé. Tichá len dovtedy, kým sa neotvorili dvere. Potom ju prehlušil krik. Taký ten nervózny a obviňujúci. Vystriedal ho iný - prosebný a ľútostivý. Vtedy som sa snažila nepočúvať, ale nešlo to. Za krikom niečo letelo vzduchom a rozbilo sa o stenu. O tú, za ktorou som sa skrývala, akurát z druhej strany. Namiesto prosebného a ľútostivého prišiel hysterický a plačlivý, taký čo sa zaryje strašne hlboko pod kožu a spôsobuje zimomriavky a sťahuje všetky svaly. A potom dvere. Jedny, druhé a zasa tie isté. A facka. Asi. Zase krik a zase facka a potom moje dvere a vchodové dvere a výťahové dvere. A nakoniec tie autobusové. 

Svätá bola miestami aj počas toho neticha. Keď ho mamička preboha prosila, aby prestal a keď som na druhej strane tej steny hovorila rituálne anjeličku môj strážničku. A nakoniec, keď ju poslal doboha aj s tým sprostým deckom.  

„Aj ja teba“ odpovedala som bez hlasu, mysliac si, že on za tým oknom tiež iba otvára ústa. A naozaj som ho ľúbila. V tú noc som mu to povedala poslednýkrát. 

Mala som päť, keď som zažila svoju tichú a svätú noc hlučne a bezbožne. 

Boli to piate Vianoce v mojom živote, keď sa mojim jediným anjeličkomstrážničkom stala mamička a odvtedy mi tú ruku nepustila. 

Prežívala som svoje piate Vianoce, keď som sa naučila ľúbiť mužov, ako bol môj ocko. 

A ešte plakať tak, aby nevideli.

Moja druhá šanca trvala asi tri dni. Keďže som už raz pochybila, bolo treba na mňa dávať väčší pozor. Častejšie telefonáty, konkrétnejšie prekvapenia, pravidelnejšie neplánované návštevy a väčšia podozrievavosť. Svojim neuváženým správaním som si vyslúžila dôveru na bode mrazu, takže pán dokonalý sa stal mojim otcom a šéfom v jednej osobe. 

V tej chvíli sa spod zeme vyhrabala tá, na ktorej existenciu som v záchvate toľkej lásky úplne zabudla. Moja dôstojnosť. Vyliezla a zákerne donútila moju ústnu dutinu vydať zo seba pár slov, ktoré dokopy znamenali niečo ako pripomienku k nášmu súčasnému vzťahu. 

V tej chvíli bol koniec. Znova. 

Takýchto koncov som v tom roku zažila ešte niekoľko. Teda, nie takýchto. Každý bol svojim spôsobom iný. Zo začiatku po každom konci nasledovali dni plné prosenia, ospravedlňovania a láskyplných rečí. Niektoré konce boli sprevádzané nekonečným počtom výčitiek, útokov a osočovania. Ďalšie boli preplakané a niektoré tiché a trpezlivé. Postupom času začali byť otravné a nakoniec boli definitívne. 

Vtedy si dôstojnosť tľapla s rozumom a ja som bola zase ja. 

Paradoxom bolo, že v momente, ako sa celá moja bytosť zmierila s koncom akéhokoľvek druhu, ozval sa pán dokonalý a vyslovil výrazný nesúhlas. Keď zistil, že nesúhlasom už u mňa nepochodí, prišlo na rad ticho, potom láskyplné reči a nakoniec ľútosť. 

Bola som na koni. A on bol somár. 

No ako sa vraví, kôň má štyri nohy a predsa sa potkne a vtedy môže byť človek akokoľvek šikovným jokejom, aj tak si tresne hlavu o zem. A že som si ju trieskala. A nie len o zem. Najlepšie sa mi trieskalo o tie moje štyri steny. 

Mohla som si každý večer vybrať, o ktorú. Moja obývačka zívala prázdnotou, šálky od kávy sa množili na stole. Nie pribúdajúcimi ľuďmi ale odbúdajúcou chuťou urobiť čokoľvek, čo okrem iného zahŕňalo všetky domáce práce vrátane umývania riadu. Môj život pripomínal obývačku. 

Tí, ktorých som z neho nevyhnala odišli sami. Keď došli šálky na kávu, vrátila som sa k vínu. Keď víno nestačilo, prešla som na vodku. V piatok, v sobotu, v utorok, ráno, potme, niekedy... In vino veritas, tak ktovie čo to bolo v tej vodke, ale písalo to za mňa pozliepané vety, ktoré občas nedávali zmysel, lebo predsa len nebolo ľahké trafiť to správne tlačidlo na telefóne. 

Písala som, že ho milujem, čo bolo ale príliš patetické aj pre tento stav, tak som napísala, že som rada, že ho nevidím. To ale zasa nebola pravda a mamička ma učila, že nemám klamať. Tak som si dala ešte jeden pohárik, nech mi to lepšie myslí... 

Neprišiel by si mi premaľovať? Neznášam tie steny...

Povedal, že príde o druhej, aby som uvarila. Tak som uvarila. Nejedli sme. Ani sme nemaľovali. Všetko to bolo také isté ako pred tým. On bol pán dokonalý a ja sprostá. Spýtal sa ma s kým som medzi časom spala a prečo. A vraj to nemám opakovať, lebo ma zabije. 

Neviem či to myslel vážne, ale asi by som neprovokovala. 

Aká je pravdepodobnosť, že sa zamilujete do človeka, ktorý sedel za pokus o vraždu následne na to, ako zavreli za vraždu človeka, ktorého ste milovali? 

Stopercentná. 

O Andrejovom prípade som sa dozvedela všetko, čo som vedieť nechcela a opäť som dostala šancu na útek spolu s láskyplným nátlakom na moje podvedomie. A tak som si pozbierala posledné omrvinky toho, čo bolo kedysi dôstojnosťou a nechala som sa odviezť domov, aby som mohla rozmýšľať. 

Nešlo to. Nemohla som sa sústrediť, pretože môj mozog zatemnil jeden jediný problém. Andrej mi nenormálne chýbal. Nechcela som vedieť, či niekoho zabil, či to chcel, alebo nechcel, či to bolo príjemné, ani či to plánuje urobiť znova. Chcela som, aby ma prišiel objať. Tak som mu to napísala. 

Definitívne som si teda sama predpísala kvapky do očí na zlepšenie schopnosti zatvárať ich pred všetkým, čo by mohlo zničiť moje ilúzie o pánovi dokonalom. 

Fungovalo to. Nikdy viac sme spolu nehovorili o manželkách, deťoch, kriminálnikoch a podobných kontraproduktívnych témach. Vlastne sme pokračovali tam, kde sme prestali. Nepozerali sme na seba inak, ani sme nemali predsudky, alebo obavy či pochybnosti. Vlastne, ja som nemala. On nemal mať prečo. 

Bolo mi cťou prispôsobovať sa tak dôležitému a zaneprázdnenému človeku. Celý môj svet sa točil okolo neho. Ak rozhodol, že sa uvidíme o tretej, presunula som si prácu. Ak nevedel, kedy sa uvidíme, čakala som. Ak povedal, že sa neuvidíme, čakala som rovnako. Keby náhodou. No najkrajšie boli stretnutia, ktoré som nečakala. 

„Láska, kde si?“ 

„Vychádzam z práce.“ 

„Neklam, nevidím ťa.“

Bol naozaj pozorný. Vždy si pamätal, o koľkej presne končím a občas ma takto prekvapil. Vedel kedy mám prestávku medzi povinnosťami a tieto chvíle sa mi snažil vyplniť svojou prítomnosťou. Z práce ma väčšinou vozil, aby som sa nemusela túlať mestom. Telefón som mala vždy pri sebe tak, aby som ho počula. Ak som náhodou nemohla zdvihnúť, poslala som mu správu, kde som mu ozrejmila dôvody. Vždy mi vravel, že sa o mňa veľmi bojí, keď sa mu neozývam, pretože ľudia sú veľmi zlí a nebezpeční a aby som nikdy nikomu neverila. 

Nechcela som, aby sa znepokojoval, mal predsa dosť starostí aj bezo mňa, preto som mu vždy volala, ak som niekam išla. Ak som si našla neprijatý hovor, ospravedlnila som sa mu a vysvetlila dôvody. Bolo to minimum, čo som mohla urobiť pri všetkej tej starostlivosti, ktorú mi venoval. 

Môj život nabral správny smer. Prestala som sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma chceli obrať o čas s ním. Našli sa dokonca takí, ktorí ma od neho odhovárali. Vraj som sa veľmi zmenila, dištancujem sa, nie som to už ja. Samozrejme, že to už nie som ja. Už nebolo žiadne ja. Boli sme iba MY. 

Môj čas patril jedinému človeku a ja som bola najšťastnejšia, že tomu tak mohlo byť. Stále mi opakoval, že nesmiem veriť ľuďom. Nie, keď ma hania, no už vôbec nie, keď ma chvália. A tak som sa, pod tlakom falošnej chvály, úplne prestala venovať svojim záľubám. 

Všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky, až kým som neurobila chybu. 

Po niekoľkotýždňovom naliehaní svojej dávnej priateľky, som ju pozvala k sebe na kávu. Nechala som sa hlúpo uniesť nepodstatnými rozhovormi a nepostrehla som zvoniaci telefón v druhej izbe. Neprijatý hovor som na displeji zaregistrovala až po jej odchode, kedy ho už obklopovalo niekoľko správ a odkazov. Okamžite som volala späť, no ako som mohla čakať, bolo už neskoro na vysvetľovanie. Pán dokonalý prišiel až na druhý deň, v čase, ktorý si sám dohodol a vecným tónom mi vysvetlil, že takúto neúctu ešte nikdy od nikoho nezažil a ja som tá posledná, od ktorej by ju čakal. 

Neviem, ako som sa mohla takto pošmyknúť, no odmenou mi bol zaslúžený tvrdý pád. Na zemi som zostala ležať niekoľko dní a každým ďalším, prežitým bez jeho milujúcich slov, ma moje výčitky zakopávali hlbšie a hlbšie. 

Zničila som si jediné šťastie, ktoré mi v živote zostalo. Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť sama, bez jeho ochrany, vo svete plnom toľkých zlých a nedôveryhodných ľudí. 

Dlho bolo ticho. Ticho a prázdno. 

Nevedela som, čo s časom. Hľadala som na parkovisku pred prácou jeho auto. Chodila som na miesta, kam chodieval on a čakala som ho dlhé hodiny. 

Nikdy neprišiel. 

Domov som chodievala vždy peši popri ceste a čítala som si ešpézetky všetkých áut, ktoré sa na to jeho čo i len podobali. Každý deň som mu v správe popriala dobré ráno a večer vždy krásne sny. Aby vedel, že mi na jeho snoch záleží. 

Mlčal. 

Celú večnosť som netušila, čo je s ním. Začala som sledovať televízne správy a čítať noviny, či sa mu náhodou niečo nestalo. V najsilnejšom štádiu mojej sebaľútosti mi akási vyššia moc zariadila s pánom dokonalým náhodné stretnutie. 

„Ako sa máš?“ 

„V rámci možností.“

V tej chvíli sa usmial a odpustil mi. Dostala som druhú šancu.

Rozmýšľala som v práci, cestou domov, a potom ešte pár hodín vo svojej obývačke. Dôkladne som udupala svoju, zúfalo sa o posledné výkriky snažiacu, dôstojnosť a po spätnom premietnutí môjho plnohodnotného života v posledných týždňoch a toho v posledných rokoch, som, s nádejou na lepšie zajtrajšky, skonštruovala nechutne patetickú správu. 

Odoslať.

Pán dokonalý bol zo dňa na deň dokonalejší a ja som začala ľutovať tú jeho oficiálnu, pretože toľko času, koľko trávil so mnou jej nemohol venovať ani omylom. Jedine, že by mal stroj času, alebo žil v odlišných časových pásmách. Žila som si teda svoj dokonalý život. S mužom, ktorého som, vďakabohu, za žiadnych okolností nemusela priviesť domov a predstaviť mamičke. Tú som naďalej udržiavala v trpkej predstave o mojom osamelom živote a z času na čas som si vypočula prednášky na tému: Moja dcéra je príliš náročná. Vzhľadom k situácii som ich niesla ľahšie ako pred tým, čo spôsobilo miernejšie reakcie, menej kriku a výrazné zníženie počtu zložených telefonátov v záchvate zúrivosti. Zostal teda priestor na rozhovory o počasí a jedle, prinášajúce čiastočné uspokojenie na oboch stranách. 

Nikdy som sa necítila ako milenka. Bola som partnerka muža, ktorý ma miluje a dáva mi to každý deň výrazne pocítiť. Nemala som dôvod uvažovať nad tým, že som druhá. Nemusela som sa skrývať, klamať svojim priateľom ani sa vyhýbať verejnosti. Náš vzťah bol ozajstný. So všetkým. Až na sex. Prvýkrát sme sa milovali až po niekoľkých týždňoch, čo bola pre mňa taká novinka, ako 3D kino pre moju mamičku. Po dvoch rokoch sexuálnych vzťahov s ničím pred tým a ničím potom, som bola zrazu uchvátená čakaním na takzvanú pravú chvíľu. Väčším šokom však pre mňa bol spôsob, akým k tomu došlo. Čím ďalej tým viac sme o spoločnom milovaní hovorili, túžili sme po sebe, dráždili sme jeden druhého a obaja sme cítili, že toto napätie už dlho nevydrží nezodpovedané. 

Obed a milovanie? Môže byť v takomto poradí? 

Originalita Andrejových správ nemala hraníc a táto ma prekvapila tak veľmi, že som sa, asi prvýkrát v živote, pristihla ako sa červenám. Odpísala som niečo stručné a neurčité a začala som očami tlačiť ručičku hodiniek rýchlejšie k obednej prestávke. Na zvyšok dňa som si nahlásila voľno. 

Obed bol rýchly. S obavou, aby nás neukrátil o žiadnu minútu nášho vzácneho času, sme do seba nahádzali všetko, čo sa za tak krátku chvíľu dalo a nasadli sme späť do auta.

Viezol ma niekam. Očakávala som, že zamierime k môjmu bytu, no auto sa pohlo opačným smerom. Nechcela som kaziť tento deň zbytočnými otázkami a hoci mi na moment prebehlo hlavou, že by som možno mohla byť prvýkrát pozvaná priamo do jeho spálne, zamietla som túto myšlienku a nahradila ju inou, ktorá hovorila čosi o tankovaní, prípadne inej záležitosti, ktorú potreboval Andrej vybaviť pred tým, ako to zamieri späť k môjmu bytu. 

Zastavili sme pred hotelom. Niečo nové. Na recepcii mi pán dokonalý vtlačil do rúk kartu na otváranie dverí, ako som neskôr pochopila, a poslal ma do izby číslo dvesto dva. Samú. 

Prvýkrát ma dostihol fakt, že som milenka. Kráčala som nekonečnou chodbou a chudera dôstojnosť ma celú cestu kopala do členkov, pretože vyššie, kvôli svojej udupanej pozícii, nedočiahla. 

Izba bola uprataná, prázdna a chladná. Bola odporná. Neviem, čo sa robí v takej izbe počas čakania na svojho milenca, a tak som iba bezducho pozerala z okna. Teda, nie až tak bezducho. Podvedome som mapovala, ako sme vysoko v prípade zhodnotenia, že vyskočiť z toho okna je dôstojnejšie ako sex v hotelovej izbe. 

Neskoro. Dvere sa otvorili a Andrej spolu so svojim nedočkavým telom priniesol aj trochu lásky a tepla. 

Ležala som v náručí muža, ktorý neodíde s pusou medzi dverami a vedela som, že keby som teraz dostala chuť na kávu, dal by si so mnou. 

Tentokrát sa mi nechveli iba kolená, ale aj všetko nad a pod nimi. Pán dokonalý dosiahol, v mojich očiach, vrchol dokonalosti vzápätí na to, ako spôsobil vrchol mne. A potom to ešte doťukával tým, ako ma objímal. 

Atmosféru prerušil Andrejov tichý vzdych, keď som sa spýtala na pôvod jazvy nad jeho pravým bokom. 

„Bodol ma jeden debil, keď som sedel.“

Prelomila som zlaté pravidlo tretieho stretnutia a znova som bola ako pobláznená sedemnástka. 

Fascinoval ma každý moment, každé Andrejove slovo, rozvaha a múdrosť s akou ich ukladal do viet. Nechala som sa zviesť jeho životnými skúsenosťami, o ktorých som na začiatku ani zďaleka netušila a keby tomu bolo inak, možno by som naňho pozerala s väčšou opatrnosťou. Rešpekt, ktorý vyvolával a strach, ktorý vzbudzoval v iných ľuďoch ma vzrušoval a zároveň mi dodával pocit bezpečia. Bol mužný, majetnícky, vášnivý, no v jeho očiach bolo toľko lásky, až nad ňou miestami sám strácal kontrolu. 

Môj život mal odrazu usporiadanie. Mala som komu rozprávať, čo robím a kam idem. Mohla som sa naňho tešiť, aj sa oňho báť, keď dlho neprichádzal. No keď neprichádzal stále dlhšie a častejšie, mala som sa začať báť skôr o seba. Bohužiaľ, to som ešte vtedy nevedela. 

Strávili sme víkend od seba, čo bolo v poslednej dobe častejšie ako časté, no vždy si to užili naše telefóny, ktoré počas takýchto dní zažili toľko vášne, lásky a ľahkej erotiky, koľko by im výrobcovia negarantovali v žiadnej nadčasovej aplikácii. Tretí deň tohto pravidelne sa opakujúceho odlúčenia sa však v mojom pánovi dokonalom čosi zlomilo a začal pôsobiť až dramaticky opusteno. 

Musíme sa porozprávať. Osobne. 

Počas svojho krátkeho, no na zážitky až príliš bohatého života som sa naučila nezamýšľať sa nad nevypovedaným a nefabulovať nepravdepodobné závery. Preto som telefón pokojne odložila a rozhodla sa až do najbližšieho rozhovoru prežívať svoju novú lásku bez komplikácií. 

Andrej prišiel po mňa do práce cez obednú prestávku. Výnimočne sa neusmieval, čo naznačovalo, že by som sa tiež nemala. Tak sme iba mlčali. 

Vystúpili sme z auta pred kaviarňou, v ktorej sme ešte nikdy neboli a mala som zrazu pocit, že je to preto, aby sme sa do nej už nikdy nemuseli vrátiť a to, čo mi teraz povie v nej zostalo. Nadýchla som sa, no skôr ako zo mňa stihol vyliezť nejaký tón, či nebodaj slovo, zahriakol ma pohľadom, čo znamenalo, že najskôr si objednáme, aby sme pri siahodlhom monológu neboli rušení. 

Káva bola odporne horká. Už viem, prečo do tejto kaviarne nechodíme. Pán dokonalý sa obšťastnil dúškom svojej obľúbenej koly, pozrel mi do očí a po trinástich dramatických sekundách vyslovil: „Nežijem sám.“ 

Následne na to rozprával niečo o vlastnom prekvapení z údajného zamilovania, neočakávaných momentoch, kedy mu chýbam a potrebe úprimnosti, ktorú voči mne cíti a na ktorú nie je zvyknutý. Ako vždy ponúkol riešenie. Dal mi šancu na útek a svojou taktickou psychológiou vnútil môjmu podvedomiu možnosť stať sa milenkou. Samozrejme, plnohodnotne milovanou. Cestu späť do práce sme absolvovali v podobnej tichosti, ako tú prvú. 

Odišla som bez pusy. 

Rozmýšľať.

Prešli dva roky a ja som sa naučila žiť sama. Obklopila som sa priateľmi a novými záľubami, zmenila som prácu a začala som v nej tráviť oveľa viac času. Určila som si vzdialené ciele a snažila som sa k nim približovať. Mojimi najlepšími kamarátmi boli sarkazmus a irónia, čo zabezpečovalo potrebný odstup od ľudí, vzťahov a sebaľútosti. Dni venované vínu a Matejovi som postupne obmedzila na minimum, až sa z nich úplne odfiltroval Matej a zostalo len víno. Občas som v ňom hľadala pravdu, no akokoľvek som sa snažila, vždy som našla iba dno pohára a miernu bolesť hlavy. 

Janu som celé dva roky nevidela. Nie preto, že by sme už neboli priateľky, ale preto, že naše životy už nič, okrem občasných telefonátov o tom, s kým spala, prečo a prečo už nebude, nespájalo. O tom, s kým som spala ja, som jej nehovorila, pretože som väčšinou ani sama nevedela prečo, iba som vedela, že už nebudem. Štaticky vyhrávali tri dôvody. Buď to boli náhodné stretnutia a ja som okrem krstného mena nevedela o nich nič. Niekedy ani to meno. Alebo boli zadaní, ženatí, prípadne s deťmi, alebo, v horšom prípade, zadaní a ženatí s nejakou mojou známou. Tretí dôvod bol najtragickejší a s týmito adeptmi som okamžite rušila všetky spojenia. Boli to tí, pri ktorých bola šanca, že by som sa mohla zamilovať. Začala som používať zlaté pravidlo tretieho stretnutia. Na žiadne tretie stretnutie som nikdy nešla. Pre istotu. 

Príležitostný sex sa v daný moment javí ako veľmi zábavný a príjemný nápad. Väčšinou je to spôsobené hladinou alkoholu alebo neovládateľných hormónov, ktoré ešte nikto nedokázal prepojiť s mozgovými bunkami. Bohužiaľ po každej príjemnej noci príde nepríjemné ráno a táto nepríjemnosť rastie s večernou príjemnosťou ruka v ruke. 

Keď sa zobudím v cudzom byte, čaká ma potupná cesta domov v šatách, ktoré ani náhodou nezodpovedajú momentálnej situácii v uliciach a makeupe, za ktorý by som mohla byť pokojne súdne trestaná. Po príchode do prázdneho bytu sa musím z celej predošlej noci dôkladne zvliecť, odlíčiť a osprchovať. Následne prichádza fáza zasepijemkávusama na mojom, pre jedného až príliš veľkom, gauči medzi štyrmi stenami. Po tomto rituály môžem pokračovať vo svojom tradičnom dni bez akýchkoľvek výčitiek svedomia a s čiastočným zabudnutím. 

Ak sa stane, že miestom hriechu sa stane môj byt, väčšinou je to príjemnejšie, no o to bolestivejšie vo fáze štyroch stien. Príjemnejšie v tom, že sa zobudím o hodinku skôr ako môj nocľažník a môžem si užívať teplo jeho náručia, spoločnú perinu, úsmev v polospánku a pohľad na nahého muža v mojej posteli. Inak tiež pre jedného až príliš veľkej. Po jeho precitnutí si vypočujem ešte pár teplých slov a medzi dverami dostanem letmú pusu. Nikdy neviem, kam ide, s kým ani prečo sa tak ponáhľa. Teda viem, ale on to nekonkretizuje a ja sa nepýtam. Nie je však nič horšie, ako vidieť nepomer dvoch pohárov z večera a jednej šálky na moju súkromnú rannú kávu. Po druhom prebudení a letmej rannej puse, od toho istého nocľažníka, prichádza možnosť si na takéto rána zvyknúť. To je chvíľa pre spontánny útek a znemožnenie zorganizovať akékoľvek náhodné či plánované tretie stretnutie. Pre istotu.

Tento môj, údajne osamelý, spôsob života denne nedá spávať mojej mamičke, ktorá síce stratila predstavu o svadbe s Matejom, no v žiadnom prípade nestratila predstavu o svadbe s kýmkoľvek. Musím podotknúť, že osamelým sa jej zdá, preto, že sa jej v žiadnom prípade nezdôverujem s jeho detailmi a keďže sa v mojom rétorickom prejave v pravidelných intervaloch neopakuje žiadne mužské meno, má právo byť znepokojená. Teda, to aspoň tvrdí ona. Zvažovala som možnosť predstaviť jej fiktívneho partnera, presvedčiť ju o tom, že je to ten pravý a určite sa budeme časom brať, no teraz má neodkladné pracovné povinnosti a je často na cestách. Vypočula by som si, ako ma zanedbáva a nemala by som nechať so sebou takto manipulovať a zametať, pretože predsa len mám svoju nevyčísliteľnú ľudskú hodnotu, ale prestala by som počúvať o tom, aká som opustená a mala by som s tým niečo robiť, lebo so mnou určite nie je niečo v poriadku. 

Nanešťastie, okruh mojich známych mužského pohlavia sa po vytriedení zadaných so žiarlivými priateľkami, gejov a tých, s  ktorými by mi túto nevinnú lož mamička nikdy v živote nezožrala, zúžil až na nikoho. Pristúpila som teda k plánu B. Minimalizovať frekvenciu návštev a telefonátov a v prípade ich nutnosti sa zamerať na témy týkajúce sa počasia, varenia a televíznych seriálov. 

Keď som odstránila zo svojich dní hodinové telefonáty s mamičkou, naučila sa zadeliť si prácu úsporne voči času a záľuby sa stali rutinnou záležitosťou, začala som sa nudiť. Čím ďalej, tým menej ma bavilo zoznamovať sa s novými nocľažníkmi a viac mi vadili chvíle medzi štyrmi stenami. Potrebovala som si nejako vyplniť čas. Potrebovala som druhú prácu. 

Po dlhých hodinách strávených pri monitore môjho, neviem akým zázrakom ešte stále fungujúceho, počítača som našla tú pravú ponuku na vedľajší pracovný pomer a odoslala som jediný e-mail. Vedela som, že odpoveď príde. Tá ponuka čakala na mňa. Ani nie o týždeň mi zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval príjemný mužský hlas s pozvaním na pracovnú kávu, respektíve pohovor. 

Andrej bol o viac ako dvadsať rokov starší ako ja, ale vyžarovalo z neho niečo, z čoho sa mi pri prvom stretnutí roztriasli kolená a triasli sa ešte na druhý deň doma v obývačke. S úsmevom mi ponúkol tykanie a po niekoľkých profesionálnych otázkach sa rozrečnil aj súkromne. Pracovný pohovor trval takmer tri hodiny a ako motivačný bonus mi bol ponúknutý odvoz domov. Nie som si istá kedy, ale obaja sme pocítili, že naše stretnutie sa prelomilo do čohosi iného ako sme plánovali a táto káva by v žiadnom prípade nemala byť posledná. 

Andrej na seba nenechal dlho čakať a len čo som sa ocitla medzi svojimi štyrmi stenami, na mobile zasvietila prijatá správa. 

Musím ešte pripraviť nejaké jedlo. Jana príde o šieste, takže mám dve hodiny čistého času. Vyriešim to supermarketom a donáškou, aj tak budeme viac hovoriť, ako jesť a k tejto činnosti nám stačí víno a niečo na vyplnenie medzier medzi obšírnymi opismi aktuálnych nápadníkov, závistlivých kolegýň a možných dovolenkových destinácií. 

Odkedy som sa vrátila do práce, stretávame sa častejšie. Menší byt, do ktorého som sa presťahovala, aby som v tom starom nechala všetko, čo ma mohlo pútať k nenaplneným snom, bol ideálnym kútom pre dámske jazdy vo dvojici. Po treťom pohári vína a stotridsiatej druhej životne dôležitej informácii sme sa zhodli, že môžeme spoločný večer zneoficiálniť a usadiť sa pohodlnejšie v pyžame pod dekou. Janka sa vybrala, už nie príliš priamou, cestou do kúpeľne a ja som túto voľnú chvíľu zhodnotila ako pravý čas na skontrolovanie e-mailovej schránky. Chyba. 

Dobrý deň, Kristínka. Píšem Vám iba preto, že to považujem za svoju povinnosť. Neviem v akom ste teraz kontakte s Matejom, ale prosím Vás, pre Vaše vlastné dobro, aby ste ho vymazali zo života. Ako sa vraví, zíde z očí zíde z mysle a ja dúfam, že je to aj Váš prípad. Čím ďalej, tým viac ma mrazí z jeho listov, tisíckrát som mu dohovárala, no začínam mať pocit, akoby bol na to, čo urobil priam hrdý. Sem-tam dám prečítať listy svojmu súčasnému partnerovi, no ešte ani jeden nedočítal celý. Lepšie povedané, ešte ani jeden nedočítal ani do štvrtiny, pretože po prvých dvoch vetách by ho najradšej vymazal zo sveta a mojich myšlienok, keby to šlo. Snažím sa nepremýšľať nad tým, čo a prečo urobil a nezaťažovať sa, ale je to ťažké. No sám si pokazil život, prečo by som sa tým mala trápiť? On sa netrápil tým, ako pokazí život mne ani Vám. Môžem mu napísať pár riadkov, ale to je všetko. Aj keby som mohla pre neho urobiť niečo viac, neurobila by som. Nezaslúži si to. Iba chudák urobí, čo urobil on. Keby niekto urobil to isté mojej dcére, tak... Ja naozaj nechápem, kde sa to v ňom skrývalo a čo ho k tomu viedlo, ale je to jeho vec a nech teraz sedí. Mohol by aj do konca života. Nie je mi ho ani trochu ľúto a ani Vám by nemalo byť. Vymažte ho zo života čo najskôr a žite pokojne. 

Jana sa vrátila z kúpeľne a našla ma s prázdnym pohárom vína a plnými očami sĺz. Vynadala mi. Vraj si myslela, že už som z toho vonku, nech sa pozriem na svet, do ktorého som sa konečne dostala a nezahadzujem ho pre idiota, ktorého som nikdy naozaj nezaujímala. Viem, že má pravdu, no za to, kam som sa dostala vďačím svojej vlastnej presvedčivosti, ktorá vyvodila záver, že za jeho život by som nemala byť zodpovedná ja, ale moji nesvokrovci. A kým bude mať oporu v nich, nemôže sa mu nič stať a ja sa tým už viac nemusím trápiť. 

Zrazu som pocítila obrovskú nenávisť k Matejovej matke a nevedela som si predstaviť, že by som jej niekedy odpustila, ako sa mu otočila chrbtom. Snáď si neuvedomuje, v akej je ťažkej situácii? Že potrebuje aby bol niekto pri ňom? 

Znova som spadla do svojho začarovaného kruhu výčitiek a nebyť duchaprítomnej Jany, ktorá použila krik a trochu fyzickej sily, aby mi doslova vytriasla nezmysly z hlavy, možno by to trvalo ďalší rok. 

Na Jane som odjakživa obdivovala jej nadhľad a schopnosť triezvo uvažovať vo vypätých situáciách. Ako sa neskôr priznala, viedol ju k tomu čiastočne strach a pud sebazáchovy. Vysvetlila mi, že o šestnásť rokov by chcela mať fungujúcu rodinu, deti a usporiadaný život a keďže Matej bude o šestnásť rokov presne tam kde teraz, s tými istými ľuďmi v hlave a v srdci, ak mu ešte nejaké zostalo, bude sa k nim chcieť vrátiť. 

Predstavila som si, ako moju desaťročnú dcéru, hrajúcu sa na záhrade pred domov, osloví neznámy zarastený štyridsaťročný chlap, páchnuci zaostalosťou, samotou a neschopnosťou zaradiť sa kamkoľvek na svete, a vtedy som ho prestala milovať. 

O pár mesiacov na to mi Jana telefonovala, že Matej sa jej znova ozval a ozrejmil jej, ako sa to všetko stalo. Ak chcem, nech si to prečítam, aby som si ujasnila fakty v hlave a mohla si celú situáciu uzavrieť. Jej to vraj trochu pomohlo. Listy mi skopírovala a poslala e-mailom, na ktorý som vzápätí zabudla. S miernym nezáujmom a nezainteresovanosťou som sa k nemu vrátila o pár dní a rozhodla som sa Matejovi venovať ešte pár minút svojho života. Iba toľko, aby som si prečítala list. 

Ani o kúsok viac.

Ahoj, 

Nemusíš sa báť, toto je posledný list, ktorý odo mňa dostaneš. V prvom rade, nie som hrdý na to, čo som urobil, no neustále si sypať popol na hlavu tiež nie je riešenie. Hlavne nie tu. Ale to by si tu musela byť, aby si to pochopila. Keby som stále ľutoval svoj čin, tak mi z toho raz prepne a môžem sa rovno zabiť. Ten chlad vo mne vyvolali novinári svojimi vymyslenými drístami. Vtedy sa zo mňa vytratila ľútosť. Vytlačil ju hnev. 

Emu som stretol na jednej z akcií, kde, ako som sa neskôr dozvedel, nebola náhodou. Sledovala ma dlhšie, vraj som sa jej páčil. Pripila sa a začala sa po mne lepiť, vraj ma miluje a chcela by mať deti, ktoré by sa na mňa podobali, či jej s tým nepomôžem. Nedala sa odbiť. Začala sa mi vyhrážať, že ak sa s ňou nevyspím, povie to Kristíne a bolo mi jasné, že jej by Kika uverila skôr ako mne. Bolo teda prijateľnejšie dať jej, čo chce a mať aspoň čiastočnú šancu, že si to nechá pre seba. Stalo sa to zo soboty na nedeľu a v pondelok doobeda už jej to údajne meškalo. V utorok tušila že je tehotná a v stredu to vedela na sto percent. Myslela si, že som úplný debil. Dokreslila čiarky na tehotenskom teste a začala mi organizovať život. Vraj sa mám rozísť s Kristínou, oznámiť rodičom, že sa sťahujem k nej a čakáme spolu dieťa. Mala dokonca vymyslené meno a jej posledným argumentom bolo, že časom si zvyknem a začnem ju mať aj rád. Najhoršie bolo, že tomu sama uverila. Mala plný byt mojich fotiek, kamarátkam a rodine nahovorila, ako ju milujem a teším sa na bábätko. Snažil som sa ju presvedčiť, aby prestala so všetkými klamstvami, pretože nenávidím, keď ženy vydierajú falošným tehotenstvom a myslia si, že sú nedotknuteľné. 

Nenávidím, keď ma niekto klame a smeje sa mi do tváre. Nenávidím, keď mi niekto diktuje, ako mám žiť a snaží sa ma obrať o peniaze. Jej sa to podarilo všetko dohromady a ešte ďaleko viac. Vybuchol som. V tej chvíli som ju nenávidel tak, ako ešte nikdy nikoho. Nepremýšľal som nad tým, čo robím a aké budú následky. Chcel som len, aby už bola konečne ticho. Bolo to ako film. Nič neovládaš, len sleduješ, čo sa deje. Nečakám, že to pochopíš. Na tvojom mieste by som to asi tiež nechápal. 

Zdalo sa mi iba fér, zodpovedať všetko. Ak by ju to zaujímalo, daj to prečítať aj Kristíne. Teda, ak chceš. Vďaka za čas, ktorý sme spolu strávili. Zbohom... 

Zbohom.

Dnes som uzavrel spisy, takže súd sa nebezpečne blíži. Dúfam, že bude až po novom roku, hoci Vianoce tak či tak nestrávim ako by som chcel. Veľmi mi nezdvihli náladu otázkou, koľko by som si predstavoval trest. Pred tým sa totiž musíme nejako dohodnúť s prokurátorkou. Povedal som, že do dvanásť beriem. Hoci nie je veľmi príjemné si povedať, že strávim dvanásť rokov v base a to budem ešte rád, pretože inak som v rozmedzí medzi pätnásť až dvadsať. Ale vraj sa to budeme snažiť stlačiť na desať. To je minimum.

Ďalšie listy už chodili z inej adresy. Matej dostal 16 rokov. Trvalo mi približne rok, kým som si uvedomila, že vedľa mňa spávať nebude. 

Za rok sa dá stihnúť veľké množstvo osobnostných pádov a zlyhaní, čoho som bola ukážkovým príkladom. Prvých pár mesiacov som iba pila, čo ma pripravilo o prácu a akékoľvek zázemie. Moji priatelia so mnou už nemali prečo komunikovať a mamička sa naučila žiť bez psychicky nestabilnej dcéry s tendenciou obhajovať kriminálnikov a čím ďalej tým viac osočovať právny systém a neprimerane vysoké tresty. 

Pred tým, ako ma stihli vyhodiť, mi kolegyňa povedala, že musím padnúť až na samé dno, aby som sa mohla odraziť a tak som sa rozhodla namieriť k nemu čo najkratšou cestou. Nebolo to až také ťažké. Bezmocnosť spojená so stále intenzívnejšími výčitkami a pocitom zodpovednosti za nie len môj ale aj Matejov skazený život ma ku dnu priam doslova zatlačili. 

Zostala som sama. Pretože som sa tak rozhodla. Nikto mi nerozumel a nikto mi nechcel pomôcť. Jana mi v poslednom telefonáte povedala, že sa už mám na to vysrať a prestať odpovedať na listy, lebo si len ubližujem. Vraj pre ňu už Matej neexistuje a nechce, aby v nej mal akékoľvek útočisko a mala by som sa k tomu postaviť rovnako, aby som sa vyhla prípadným nepríjemnostiam a životným komplikáciám, ktoré ak neprídu teraz, prídu o šestnásť rokov. 

Matej sa snažil nájsť riešenie, ako by sme sa mohli vídať a keďže návštevy mal povolené iba pre dvoch ľudí, navrhol mi zájsť na úrady a získať tam potvrdenie, že som jeho zákonná družka, s tým by to vraj šlo. O pár dní prišiel ďalší list, v ktorom stálo, že budúci nesvokrovci sa rozvádzajú, nesvokra sa sťahuje za hranice, aby od všetkého ušla a nesvokor si medzičasom našiel milenku. 

S útekom Matejovej mamy od faktu, že niekedy v živote porodila syna, sa na navštívenke uvoľnil riadok pre druhé meno. Problém vyriešený. 

List s ponukou dopísať moje meno na zázračnú hodinovú vstupenku do pekla prišiel ešte dvakrát. V poslednom stálo, že to príliš dramatizujem a ak za ním chodiť nechcem, tak mu to mám jednoducho povedať. Vraj sa vo svete, kde jeden druhému podpáli hlavu a ani sám nevie prečo, zatiaľ čo vedľa si niekto vylieva kanvicu vriacej vody na hlavu a miesto tabaku sa fajčia žmolky z deky, naučí žiť aj keď toho nebudem súčasťou. 

Odpísala som mu, že by urobil lepšie, keby si to pred rokom v tom červenom aute napálil niekam do stromu. 

Vtedy som dosiahla svoje absolútne dno.

„A bol veľmi smutný?“ spýtala sa Jana po trojminútovom mlčaní.

O mojej návšteve vo väzení som nikomu nepovedala. Jana a niektorí Matejovi kamaráti vedeli, že si s ním píšem, ale až dodnes nikto nevedel, že som sa s ním od zatknutia aj osobne stretla. Neviem, či som sa hanbila, alebo som to chcela iba vytesniť. Stretnutie s milovaným cez sklo a telefón bolo zvláštne. Neviem... nevedela som, čo povedať.

Vedľa mňa sedel môj nesvokor a pýtal sa svojho syna, obvineného z vraždy, či im dobre varia, či je v izbe veľká zima, akých má spolubývajúcich. Nestranný pozorovateľ by si mohol myslieť, že Matej je v letnom tábore. Aj jeho odpovede tomu nasvedčovali. Dozvedeli sme sa, že na izbe má veľkého chlapa, s ktorým je celkom sranda a že večere sú hnusné, ale dá sa to vydržať...

Najväčšiu emóciu zo stretnutia vysielala moja nesvokra, ktorá stála meter za nami, pozerala do zeme a mlčala. Nepovedala jediné slovo, nepoložila jedinú otázku. Možno by mu najradšej fliaskla jednu otcovskú, no cez sklo to nešlo. Možno sa len snažila neplakať. Vlastne na mňa neprehovorila jediné slovo za celý čas, odkedy sme sa stretli, až pokým sme sa rozlúčili. Ani neviem aký má hlas.

A ja? Toľkokrát som si prehrávala v hlave, ako bude prebiehať toto stretnutie. Toľko scenárov sa vo mne odohralo od tej hlúpej SMS-ky. Toľko otázok, toľko výčitiek, toľko lásky a strachu a nespravodlivosti, ktorú som cítila. A keď sa to naozaj stalo, neprišlo nič. Ani len jediným slovom nikto z nás nespomenul dôvod prečo sme vlastne tu. Ani jedna otázka, ani jedna žiadosť o vysvetlenie. Ani jedna slza. Nič.

„Nie Janka, nebol smutný. Bol taký ako vždy. Len v oranžovom.“

Dobrý deň, Kristínka. Ideme vo štvrtok za Matejom, o ôsmej máme vyhradenú hodinu pre návštevy. Chcel by Vás vidieť.

Správa leží v mojom telefóne nezodpovedaná už tretí deň a v snahe vyčítať z nej, že toto celé je iba vtip, sa k nej stále dokola vraciam. Nedarí sa mi. Vždy sú tam tie isté tri vety, ktoré už poznám naspamäť. Viem ako idú slová za sebou, aj ako ich zobrazuje displej môjho telefónu. Tretíkrát som sa zobudila na to, ako mi šesť Matejových hláv v regáli s novinami oznamuje, že vo štvrtok o ôsmej sa uvidíme. 

S jeho rodičmi sme nikdy nemali príliš vrúcny vzťah. V podstate ich ani dobre nepoznám, všetok čas sme spolu s milovaným trávili buď u nás, alebo niekde vonku. Nezamýšľala som sa, prečo ma neberie domov. Možno mali nábytok z obdobia Veľkej Moravy, na dvore sa im prechádzali sliepky, alebo mali v pivnici veľké laboratórium, kde konzervovali ľudské končatiny. Prešiel mnou mráz. Predstavila som si, že to v podstate nemusí byť ďaleko od pravdy. 

V období, kedy začala byť situácia medzi nami vážna a mamička sa stále viac vypytovala na mojich budúcich svokrovcov, som občas mala nutkanie stráviť nedeľný obed v ich kuchyni a prezerať si fotoalbumy z čias, kedy nebolo vôbec divné, že Matej behal po dvore nahý, s plastovou lopatkou v ruke a dreveným káčerom za sebou. No s touto požiadavkou som na neho samozrejme vyrukovať nemohla, nakoľko som si uvedomovala citlivosť mužskej ješitnosti. Nechala som to teda tak. Rovnako ako on familiárne oslovovanie mojej mamičky. Na neurčito. Akékoľvek predstavy o stretnutí pri nedeľnom obede sa rozplynuli v momente, kedy prišla správa s vyhradenou hodinou pre návštevy. Stretnúť sa s budúcimi svokrovcami pred vyšetrovacou celou by mohlo byť inšpiráciou pre humorné príbehy pre naše deti, keby k nemu došlo za iných okolností. Takto sa akurát tak zbúrali predstavy o fotoalbumoch, káčeroch a v konečnom dôsledku aj svokrovcoch, svadbe, vzťahu a iných spojeniach.

Stretneme sa tam. Ďakujem. K.

Vo štvrtok bola zima a tma. Iba to si pamätám z môjho presunu na miesto stretnutia s budúcimi nesvokrovcami. Keďže Matej si nemohol miesto svojho rekreačného pobytu z pochopiteľných dôvodov vybrať sám, umiestnili ho dosť ďaleko na to, aby bol v dosahu svojich blízkych maximálne tak v myšlienkach. Vstávala som skoro ráno. Vlastne sa dá povedať, že ešte v noci. Zaspatý výraz si poctivo udržiavala aj moja skriňa, preto som zvolila outfit z predošlého dňa, ktorý zostal pohodený na kresle v obývačke. Uvažovať o tom, či by som sa mu mala páčiť alebo nie, sa mi zdalo príliš sarkastické, preto som sa vo svojej prirodzenej pokrčenosti rozhodla po spolupráci so zubnou kefkou nespolupracovať so žiadnymi ďalšími nástrojmi pre skrášlenie mojej osobnosti. A tak som sa so zahmleným videním aj myslením vybrala na cestu za svojim milovaným, ktorý v stredu neprišiel. 

Keď som sa vrátila domov, chcela som volať Jane, no zrazu som si nebola istá, či je vhodné povedať človeku, že ho pozdravuje jeho najlepší priateľ pár dní na to, ako zabil dievča. Tváril sa tak vyrovnane. Ako vždy. Pristihla som sa pri tom, ako u mňa vyhráva pocit ľútosti a prepadla som mu. Rozplakala som sa. Nie preto, že môj budúci nemanžel je vrah. Preto, že som mu z celého srdca priala, aby mu otvorili dvere a on mohol znova žiť svoj život. Sadla som si na zem s týmto pocitom svetovej nespravodlivosti a postupne som sa prepracovala k pocitu viny. Viny, že som bola tak ďaleko a nijako som nezabránila tomu, aby sa to stalo. Urobil to, pretože bol sám a oni ho tam teraz držia a berú mu život. Nenávidela som sa za to, že som mu to všetko spôsobila. 

S pocitom viny som žila ešte niekoľko mesiacov. Časom sa však k nemu pridal pocit zodpovednosti, čo spôsobilo, že ak mi prišiel list z vyšetrovačky, všetko išlo bokom, aby som stihla odpísať ešte v ten deň a aby moja odpoveď znela pozitívne. Listy som písala dvakrát. Raz na počítači, aby som si ich mohla ukladať pre prípad, že by sa cestou niekde stratili a bolo treba ich poslať znovu, a raz ručne, aby boli osobnejšie. Ak sa pár dní nedostavila odpoveď, prepísala a odoslala som ich znova. Nemohla som sa zbaviť myšlienky, že má iba mňa a že ak bude mať kvôli absencii korešpondencie pocit, že ma stratil, môže si nejako ublížiť. 

Zistila som, že niektorí jeho priatelia ho ešte úplne nezavrhli, pravidelne som sa s nimi spájala a vpisovala mu do listov vtipné odkazy a pozdravy, aby som mu navodila pocit, že má stále dosť blízkych. Pátrala som po novinkách z jeho minulého života, ktoré by ho mohli zaujímať. Opisovala som mu, ako pracuje jeho konkurencia, aby som v ňom navodila pocit nenahraditeľnosti a presvedčila ho o tom, že ho všetci netrpezlivo čakajú. 

Správy a e-maily od zakomplexovaných neprajníkov, ktorí ničomu nerozumejú a nazývajú ma zvrátenou, choromyseľnou a nebezpečnou psychopatkou, ktoré pristávali v mojej schránke som z noviniek vynechala. Nebudem ho zaťažovať zbytočnosťami. Na chvíľu som uvažovala, že spomenúť, ako mi niektorí píšu, že si mám dávať pozor kade sa večer pohybujem a kedy vychádzam z bytu, by ho možno pobavili, ale nechcela som riskovať, že by to zle pochopil. 

Žila som listami. 

Tam sa začínal aj končil môj svet. Bola som s milovaným nonstop v spojení, zariaďovala som náš byt tak, aby sa mu páčil, keď sa vráti a priebežne som kontrolovala pracovné ponuky, na ktoré by sa hodil. 

Pojednávanie sa stále odkladalo, čo ma trochu znervózňovalo, lebo som ho už chcela mať doma. Nerozumela som, čo toľko riešia, keď je úplne jasné, že je nevinný a zatknutý omylom. Bola som o tom presvedčená, preto som sa ho na okolnosti nikdy nepýtala. Vlastne sme o prípade spolu nehovorili, nebol dôvod. Pre mňa to bolo bezpredmetné a pre neho tiež. To som si myslela. 

Je streda. Dočkala som sa. Dnes príde milovaný podpisovať zmluvu a už ho budem mať pri sebe. Svet sa ešte neprebral do nového dňa, no ja vyskakujem z postele s obrovskou energiou. Na tento deň som čakala toľko týždňov, že ani neverím, že konečne prišiel. Na stole je vyliata káva. Nezamýšľam sa nad tým, utriem ju a do šálky si pripravujem novú. Pozorne skúmam ornamenty na lyžičke a premýšľam, kde som už podobné videla. Je ešte skoro, ale mám pocit, že čím skôr vyrazím do práce, tým skôr skončím a tým skôr budem s Matejom. Je to iba istý druh autosugescie, v skutočnosti musím byť v práci v stanovenom čase, ale celkom sa mi darí presvedčiť sa o opaku. Káva je horúca a mne sa už nechce čakať. Rýchlosťou svetla som sa pripravila. Rituál kombinovania vecí zo šatníka môžeme preskočiť, dnešný outfit mi sám naskákal do rúk a dokonca ani nevyzerá zle. Energia z očakávaného príchodu sa rozliala do všetkých kútov bytu. Už len topánky a deň D sa môže začať. 

Do práce som vďaka rannej hyperaktivite dorazila extrémne skoro, zbytočný čas sa teda rozhodnem venovať blízkemu supermarketu a pečivu, ktoré o takomto čase vyberajú horúce z pece. Snáď by som mohla kúpiť aj nejaké víno na večer, bude predsa čo oslavovať. Míňam regále s polotovarmi, toho už bolo dosť. V akomsi filme som počula, že láska plní chladničku. Veru, teším sa, ako budem vyvárať skutočné jedlá zo skutočných potravín. Pečivo, víno, nejaké ovocie. Stále mám kopu času. Blúdim systematicky zoradenými oddeleniami od chladničiek do tepla a späť. 

Preboha! Košík mi letí z ruky a rozbité víno tvorí na zemi rovnakú škvrnu ako káva na mojom stole. Matej na mňa hľadí zo všetkých tituliek dnešnej tlače. V putách.

„Slečna? Haló, slečna? Ste v poriadku?“ predavač nado mnou máva novinami ako zmyslov zbavený. TÝMI novinami. „Slečna, nemali by ste tak prudko vstávať, počkajte, môže sa vám to vrátiť. Mali by ste...“ 

Už nepočúvam, vyberám z regálu noviny. Aj tie, aj tieto, aj tie ďalšie. Do košíka s rozbitým vínom si nakladám všetkých Matejov, ktorých tento obchod ponúka a mechanicky kráčam k pokladni. V taške si odnášam šesť výtlačkov dnešnej tlače, už nie veľmi teplé pečivo a črepy. Vraj prinášajú šťastie. Možno keď prídem do práce, noviny tam už nebudú. Možno sa mi to len zdalo. 

Zlato, kedy prídeš? Vravel si, že v stredu. Dnes je streda.

Na telefóne sa objavuje nastriedačku Jankine a mamičkine číslo. Do práce prichádzajú zákazníci, s úsmevom ich presviedčam, že bez týchto výrobkov nemôžu mať dostatočne kvalitný život a keď za ne vyhodia nekresťanské peniaze, už im nebude nič chýbať. Veria mi. Do kasy vkladám stovky eur a pritom stále sledujem noviny položené pod pultom. Po rannom návale zostáva obchod prázdny. Iba ja, šesť Matejov a všetky tie nesúvislé informácie o Eme a červenom aute. Púšťam sa do čítania s jediným cieľom. Nájsť niekde spochybnenie akejkoľvek pravdepodobnosti, že by toto mohlo byť naozaj. Články prechádzam očami jeden za druhým, no tam sa zastavujú. Nie som schopná dostať ich do mozgu. Po treťom prestávam byť zainteresovaná. Čítam nejaké cudzie kriminálne oznamy o vražde na strednom Slovensku. Smutné. Ale také veci sa stávajú. Ešteže nie mne ani nikomu blízkemu. Prichádzajú zákazníci. 

Odomykám dvere do prázdneho bytu. Kladiem na zem igelitku s črepmi, aby mi priniesli šťastie. Ticho. Vo vzduchu cítiť nedopitú kávu a zúfalstvo. Prvýkrát sa mi dostali vety z Luckinho telefonátu do mozgu a uvoľnili tú hnusnú hrču v krku. 

Čo si to, spravil, Matej? ČO SI TO, KU*VA, SPRAVIL??? 

Spolu s otázkami a priznaním si skutočnosť posielam von prvú slzu. A za ňou ďalšiu a ďalšiu. Podlamujú sa mi kolená, a tak sa v záchvate sebaľútosti rozhodnem robiť spoločnosť tým črepom. Zvoní telefón. 

„Janka?“ 

Teraz už plačeme spolu. 

Nezvestnú Emu našli mŕtvu. Mladík sa priznal k brutálnej vražde.

Preboha, tak predsa sa tam u nás niečo stalo. Lucka spomínala, že to bola nejaká jej známa. Ale mohla si preveriť, kto to vlastne urobil, kým narobila takúto paniku. Telom mi prešlo zvláštne teplo, predstavila som si, že by to bola nejaká moja známa. Asi by som tiež konala takto neuvážene, človek musí byť v šoku. Nechutné, čo ľudia dokážu. 

Zaujímalo by ma, kto to teda bol. Lucka spomínala nejaké červené auto, v ktorom ju vraj videli  naposledy. Červených áut sa hýbe po meste veľa, v rýchlosti ma nenapadá nikto známy, kto by mohol mať v garáži takýto kúsok, takže to bude niekto úplne cudzí, možno ani nie miestny. Pozorne čítam článok. Píšu tam o Eme, vraj čakala s páchateľom dieťa. Akékoľvek spojenie s Matejom po vstrebaní tejto informácie vylúčim a moja ľútosť ako nezainteresovanej osoby týmto končí. Obraciam pozornosť späť k telefónu, ktorý ešte stále leží na vankúši s neodpovedaným hovorom. Na moje prekvapenie nachádzam na displeji nie Matejove, ale Janine číslo.

Jana je naša spoločná priateľka. Vlastne som Mateja spoznala vďaka nej. V mojom všetkomijejedno období sme boli spriaznené duše a oni dvaja mali tiež už čo-to preskákané. Keď nás zoznamovala, teda...keď nás priviedla k sebe, nakoľko zoznámenie som uchopila do svojich rúk skôr, než stihla zakročiť, určite ani netušila, že by sme niekedy mohli byť spolu. Bolo však veľmi príjemné mať spoločnú dôverníčku. Neviem, či to tak fungovalo aj naopak, no ja som sa vždy dozvedela všetky sťažnosti, ktoré boli na mňa vznesené a nenápadne som sa pokúšala o nápravu k spokojnosti mojej drahej polovičky. Rovnako užitočné bolo toto kombinované priateľstvo pri kúpe darčekov, najmä na začiatku vzťahu, kedy o ňom vedela podstatne viac ako ja, čo mi pomáhalo vždy mu brnknúť na tú správnu strunu. 

Žeby aj jej niekto volal s tým nezmyslom? Lucku nemá odkiaľ poznať. Ale naše mesto je dostatočne malé a klebetné na rozsev údajných faktov rýchlosťou svetla, takže je to celkom možné. Zavolám jej späť, dozviem sa o čo ide, aspoň sa spolu zasmejeme. Telefón mi opäť zvoní v rukách, tentokrát určite nie silou telepatie, keďže mamička je posledný človek, na ktorého by som teraz myslela. 

„Áno, m...“ nestihla som dopovedať vďaka jej neuveriteľnej schopnosti začať sypať svoje fantasticky zaujímavé novinky v sekunde, ako postrehne, že som na linke a je čo i len dvojpercentná možnosť, že vnímam. Po tretej, rovnako nezmyselne skonštruovanej vete, ako v Luckinom telefonáte, s tými istými heslami, stratenou Emou a červeným autom ma prepadne divný pocit úzkosti a musím si sadnúť. A položiť.

Zlato, prosím ťa, zavolaj mi čo najskôr, niečo sa deje, potrebujem ťa počuť. 

Najdlhších a najtichších dvadsať minút v mojom živote. Mala by som zavolať Jane, ale bojím sa, že mi povie to isté, čo Lucka. Od nej to už bude pravda. Šesť neprijatých hovorov a jedna správa od mamičky. Aby som neurobila nejakú hlúposť. Že sa o mňa bojí. Rozmýšľam akú hlúposť by som mohla urobiť, aby vyvážila ten jej telefonát.

Zlato kde si???

Nič. Trochu sa mi krúti hlava. Príliš silná káva. Mala by som zavolať Jane. Alebo by som možno nemala, aby som ju nevystrašila. Ak by to bolo naliehavé, volala by viackrát. Hoci pri mamičkinej náruživosti by ma neprekvapilo, ak by bola preťažená kompletná sieť môjho operátora. 

„Janka, čo si chcela?“ 

Plače.

Ako sa neskôr ukázalo, Mateja sa naozaj nedalo nemilovať. Bohužiaľ, ja som nebola jediná s touto neschopnosťou a keďže nočný život hviezd a hviezdnych spoločníkov nesie so sebou rôzne nástrahy, môj milovaný časom podľahol. 

Nevera je odpustiteľná, ak sa deje zo živočíšneho dôvodu a z dôvodu potreby.

Aspoň ja to rozlišujem. Možno iba zo strachu, aby som nezostala sama. Je to istý spôsob záchrany pokazeného. Hoci Matej, ktorého som poznala mi tvrdil, že by nikdy nepodviedol a Matej, ktorého som nepoznala to obhajoval pudovosťou, ktorú viem odpustiť, v momente, kedy sme sa k tejto téme dostali bolo už úplne jedno, čo sa vlastne stalo. 

„Kika, ahoj, to som ja Lucia...“ - ozvalo sa z naliehavo vyzváňajúceho mobilu v utorkové ráno. Lucka je spolužiačka zo základnej školy. Nevidela som ju asi 5 rokov, myslím, že už má dcérku. Vždy bola trochu rodinnejšie založená, ako my všetci okolo. A hoci sme boli naozaj dobré kamarátky s prichádzajúcimi prioritami, ktoré tie moje naozaj ani len nemíňali, sme sa odmlčali a časom v podstate celkom odcudzili. To spôsobilo, že číslo prichádzajúceho hovoru nebolo uložené v mojom telefónnom zozname. Preto som sa prebudila s miernou nechuťou a očakávaním call centra nejakej fantastickej medzinárodnej spoločnosti s ponukou najkvalitnejších bambusových ponožiek na našom kontinente. 

Lucka ma nenechala vstrebať ani samotný fakt, že mi volá a zasypala ma množstvom nezmyselne pospájaných viet o stratenom dievčati, červenom aute, kopci v našom okrese a Matejovi. 

„Matej? Môj Matej? To je blbosť, Lucka!“ - zasmiala som sa. Veď ešte včera večer mi volal, že príde za mnou, aby sme začali dávať dokopy tú kanceláriu aj spoločné bývanie. Konečne už budeme spolu aj tak naozaj. Tešil sa. A ona mi tu teraz rozpráva také nezmysly. 

Môj zdravý rozum ma presviedčal o možných dôvodoch jeho absencie pri telefóne ešte niekoľko desiatok minút, no panika ruka v ruke so zvedavosťou ma premohli a násilím posadili k počítaču. 

Netušiac, čo vlastne hľadám, zadávala som do vyhľadávača kombinácie slov z Luckinho telefonátu. Nič. Vedela som, že je to nezmysel, Matej určite spí, včera mal predsa akciu. Ozve sa, keď si prečíta správu. Navonok uspokojená týmto argumentom vypínam mozog a mechanicky varím kávu. Skúmam ornamenty na lyžičke, tuším, že stará mama mala takú súpravu. Rozmýšľam, či tam boli také isté vlnovky, alebo iné, aby som nemala priestor rozmýšľať nad Luckiným hororovým príbehom. 

Z izby sa ozve telefón.

No konečne, mladý muž. Opadne zo mňa všetok stres a pokojne zalejem šálku s pripravenou kávou, aby som sa už nemusela vracať do kuchyne a telefonát s milovaným absolvovala v pohodlí. Musím mu porozprávať akého kriminálnika mi z neho spravila moja plienkami opantaná spolužiačka, to bude na dlhšie. Kým som sa dostala z kuchyne, telefón prestal zvoniť. S plánom zavolať späť som vykročila k nemu, no niekde medzi posteľou a počítačom ma zastavila aktualizovaná stránka na monitore. 

Nezvestnú Emu našli mŕtvu. Mladík sa priznal k brutálnej vražde.

„Kika, myslím to vážne. Určite to bol on. Rieši to celé mesto, všetci sú v šoku. Prepáč, že ti to musím oznamovať ja, ale musíš to vedieť. Ak budeš čokoľvek potrebovať, zavolaj!“ - a zložila. Nechala ma s touto informáciou samu medzi štyrmi stenami v cudzom meste. 

S informáciou. To nie je informácia, je to nezmysel a hneď jej to dokážem. Vytáčam posledné volané. 

Nedvíha.

Nemilovala som ho iba ja. O krátku chvíľu ho začala milovať aj moja rodina a postupne celé moje okolie. Bol to ON. Donútiť rodinku pohostinnosti pre mojich ctiteľov bol výkon hodný Nobelovej ceny, no pri ňom sa priam podsúvali. 

„Kristínka, na tú strýkovu oslavu si dúfam pozvala aj Mateja.“ Mala som chuť svoju zrazuažprílišmilú mamičku poprosiť, aby to zopakovala pre umožnenie audiozáznamu, respektíve preverenie si, že nepočujem hlasy. 

Rodinné oslavy u nás boli vždy čosi ako sektársky rituál. Človek by musel mať doklad z matriky, že k nám patrí, aby ho pustili na také posvätné miesto. Matejovi stačil úsmev a všetky pravidlá boli preč. Mamička ho patrične hrdo predstavila všetkým, ktorí ešte nemali tú česť, ako môjho budúceho manžela. Dokonca aj môj žalúdok to prijal ako fakt a zdvíhal sa iba prvých trinásť sekúnd. 

Na otázky ohľadne prsteňa odpovedala mamička nenútene, s prehľadom a výhovorkami, ktoré si podľa môjho úsudku pripravovala minimálne dva dni vopred. Za iných okolností by som si v duchu driblovala jej hlavou, dôkladne oddelenou od zvyšku tela, no vždy keď som pozrela na Mateja, videla som iba vyrovnaný výraz. Dokonca som sa na moment pristihla, ako prikyvujem na všetky tie nezmysly, ktoré sa tu, nejakým zázrakom, logicky sypú z mojej stvoriteľky. Na svadbu, našťastie, nikoho nepozvala. Uzavreli sme celú debatu prísľubom, že pozvánky pošleme hneď, ako budeme mať konkrétny dátum, pretože je ešte zima a jarné svadby sú síce krásne, ale ja by som chcela mať fotky s jesenným lístím, čím sme oddialili akékoľvek telefonáty, prípadne dopredu zasielané dary našich hyperaktívnych príbuzných.

Potom sme už len jedli, pili a tancovali. Teda, my sme iba jedli a tancovali. Tety, krstné mamy a zatrpknuté sesternice po štyridsiatke pili. A keďže pili aj za nás, postupne aj tancovali. Matej to mal v ten večer naozaj ťažké, posúvali si ho medzi sebou ako volejbalku, spovedali ho, poniektoré odo mňa odhovárali a nahovárali pre seba alebo svoje dcéry, či netere. Držal sa naozaj statočne, za čo dostal od mamičky cestou domov veľkú pochvalu a tiež ponuku oslovovať ju mama. Vtedy sa opäť ozval môj žalúdok. Našťastie môj budúci manžel vie zachovať dekóru, preto toto familiárne oslovenie takticky odložil na neskôr, v našej reči na neurčito. Za toto dostal zasa pochvalu odo mňa. Nie v tej chvíli a nie pred našimi. 

Volám mu znova. A potom ešte dvakrát. Nič. Začína ma chytať panika, no zdravý rozum ma presvedčí o možných dôvodoch jeho absencie pri telefóne, takže to vyriešim SMS-kou a čakám...

Mesiace plynuli a všetko bolo dokonalé. Až príliš. No asi to bolo nami a čiastočne možno mojou schopnosťou zatvárať oči, keď si to situácia žiada. Matej pokračoval vo svojom živote, no ja som sa ho nemohla zúčastňovať tak aktívne ako na začiatku. Svojim spôsobom sme prestali randiť a začali sme spolu žiť. 

A hoci svadbu okrem mamičky neplánoval nikto, budúcnosť sme si chceli zariadiť čo najskôr. A mala byť spoločná. Vyhliadka lepšieho života prinášala so sebou aj menej príjemné veci. Tou najnepríjemnejšou bolo odsťahovať sa z rodného mesta. Odsťahovať sa od Mateja. Pracovné príležitosti v našich končinách končili hlboko pod úrovňou mojich predstáv o dokonalom živote, preto som zapojila celé svoje odhodlanie a vybrala sa do sveta. Moja púť síce skončila po stopäťdesiatich kilometroch, no možnosti tu boli neporovnateľné a milovaný iba necelé dve hodiny odo mňa. 

Naplánovali sme si presun celej našej spoločnej existencie do hlavného mesta, no veľké sťahovanie národov sa nemohlo konať, kým aj Matej nemal istú prácu a neuzavrel si veci v tej súčasnej. Takže sme pár týždňov fungovali na diaľku. Klamala by som, ak by som chcela kohokoľvek presvedčiť o tom, že som si bola istá jeho vernosťou. Poznala som jeho nočné výjazdy, jeho prácu, ľudí, medzi ktorými sa pohybuje a príležitosti, ktoré sa mu ponúkajú. No milovala som ho tak veľmi, že ma svojim spôsobom prestalo zaujímať, čo robí, keď so mnou nie je. Teda samozrejme iba v prípade, že by to malo niečo pokaziť. Inak sme sa o seba zaujímali nad mieru starostlivo, dlhé telefonáty, správy, návštevy v najhustejších intervaloch, ako bolo možné. 

Opäť sme začali randiť, bola to vlastne príjemná zmena. Spoločne sme prišli na najlepší spôsob, ako presunúť Matejove pôsobisko čo najbližšie ku mne. Na mne zostávalo vyriešiť otázku bývania, čo bolo najpríjemnejšou povinnosťou, akú som kedy mala. Myslím, že Matej nemohol mať po desiatej sérii fotiek kuchýň, kúpeľní a výhľadov na mesto absolútne žiaden prehľad v tom, čo patrí k čomu, preto som všetko vzala na svoje plecia a svoj zdravý úsudok a presne na dvadsiatyšiesty deň som našla ten správny byt. 

V momente, ako som išla poslať poslednú sériu, zafungovala telepatia, ktorú sme si medzičasom osvojili a telefón mi zazvonil v rukách. 

„Láska, vybavil som všetky potrebné veci so šéfom, v stredu idem podpísať zmluvu, preložia ma do Bratislavy.“ 

Na pár sekúnd som mala pocit, že slnko zasvietilo až gýčovo jasne. Konečne. Budem ho mať pri sebe už naozaj. V našej dvadsaťšesťdňovej kúpeľni. 

„Milujem ťa,“  bolo to posledné, čo som od neho počula. 

„Matej? Môj Matej? To je blbosť, Lucka!“ zasmiala som sa. Veď ešte včera večer mi volal, že príde za mnou, aby sme začali dávať dokopy tú kanceláriu aj spoločné bývanie. Konečne už budeme spolu aj tak naozaj. Tešil sa. A ona mi tu teraz rozpráva také nezmysly. Zasmiala som sa... Ale bolo to poslednýkrát. 

Odvtedy už mi do smiechu nebolo. 

„Ahoj, ja som Kika.“ Vystrelila som na neznámeho blondiaka, až ma trochu zamrzelo, ako som ho vystrašila. Bolo mi to vtedy jedno. Vlastne mi vtedy bolo jedno úplne všetko, mala som svoje odvážne obdobie. Chcela som ho spoznať, tak som vystrela pravú ruku a vysypala svoje meno s očakávaním, že sa dozviem to jeho. Vyšlo to. „Matej.“ Trochu stručné, ale fajn. 

Prvý krok máme za sebou. 

Myslím, že som postrehla náznak úsmevu, takže je to na dobrej ceste. Ešte pár rokov a možno mi povie aj priezvisko. Na moje prekvapenie po dvoch troch vetách sa to z neho začalo sypať samo. Dozvedela som sa všetko čo som chcela, možno aj čo som nechcela a bola som následne zapojená do jeho záľub. Matej, ako som sa dozvedela, je externý fotograf pre istý internetový portál. Je všade, kde to žije a kde treba niečo zdokumentovať. Práca tohto charakteru prináša so sebou, okrem iného, výhodu, ktorá je veľmi ľahko zneužiteľná v jeho osobný prospech. Dostane sa na miesta, kam sa bežní smrteľníci nedostanú. Myslím, že na toto ma v prvom momente zbalil. Sľúbil mi, ako zainteresovanej umelkyni a nadšenej fanynke hudobného sveta, podujatia, zákulisia a neoceniteľné podania rúk. 

Matej sa do môjho života dostal rovnako šikovne, ako na všetky podujatia. Neviem ako. Najskôr som sa zamilovala iba do jeho života. Desiatky nocí strávených na cestách, vkrádania a úteky, vzrušenie. Boli sme ako filmoví hrdinovia, stále spolu. Začala som milovať aj jeho samého. Láska na život a na smrť? Myslím, že miestami áno a dokonca doslova. 

„Zlato, musíme ísť ešte na jednu akciu. Auto nechám tu, prejdeme sa.“

Romantická prechádzka sa neodmieta a tak som sa vo svojom party outfite vybrala po boku milovaného v ústrety noci. Skratky boli jeho špecialita. Tentokrát vyhral železničný most. Uznávam, že si viem pre svoje dvanásťcentimetrové podpätky predstaviť aj lepší terén, ale keď inak nedá, budem mu veriť, že to zvládneme. To som ale ešte netušila, že keď železničný, tak železničný a kráčať budeme priamo po koľajniciach. S miernou klaustrofóbiou pri pohľade na niekoľkometrové železné zábrany obklopujúce našu trať som sa nakoniec nechala presvedčiť a zaborila sa do štrku vypĺňajúceho medzery medzi konštrukciou. Asi po dvoch minútach cesty som už nedovidela na začiatok ani na koniec našej bielej aleje. 

Nasledovala som Mateja a mňa nasledovala tma. Bolo by fajn, keby to tak zostalo celú cestu. „Za chrbtom máš tri svetlá.“

Typické. Vidí, že mi v hlave prebiehajú všetky hororové scenáre, ktoré kto kedy vymyslel, tak ma musí ešte trochu podpichnúť. Minulo sa to účinku a v podstate ma to trochu vytrhlo zo stresu, takže som mu v konečnom dôsledku bola vďačná, že nezabudol, že som mu v pätách. 

Na môj ironický smiech však nereagoval tak, ako by situácia vyžadovala. Práve naopak. Pridal do kroku. Tak on si nedá pokoj? 

V poriadku, vtipná nálada ho nikdy neopúšťa, no pri ďalšom zrýchlení som začala dýchať trochu ťažšie a rýchlejšie a keď ma donútil obzrieť sa, aby som tri svetlá videla na vlastné oči, myslím, že som na okamih dýchať úplne prestala. 

„Bež!“ - vykríkol a sám tak pod vplyvom pudu sebazáchovy urobil. Neviem, ako sa dá bežať po koľajniciach v dvanásťcentimetrových podpätkoch, ale dá sa to. Ocitnúť sa v žiare reflektorov by bolo za iných okolností určite príjemné, no teraz to skôr pripomínalo svetlo na konci tunela a ja som v tej chvíli z celého srdca milovala tmu. Vidím koniec mostu. 

Neviem čo je za ním, ale všetko bude lepšie, ako rušeň vlaku, ktorý mi už dýchal na chrbát. Svetlo, hluk, otriasajúce sa koľajnice pod nohami, Matej letí, ja letím za ním, pred nosom mi letí obrovské množstvo železa nenormálnou rýchlosťou a keď v takmer orgazmickej triaške precitám, zisťujem, že sme to v poslednej sekunde stihli a sme za mostom. Keď si spätne vybavím, čo sa stalo, vždy si spomeniem na Kobru 11 a letiaceho Semira pri každom výbuchu. Tak nejak sme leteli. Teda láska na život a na smrť. Doslova. Odvtedy som na železničnom moste nebola a prisahala som, že už nikdy ani nebudem. I keď 

Matej mi hneď po tomto nie veľmi príjemnom zážitku s úsmevom oznámil, že sa ešte musíme vrátiť po auto. Naozaj sa nedalo ho nemilovať. 

„Kika, myslím to vážne. Určite to bol on. Rieši to celé mesto, všetci sú v šoku. Prepáč, že ti to musím oznamovať ja, ale musíš to vedieť. Ak budeš čokoľvek potrebovať, zavolaj!“ - a zložila. Nechala ma s touto informáciou samu medzi štyrmi stenami v cudzom meste. 

S informáciou. 

To nie je informácia, je to nezmysel a hneď jej to dokážem. Vytáčam posledné volané. Nedvíha.

Máš tie najlepšie kamarátky na život a na smrť! Nevieš si predstaviť deň bez nich, prežívate spolu radosť, bolesť, lásky i sklamania. Všetko budete robiť spolu a naraz - vydávať sa, kočíkovať svoje deti aj starnúť. Nevieš sa dočkať momentu, kedy im povieš, že budeš mamou. A potom sa to naozaj stane...

Myslela si si, že sa budú tešiť. A ony sa aj tešili. Naozaj, úprimne. Objali ťa, poplakali si od šťastia a odprevadili ťa na cestu, ktorú si si zvolila. Ony predsa len pôjdu inokade. 

Bola si zaneprázdnená svojim rastúcim bruchom, občasným, či častejším objímaním toalety a všetkým tým vzrušením, ktoré si prežívala. Nákupmi, obzeraním stránok s detskou výbavou, študovaním tabuliek a receptov s príkrmami a dokončovaním všetkého, čo bolo ešte nutné stihnúť. A ony zatiaľ žili ako predtým. Bez teba. 

Potom sa človiečik narodil, prišla si domov, učila si sa žiť s ním. Celé dni a noci inhalujúc jeho vôňu si prestala nachvíľu vnímať svet aj svoje kruhy pod očami. A potom...nechcela si byť tá otravná mamička, ktorá rieši každú nádielku v plienke s celým svetom. Z takých ste sa predsa vždy smiali. Nechcela si každú debatu otočiť na nový pohyb, vyslovenú slabiku, zjedenú mrkvu, či iný pokrok svojho potomka, aby si nepomysleli, že si už "iba" mama a nie je s tebou reč. 

No iné témy boli akosi mimo teba. Nevedela si zrazu, o akom "vtedy" a "tam" hovoria, ak ste sa náhodou niekedy stretli v rozhovore. Nebola si už súčasťou ich príhod a nezabudnuteľných zážitkov. A oni neboli súčasťou tých tvojich. Výrazne ste sa totiž míňali nie len v prioritách ale aj v čase. Zatiaľ čo ty si sa márne snažila o obnovu stretnutí v časoch medzi desiatou a druhou poobede, ony utužovali svoje vzťahy naďalej v časoch priam mimozemských. Po siedmej večer. 

A potom, keď si sa vymanila z prvých najzväzujúcejších mesiacov, či rokov, a bola si pripravená vrátiť sa aspoň sporadicky do ich životov, zapípala ti správa s tou najlepšou novinou. Budú mamami! Spolu a naraz, ako si to celý život plánovali...

Ahoj svet!

Niekedy ma fakt baví ťa pozorovať. 

Strávila som dnes niekoľko hodín vo vlaku a na vedľajšom sedadle sa premlelo pár ľudí. Všetci behali hore-dole z vagóna do vagóna a vždy nechali otvorené dvere, takže dovnútra išla dosť veľká zima. Za iných okolností by som vždy vstala a zatvorila za nimi - samozrejme dosť výrazne, aby si zo mňa v najlepšom prípade vzali príklad, ale za oknom sa vinuli zasnežené stromy a kopce a všetko bolo tak čisté, že sa mi to nechcelo špiniť svojou nevrlosťou.

Posledná výmena cestujúcich priniesla staršieho pána s vnukom, ktorý si tak poslušne sadol k oknu fascinovaný scenériou, až som neverila že je to dieťa. Po minúte opäť niekto vyšiel z vagóna a nechal otvorené dvere. Pán, keďže to mal v dosahu, iba kľudne natiahol ruku a zavrel. O chvíľku šiel človek naspäť, opäť nezavrel a pán opäť len natiahol ruku a vybavil to. Zopakovalo sa to asi desaťkrátrat. V duchu som obdivovala ako sa nenechá rozhodiť, iba mechanicky zatvára. 

Zrazu kýchnutie a potom ďalšie. Šlo z ich sedadiel ale nikto nekýchal. Pán zdvihol telefón. Pochopila som, že to on kýcha. Ten telefón, nie pán. Normálne tele-nádcha. Pán niečo odvrkol a zložil. O minútu sa ale mobil rozkýchal zase. Moja ikona pokoja sa zdvihla, vyšla z vagóna, nezavrela dvere a začala sypať jednu nadávku za druhou, až ho lámalo v kolenách. Vnuk zatiaľ stále pozoroval sneh za oknom, akoby nič nepočul. Ale počul. A s ním celý vagón. Keď pán dokričal, vrátil sa na miesto a až do ďalšieho kýchania opäť pokojne zatváral dvere za neposlušnými cestujúcimi. Keď ho telefonujúci na druhej strane prechladnutého mobilu vytočil niekoľkokrát, pán sa unavený zviezol na sedadlo a zaspal. Chrápal asi minútu, keď sa ozvalo: "Starký, pozri kačky!" Pán sa zobudil, pozrel z okna a nežne upozornil chlapca, že sú to labute. Znova zaspal. "Starký pozri, tie stromy vyzerajú, akoby na nich rástli vločky!" Opäť sa zobudil, pozrel sa na vločkovníky za oknom, pohladkal vnuka a spal ďalej. "Starký..." opakovalo sa ešte niekoľkokrát. Fandila som mu. Starký bol zlostný, tak sa za trest nevyspí!

Pán svoj trest s pokorou prijal a detské otázky s dospeláckou vážnosťou zodpovedával až po konečnú stanicu. Aj mobil prišiel na iné myšlienky a prestal kýchať. 🙂