Boj s DMO 1.

Pred 1,5 rokom som ukončila našu sériu "Boj o životy" s tým, že naše špeciálne dieťa - Sofinka mala 3,5 roka a pomaličky napreduje. Odvtedy sme sa posunuli zase ďalej. 

Leto 2020. Oddych, prázdniny, dovolenka a veľká zmena. Pri prechádzke po našej obci som si všimla nenápadnú tabuľku s nápisom Jasle. Keď zverejnili inzerát s voľnými miestami pre nové detičky, čosi vo mne ťuklo: Sofi má 3,5 roka, kolektív by sa jej zišiel. Ale nie hocijaký, potrebuje zvýšenú starostlivosť, pomoc pri sebaobslužných činnostiach, nosí plienky a hlavne, má koooopec diagnóz. Kde mi ju zoberú?! Jasličky vyzerali ako dobrá voľba, s malou dušičkou som tam skúsila zavolať. Pozitívna reakcia ma hneď prekvapila, skúsenosť s "iným" dieťatkom už mali a Sofinku by radi prijali medzi seba. Malý kolektív s 1 až 2 učiteľmi, ideálne pre naše potreby. Najprv na skúšku, potom na stálo. Sofinka sa ujala na novom mieste, zvyknutá na množstvo nových ľudí, nemala s ničím problém. Deti, učitelia aj rodičia ju bez problémov prijali medzi seba. Ráno ma posielala preč, popoludní sa tešila, keď ma zbadala, pišťala, jačala, zakrývala si pusu od radosti. 

Veľa času trávili deti vonku na dvore, vyslovene domáce prostredie. Dokonca sa Sofi podarilo odplienkovať do tej miery, že v zime nosila plienku už len na spánok. Paráda. Veľmi mi odľahlo, lebo spoločnosť detí, aj keď mladších, potrebovala. Mentálne zodpovedala ich úrovni, takže si sadli. Nemusela som riešiť asistentku do škôlky, túto byrokraciu naozaj neznášam. Bez asistentky by ju sotva vzali do štátnej škôlky a znovu by bola odsúdená zotrvať v domácom prostredí. Jasličky striedame s našimi rehabilitáciami a terapiami, takže sú týždne, keď sa tam neohreje, ale som vďačná aj za ten krátky čas v kolektíve, ktorý ju posúva vpred.