Boj o život(y) 57

Zo všetkých strán mi boli pre Sofinku odporučené ďalšie terapie - plávanie a hipoterapia. Najbližšie kone boli na opačnom konci mesta, resp. ani tam nie, ešte ďalej. Zvolila som si teda plávanie. Prieskum, kde by Sofi mohla chodiť dopadol zvláštne: buď s hendikepovanými deťmi na Mokrohájsku alebo do niektorého súkromného plaveckého kurzu, kde s hendikepom majú minimálnu skúsenosť. 

Riskla som to, plavecký kurz v novovybudovanom centre 15 min od domu. Inštruktorka si trúfala zaradiť Sofi do kurzu medzi zdravé deti. S malou dušičkou sme tam v októbri nabehli a čakala som, čo to dá 😁 

Deti Sofinku veľmi nezaujímali, veď žije vo svete dospelých. Zato voda áno. V skupinke 3-4 deti s mamičkami. Rovesníci boli niekde inde, poslúchali inštrukcie, nebáli sa vody v očiach, vedeli sa potopiť. Všetko si pomaly skúšala aj Sofi. Na 3.hodine sa pýtam inštruktorky, kedy sa bude môcť aj ona potápať. "Keď pochopí, že pri tom, musí mať zatvorené ústa." Sofi práve sedela na múriku a chystala sa skočiť do vody. Ruky hore, odpočítavanie: Jeden, dva… Jasné znamenie, že sa treba začať tešiť. V praxi- vygúliť oči a otvoriť ústa dokorán za zvuku silného "Ááááá…" 😂😂  Aha, už sme sa dopotápali 😂 Mamin vzdych a myšlienka: potápať sa nebude nikdy 😂

Na ďalšej hodine vkĺzla pod vodu, ani neviem či plánovane či neplánovane. Rozchodila to ľavou zadnou, tak sme ju spustili dolu ešte raz. Trochu sa otriasla ako psík. Super, má našliapnuté, pôjde to. 

Škoda, že potom ochorela a nemohla ďalej pokračovať. Choroba vliekla týždne až skončila nakoniec so zápalom stredného ucha na antibiotikách. Nemala som potom odvahu vrátiť sa s ňou k plávaniu, tak sme to na čas opäť zabalili. 

Porovnanie s plávajúcimi rovesníkmi, resp. trochu mladšími kamarátmi, však prinieslo vytriezvenie. Kým ostatní reagovali na pokyny, potápali sa, hádzali guličky do kruhu, prelievali krhličku, kopali nohami, presvedčiť o čomkoľvek Sofiu trvalo večnosť. Upla sa na veľkého gumového panáka a prvú polhodinu strávila pri ňom. Keď sa hádzali loptičky do kruhu, hádzala aj ona, ale hrala inú súťaž - čím ďalej, tým lepšie. Kopanie nohami? Čo to je? Nemala som už tretiu ruku, aby som ju súčasne držala aj jej ukazovala ako sa kope. 

Je to jasné, Sofinka je inde. Rozumie pokynom, ale signál sa cestou z mozgu niekde stratí, niečo odignoruje kvôli vzdoru, niečo nedokáže kvôli hendikepu, niečo sa jej nechce. Spätnú odozvu vo forme reči takmer nedáva. Máme na čom pracovať!