Boj o život(y) 45

Po návrate z chaty s vracajúcou Sofinkou sa jej stav upokojil iba naoko. Dve hodiny vydržala v kľude a potom to znovu prišlo. 

Po dvoch hodinách vyvrátila pár lyžičiek vody, čo sme do nej usilovne natlačili aj s ďalším obsahom, netuším odkiaľ sa to tam vzalo. Nakoniec sme to po polnoci vzdali a išli si ľahnúť. Stonala, plakala, ale nakoniec zaspala.

O druhej v noci sa zobudila a vracala znovu. Poučení, mali sme pripravenú nádobu rovno pri posteli. Po chvíľke sa pýtam muža, čo to tam je naspodu. Nevedel. V prítmí noci to vyzeralo ako tmavo-červený či hnedý fľak. Odkiaľ sa tam vzal? Veď do misy nič nepadlo. Vyzerá ako kvapka krvi. Radšej som túto situáciu nechcela riešiť. 

Potom to na ňu prišlo znovu a tentokrát bolo jasné, že vracia krv. Krv? Veď krv sa vracia pri žalúdočných vredoch, nemôže mať hádam 2-ročné dieťa žalúdočné vredy! 

Tentokrát zachvátila panika mňa. V hlave mi šumelo, nevedela som ako sa volám. Nastúpil neskutočný strach. Toľko sme o teba, Sofi, bojovali a teraz o teba prídeme? Čo sa to deje? Prečo? Čo to znamená? 

Padlo jasné rozhodnutie, smer Kramáre. Na hodinkách zastal čas na 02:30. Behom piatich minút sme boli všetci traja oblečení a vychystaní na cestu. Cestu zvládla síce v kľude, ale len čo sme vybavili všetky formality a rázne zaklopali sestričke na dvere, znovu ju naplo. V momente, keď sestra otvorila dvere, a spýtala sa, s čím sme prišli, to z nej vyletelo. Muž jej stihol podložiť ruky a zostali celé červené, krvavé. Sestrička nám hneď podala misku a o chvíľku nás volala dnu. Taký strach som už dlho nezažila. To more krvi, čo zostalo mužovi na rukách by som doma nerozchodila. 

Verila som, že v nemocnici jej pomôžu. Bola som neskutočne rada, že sme tu a že sme nezostali doma. Ocitli sme sa na CP už druhý krát behom 12 hodín ☹ Sofi už bola veľmi vyčerpaná, unavená. 

V ambulancii ma sestra hneď upokojila, že sa to občas stáva, že krvácanie je následok popraskných žiliek a je to "normálne". V tej chvíli by som jej uverila čokoľvek, čo by mi povedala, len aby bola Sofi v poriadku. Prišla ju vyšetriť doktorka, vzali jej krv a na výsledky sme čakali opäť na chodbe. Keďže dehydratácia sa nepotvrdila, vyhodnotili jej stav ako uspokojivý a poslali nás domov. Neviem, čo som očakávala, nechcela som tu zostať, ale toto bolo príliš aj na mňa. Neskutočne som sa o ňu bála, nevedela som, čo sa deje, ani ako jej pomôcť. Dostali sme inštrukcie počkať, kým nebude dve hodiny vracať a potom jej dávať po troškách tekutiny. Kedy nastane tá situácia? Veď doteraz nevracala max jednu hodinu. Čakať dve hodiny? Veď poriadne nepila už dobrých 15 hodín. Dokedy to vydrží? Kedy nastane ten čas, že bude "naozaj" potrebovať lekársku pomoc? Ohľadom vracajúcej krvi už nepadlo ani slovo. 

Po návrate domov spala 3 či 4 hodiny, konečne bez vracania, bez krvi. Keď sa zobudila, začala som jej po troškách dávať tekutiny, bála som sa, že všetko pôjde o chvíľu zase von. Kulíšek vôbec nechcela piť, tak sme vodu trošičku osolili a rozpustili jej tam kúsok hroznového cukru. Čistá improvizácia.

S novým dňom som čakala, kedy to chytí niekto iný. Z chaty zatiaľ neprichádzali žiadne informácie. V zmysle: žiadne správy - dobré správy, som sa upokojila, chalani aj zvyšok chaty nič nechytil. Šokovalo ma, že ani my s mužom, hoci sme boli nonstop pri nej, akosi sa mi nezdalo, že by mala črevnú virózu, ale nevedela som si vysvetliť čo iné by jej mohlo byť.

Celý deň prespala, vydržala byť hore najviac 10 minút, potom sa hneď ukladala na pleci. Pomedzi to sme je dávali po lyžičkách piť, jesť vôbec nič nechcela. Okolo obeda sa mi jej stav prestal páčiť. Bola neskutočne unavená, bála som sa dehydratácie, vedela som, že môže byť vážna. Keď sa ku mne dostala informácia od jednej známej- lekárky- že by mala dostať infúziu, lebo je ešte veľmi maličká a potrebuje zavodniť, zrazu som nevedela čo robiť. Už dvakrát sme boli na pohotovosti (víkend) a nič s ňou nespravili, obávala som sa, že nás tam najprv nechajú 3 hodiny čakať v čakárni a potom s ňou zase nič nespravia. Nevedela som, či ísť, či neísť. Veľká dilema. 

Popoludní začala trošku viac piť, našťastie. Dala som si cieľ, že ak sa to do 16tej nezlepší, pôjdeme tam opäť. Keďže od rána nevracala a viacej pila, zostali sme doma a pravidelne ju dopovali tekutinami v maličkých množstvách. Za celý deň vypila len zopár deci, ale zlepšovalo sa to. 

Muž sa vrátil na chatu, ale zavolala som si domov pomoc, lebo od Sofi sa nedalo pohnúť ani na minútu. Len sa nosila, čičíkala, mrnčala a pospávala. Vyzerala naozaj zúfalo. Aj v noci sme ju sledovali a dávali jej piť. Na ďalší deň ráno, už bola čipernejšia, začala oveľa viac piť a v priebehu dňa aj diétnejšie papať. Keď sa večer vrátili chlapi, už bola celkom pri zmysloch. Znovu sa udravovala. Zvládla to. Zvládla, ale stálo nás to veľa síl a ešte viac nervov. Čo spôsobilo jej zdravotný kolaps, sme sa nikdy nedozvedeli.