Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.

            Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.

            Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.

            V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.

            Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.

Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.

            Vyšetrila ma mladá doktorka, prepichla vodu, oznámila, že som otvorená na 5 prstov a že tak do hodiny asi porodím. Pomedzi kontrakcie sme stihli aj zažartovať. Mala totiž v ten deň meniny.

            Zavolala som manžela a dulu a nervozita zo mňa opadla, hoci sa moje kontrakcie stupňovali. Ľahla som si na pôrodné kreslo, dali mi pásy, no nik sa ma nespýtal, či je tá poloha vyhovujúca, či mi nepadajú pásy, pretože ak máte zlý záznam, budete tam ležať neskutočne dlhý čas. Mala som tam však moju dulu Mišku, ktorá sa o mňa starala. Masírovala mi chrbát, vnímala som jej ruky, pohladenie, ktoré mi pomáhali prekonať dosť silné kontrakcie. Dokonca som mala pocit, ako keby v tej chvíli nevnímam, čo sa deje okolo. Napravila pásy, keď bolo treba a dávala na mňa pozor.

            Držala som manžela za ruku a asi aj cítil akú bolesť prežívam. Aj on bol rád, že je tam s nami a nie je na to sám. Po pár kontrakciách som pocítila tlak na konečník. Dula to oznámila doktorke, ktorá skonštatovala, že môžeme ísť na to. Od tej chvíle si pamätám len otázku hlavnej sestry: či chcem rodiť v ponožkách? Nechápala som. Nenechali ma rodiť podľa toho ako som to cítila. Či som mala kontrakciu alebo nie, musela som tlačiť a ak som netlačila na povel, zjazdili ma že som druhorodička a neviem ako mam dýchať a tlačiť. Môj zrak padol na dulu, ale ona s tým nemohla nič robiť, lebo nesmie lekárom zasahovať do práce. Našťastie na pár zatlačení bol náš zázrak vonku. Zvládla som to bez nástrihu aj vďaka šikovnej doktorke, ktorá pôrod viedla.

            9.6.2014 prišla na svet naša malá bambuľka. Mala sa síce volať Alžbetka, ako sme jej vraveli celých 9 mesiacov, aj keď sme nevedeli, či to bude chlapček či dievčatko, no môj vnútorný hlas mi vravel, že jej meno bude Michaela. Možno aj preto, že dvaja ľudia, ktorí boli pri pôrode mojou veľkou oporou sú nositeľmi tohto mena, možno to bol osud. Cítila som, že to tak má byť.

            Malú mi hneď položili na brucho a manžel prestrihol pupočnú šnúru. Po chvíli mi ju vzali na rutinné meranie a váženie. Keď ju doniesli, dula ju vybrala z perinky a pomohla jej k prvému prisatiu. Ukázala mi techniku, akou to pôjde lepšie a zodpovedala mi na všetky otázky, ktoré som jej položila. Zostala s nami ešte dve hodiny.

             Môj pôrod bol aj vďaka nej krásny, nezabudnuteľný a hlavne rýchly. Neviem, čím to je, že som mala taký rýchly pôrod, no myslím, že hlavnú rolu hrala moja psychika. To, že som vedela, do čoho idem a že na to nebudem sama, ale bude tam niekto, kto mi pomôže aj bez toho, aby som povedala čo i len slovo... Počas nášho stretnutia mi dala leták, kde sú napísané vety, ktorým som nechápala, kým som neporodila.

            Vždy keď tieto riadky čítam, viem, že moje rozhodnutie mať pri pôrode dulu bolo jedno z najlepších, aké som mohla v živote urobiť. Sú to spomienky na celý život. Nechcela som mať z pôrodu traumu a v tom mi dula Miška pomohla. Ak sa s manželom rozhodneme pre tretie dieťa, ona bude súčasťou môjho tehotenstva a pôrodu. Už teraz sa na to teším 😀

            Možno môj príbeh pomôže aspoň jednej budúcej mamičke, ktorá ma strach z pôrodu a hľadá možnosť ako ho prekonať. Nik, ani dula vám nezaistí, že všetko pôjde hladko a podľa vašich predstáv, ale môžete sa spoločne o to pokúsiť.

Keď postavím sa za teba, posilním tvoje slovo, posilním tvoj pohľad, posilním tvoju myšlienku.

Keď postavím sa za teba, objímem ťa, podopriem ťa, ochránim ťa.

Keď postavím sa za teba, nebudem ti na očiach, ale keď budeš potrebovať, budeš ma počuť a budeš ma cítiť. DOTYK. RUKY. POHĽADENIE.

Keď postavím sa za teba, som tu a ty môžeš vnímať seba a svoje dieťa.

Naša malá Miška s dulou MiškouS našim tatom Miškom😀Moja Hebamme vo Švajčiarsku a pôrod staršieho syna Alexa