Zdravím všetky čitateľky tohto fóra, 

Volám sa Zuzana a toto fórum poznám veľmi dobre so všetkými kladmi aj zápormi. A tak som sa rozhodla po roku len čítania, že sa tu aj usadím, založím účet, sem- tam prispejem. Na toto fórum ma priviedlo tehotenstvo, pretože rodičovstvo a veci s tým spojené na tomto fóre mi veľakrát pomohli, povzbudili ma a ukľudnili.

Kedže som otehotnela neplánovane a začal sa mi úplne nový, iný život na juhozápade Slovenska, pričom som sama z opačného konca republiky, z Bardejova, čo je severovýchod. A tak som sa toho času, zhruba v júli, pred rokom z brigády v Bratislave presťahovala do dedinky Veľký Cetín neďaleko Nitry. No poviem Vám, zmena je to veľká. Nitrančania, ako mi už dávno pred tým vravel priateľ sú svojskí, je tu ale aj iná klíma (tie teplá), nieje to zas veľký rozdiel no je to iné. Ešteže sa mi Nitra a aj to podnebie tak páči. Pripadá mi to tu ako v trópoch je to podľa mňa lokalitka odlišná od zvyšku Slovenska. Nuž ale dosť bolo geografie. 🙂

Bola som študentkou, 2.ročník za sebou úspešne, krásne leto sa začalo, s kamarátkami v Bratislave, priateľ v Nitre, plány a vidina boli krásne. A po tomto všetkom naspäť do školy v Banskej Bystrici, kde som už ťahala na bakalára. A vtedy sa to stalo, omyl vo výpočtoch plodných dní, na čo som prišla samozrejme neskôr. V Bratiske s veľkým podozrenim, po prelustrovaní modrého koníka, som si urobila test. Na ňom dve paličky ako vyšité. Nuž telefonát do Nitry bol hlasitý a plný emócií, tak, že ho počula celá posádka auta a nitrianska vetva už vedela, že je na ceste nový člen. Aj keď u nich prevládla radosť ja som mala hlavu zmätenú, môj prvý pocit bol, že si, dnes sa mi to ťažko vyslovuje a vyskakuje mi hrčka v hrdle ked to idem spomenúť, nechám bábo vziať. Bardejov nič netušil. Návšteva u doktora bola zvláštna. Bol tolerantný voči tomu, čo som zamýšľala a zároveň som cítila jemné prehováranie nech si ten malý život nedám vziať. Odolávala som, ja hlúpa :D, ale všetko moje hrdinstvo padlo keď som uvidela na sone blikať to malé srdiečko. Zťažka som ovládla slzy. Prvé dieťa som si v minulosti nikdy nechcela dať zobrať, to je proste prvé a ani druhé, vlastne ja som nikdy nebola za potraty, jedine ak sú na to vážne dôvody. Nuž doktor mi vypísal papier, že sa mám rozhodnúť a o tri dni si preň prísť. Vraj je to tak v zákone, že musím mať tri dni na rozhodnutie. A verte, že prvykrát som pocítila zmysluplnosť slovenskej legislatívy. Za tie tri dni sa vo mne prehlboval pocit, že to nieje žiadna katastrofa, a priateľ ma v tom utvrdzoval, čo utvrdzoval on ma presviedčal a tá radosť, čo mu sršala z očí keď si predstavoval čo všetko ho/ju naučí. A tak nastal tretí deň a papier o potrate ostal ležať u doktora. Namiesto toho som si prišla vypýtať termín poradne. Bola som šťastná, že mi to malé nedalo zabudnúť na materinský pud a vďačná priateľovi, že sa postavil k tomu ako sa postavil. Bardejov ešte stále netušil. Tam sa ešte ani osobne nepoznali s mojím priateľom, kedže mal na to dôvody aby tam nešiel, ktoré tu nebudem spomínať pre ochranu súkromia :D. No po tomto rozhodnutí sme sa museli pobaliť a utekať do BJ nie vyklopiť im to pri prvom stretnutí, ale najprv slušne sa zoznámiť. Tak sme tam prišli, zoznámenie prebehlo super, všetci si sadli, debatiť sa bolo o čom, no my svaja s ťažiacim tajomstvom sme mlčali a držali sa plánu. Priateľ už aj párkrát strašil, že on im to povie, s radosťou v očiach sledoval ako som ja bola nesvoja :D. No nie, nechcela som aby som im to musela povedať pričom si este ani jeho poriadne neoťukali, čo sa samozrejme za 4 dni nedá, ale aspoň niečo. Nuž tak som to aspoň vyklopila kamarátkám, ktoré ostali ako obarené, ale tešili sa. Rodičia stále nič a ked nadišiel deň odchodu nevedela som sa dočkať ako prejdú 3 dni a všetko vyzvoním. Vrátili sme sa, samozrejme, už do spoločnej garzónky tu v Cetíne a čas bežal... 1. deň ... 2.deň .... 3.deň a ja celá natešená ale aj stŕpnuta volám mamine. Tie slová mi už dnes pravidelne pripomína so smiechom: ,,Ahoj mami, mám pre teba pozitívnu správu. Vyšiel mi pozitívny tehotenský test. Som tehotná." No vtedy ostala zarazená, nechala na mňa rozhodnutie, aj keď ja som bola už dávno rozhodnutá a vedela som, že ako zdravotná sestra bola pri pár potratoch a bytostne s nimi nesúhlasila. Tak sme sa trošku pokeckali, začala som srandovať, o menách o tom, ako sa teší jej zaťko a podobne. Vtedy však k nej prišiel otec, že idú na nákup a domov, že musí končiť. Medzičasom už to oznámila aj jemu. a zhruba o dvadsať minút telefonát, že: ,,No Zuzinka, kúpili sme si vínko a už zapíjame vnúčika!" no mohli to zobrať ešte lepšie? A už som to mala aj v sebe vysporiadané. Žiadne tajnosti, mohol to kľudne vedieť celý svet! 

Tehotenstvo plynulo krásne, bez problémov, jediné čo mi robilo problémy bola moja psychika. Priveľa zmien a jedna hlavná a zásadná. Už sa nebudem starať, s prepáčením, len o svoju prdel. Ja, čo som nemala žiadny denný režim, lietala som po baroch, po vonku, hrala počítačové hry, na konci mesiaca večne bez peňazí, bola som bordelár, nič som neplánovala, proste som robila, čo sa mi chcelo. To všetko na mňa doliehavalo v pravidelných intervaloch. Spôsobovalo mi to napätie, nielen vo mne samotnej ale aj vo vzťahu, no aj vďaka modrému koníkovi som si prečítala príspevky od Vás, že to prežíva takmer každá žena a tam som našla ukľudnenie. A samozrejme, veľkou oporou mi bol aj priateľ, ten ma vedel dokonale ukľudniť. Avšak boli aj obdobia kedy ma zaliala radosť a hrejivý pocit, aké to bude krásne, ako mi drobec prinesie stále niečo nové, ako sa bude postupne učiť nové veci, vyvíjať, bude sa mu formovať osobnosť, a proste ja ako milovník pestrého a dynamického života som vedela, že to bude dobrodružstvo na celý život, aj ked s hodnou dávkou zodpovednosti. A takto plynulo moje tehotenstvo, prvé pohyby boli niečo nepopísateľne krásné, pohlavie sme zistili až v 35. tt. Čakali sme chlapca. Nitrianska babka ako matka troch chlapcov a vytúženého dievčatka sa len pousmiala, že od jej syna nech dievčatko nečakám:D. Asi silné gény zo strany jeho otca. No lenže ja som mala tiež dosť silnú základňu, čo sa génov týka, z otcovej strany strýko a jeho deti to je jedno a to isté a detto ja s bratom po otcovi. Chúďa moja mamina. A tak vypravdovanie sa o tom, po kom bude, bolo na dennom poriadku. A bavilo nás to. Takto dni plynuli, bruško väčšie a väčšie, ja o 10kíl tažšia, čím ďalej tým horší spánok, bolesti chrbta, no okrem toho nič vážne.

Blížil sa termín, ktorý bol daný na 15. 2. 2015. A ja som sa mesiac pred, v januári, vybrala do Bardejova, kedže som tam mala rodiť. Priateľ ma tam odviezol, po tak dlhej dobe sme si na seba už zvykli ale stále som si robila srandu, že veď si aspoň oddýchneme od seba. Dorazili sme, cesta s tým brušiskom bola vážne únavná. A to sa mi za posledný mesiac este raz tak zväčšilo, čo som sa celé tehotenstvo strachovala či nemám malé brucho. Prvá prehliadka u bardejovského doktora dopadla dobre, on velký srandista, sympatický, veľmi sa podobal na môjho otca. Tak sme si pozreli sono ja, priateľ a bardejovská babka. A kedže povinnosti tlačili, priatel sa pobral späť do Nitry. A ja som tam ostala, vo svojom rodnom meste, v byte v ktorom som vyrastala, s maminou, ocinom a bratom, ktorý práve skončil školu. A bola to ďalšia dávka čudných pocitov:D. Pretože už som tam nebola na to aby som šla s kamarátkami do baru, poprevážať sa na aute a pochodiť po všetkých dedinských zábavách. Už som bola blízko pôrodu a zmena životného štýlu už bola na 99% dokončená. Nezvratná. No radosť z prvého pohľadu na svojho synčeka prehlušila všetky zmätky v mojej hlave. Posledný mesiac bol vcelku kľudný až na infúzie magnézia a 5 dňový pobyt v nemocnici. Neznášam nemocnice, nieto ešte byť tam zavretá, kde pacienti majú horší režim ako vojaci na výcviku. Nuž prežila som. Prietoky po zbytok konca tehotenstva boli v poriadku. Iný problém, ktorý sa vyskytol bol, že som bola v 40. tt a ani náznak pôrodu, placenta vcelku pekná, poslíčkovia? Ani som nevedela aky je to pocit. Doktor ma nechal este tyždeň doma s tým, že dom mala 35 dňový cyklus a teda aj termín môže byť posunutý, ale ak ani to týždňa nič, idem pekne ležať do nemocnice. Ach to zúfalstvo. Takto som si to veru nepredstavovala. Chcela som byť doma, veď kde mi je lepšie ako tam. Predstava, že mám byť opäť obmädzená na slobode, tehotná, ubolená vo vojenskom tábore ma ničila. Myslela som, že práve ja budem ten typ, ktorý príde odrodí, odíde. No opak bol pravdou. Ešteže priateľ to v Nitre nevydržal a prišiel ku mne, čiže posledne tri týždne pred pobytom v nemocnici bol v BJ. 

Pôrod. Nebála som sa ho, dokonca som nechcela ani epidurálku. Prvé dieťa, chcela som ho porodiť poriadne ako sa patrí. Odtrpieť si to, vyskúšať v plnej sile, bez uľahčenia. Ultimátum znelo: ,,Ak do stredy nezačne pôrod, budeme vyvolávať!" Fajn ja nič, doktor ma už oboznámoval s priebehom, ak toto, tak toto, ak toto, tak hento. Jediné čo som mu zatrhla, bol cisársky, jedine v úplne krajnej núdzi. Pretože ak pôrod trvá dlho je pohodlnejšie urobiť cisarák. Nuž musím sa priznať aj keď som čitala na koníkovi, že vyvolávaný bolí viac, tešila som sa na stredu, kedže som nemala slobodu, bola zavretá vedela som, že jedine pôrodom sa odtiaľ dostanem. A tak prišla streda a v noci mi podali tabletu. Celú noc nič, až na druhý deň, stále je streda, okolo obeda to začalo, bolesti, tlaky. A takto vyzerá pôrod? Dovtedy som ani len netušila, čo sú to poslíčkovia a odrazu takto. Fú, a ževraj to je ešte nič, kontrakcie som mala po 20min cca. Svokra mi poradila: ,,Vlez do sprchy a pod teplou vodou sa sprchuj, to to urýchli." A ja som konala. Je pravda, že v sprche som cítila riadny tlak, a bolesti. A to bol len mierny začiatok. No večer okolo 21vej sa vytratilo všetko čo len pripomínalo pôrod. Nuž tak nič čakáme ďalej. Na druhý deň (štvrtok) od rána som mala slabšie bolesti každých 10min. Počas dňa odišla zátka, čo som sa veľmi potešila. Kontrakcie silneli, no interval sa neskracoval. Menzes som nemala hodnú dobu a preto až som zacítila tie tlaky, pripomenulo mi to, že niečo sa tam deje, niečo sa začína. Cca okolo desiatej večer sa začali intervaly skracovať. Nadránom (piatok) uz prichádzali po 5min. To som šla za sestričkou nech mi nahrá CTG. Kontrakcie sa ukázali ale nič prevratné. No aspoň niečo :D. Doktor skonštatoval, že sa to pomaličky rozbieha, nech mi urobia prípravu. Tak som sa tam prechádzala, pripravená, a intervaly sa začali opäť predlžovať. Panika. Nevadí, napichli mi infuzku, ktorá ma, mimochodom, celý pôrod iritovala, viac ako bolesti.Praskla sa voda, s tým, že ak sa nezačnem poriadne otvárať dajú urýchľovak. Pichli mi urýchlovak spolu s tlmičom bolesti, ktorý však spôsoboval aj spavosť. Čo Vám poviem, že som sa dve noci poriadne nevyspala a do toho tento zázrak. Pôrod začinal gradovať a ja s neuveriteľnými kontrakciami, ktoré prichádzali za menej ako minútu, som striedavo upadala do spánku s krátkymi snami a striedavo sa budila a predýchavala. Na skoro konci týchto bolestí sa ma opýtali, či predsa nechcem epidurálku, a verte, skoro som si ju dala pichnúť, ale mamina tam bola so mnou a dohovorila mi, tak epiduralka ostala bokom. Trpela som ďalej, vybrala som sa na WC medzičasom a stihla mamine povedať, že aj napriek tomu všetkému je to važna sranda. Bolo to dynamické. Ľahla som si a išlo to ďalej až prišiel doktor a  zavelil: ,,Oxytocín." No po tom to už dlho netrvalo no medzi fázou otvárania sa a tlačenia som si myslela, že už to nezvládnem. No po povele ideme tlačiť sa mi do žíl vliala nová energia. Ako keby som sa práve vyspala do ružova a prišla si to len dokončiť. Pravdou je, že som nebola tak pripravená ako by som mala byť a preto som mala dosť veľkú epiziotómiu. No ale šlo to už ako po masle. Začula som a zacítila len ,,Fšloup"  a doktor HO už držal v rukách. Chytro odmotával pupočnu šnúru, ktorú mal dvakrát okolo krku a podal mi ho priamo na hruď. AAAAAACH MOOOOOJ BOŽEEEEEEEEE. Nič ma nebolelo viac, bola som svieža, aj keď som tak možno nevyzerala, bola som plna eufórie, radosti, malý plakal, krásne, fialový nebol vôbec len ručička trošku, hneď sa začal prisávať no nevedel kam, čiže mi ostali cucfleky na prsníku, no ale to je jedno. Proste tento pocit, je niečo čo je lepšie ako morfium na bolesť, lepšie ako antidepresívum na všetky predošlé obavy a strachy. Malý prišiel na svet 3 minútky pred dvanástou na obed. Vážil 3500g a merial 51cm. Krásny Mikuláško. Tatino tam prišiel za 5min, odkedy sa dozvedel, že je na svete. A poviem Vám vážne sme sa nasmiali ako sa na ňho podobá. Mal pravdu. Potom mi ho klasicky zobrali, mňa zaopatrili, a odviezli na izbu, kde ma čakala sprcha. Ani som oka nezažmúrila, sestrička mi pomohla so sprchou a po tom som sa ešte vybrala na novorodenecké pozrieť sa na svoje dieťa. Sestričky sa smiali, že by som mala oddychovať, že si ho ešte užijem dosť, no ale mne nevysvetlia. :D  

Pravdupovediac, tehotenstvo si už ani nepamätám, na pôrod som zabudla ešte v ten deň. Ako sa poznám, čakala som nejakú tu popôrodnú depresiu, alebo podobné rozkoly ohľadom predošlého života a terajšieho. Ako v tehotenstve. Ale nedostavilo sa ani jedno. Prvé mesiace boli ťažké, to áno, ale bolo to niečo úplne nové, o 180 stupňov iné ako moj dovtedajší život. Myslím si ale,že som to zvládla a maličký Mikuláško hoci je na svete niečo cez 5 mesiacov ma stihol toho už veľa naučiť! Jediné pocity, ktoré momentálne zažívam sú, hrdosť, sila, radosť, láska, a no čo si budeme klamať niekedy ma aj priateľ nas***e, a puknú mi nervy ako komukoľvek inému :D. 

 Tak milé ženy toť môj predstavovací článok, hádam nieje veľmi dlhý a neunudí Vás na smrť! 🙂