Do svojho terajšieho manželstva som si priniesla dcéru z predchádzajúceho vzťahu…Samozrejme, do manželstva som sa nijak nehrnula, mala som pocit, že je to formalita. Vzťah, ktorý začínal len sexom, sa pomaly menil na krásny vzťah plný lásky. ON mi bol veľkou oporou, staral sa o moje pohodlie, ako mohol, rovnako aj o pohodlie mojej dcéry… On zbožňoval ju, dcérka zas jeho. Vo svojich piatich rokoch mu spontánne začala hovoriť oci…

Po čase sme sa vzali. Mala to byť vlastne formálna záležitosť a zábava. Už sme spolu pár rokov žili, mali sme kúpený spoločný byt. Po roku od svadby som zistila, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré som mala, som otehotnela. Nebudem klamať, mala som zmiešané pocity…  Nevedela som si predstaviť mať ďalšie dieťa popri hypotéke. Dcérka bývala často chorá, takže to bývalo v práci dosť náročné. Ale všetko sme zvládli, lebo ON mi pomáhal. Pomáhal mi aj pri súdnych ťahaniciach o dcérku, výživné je nekonečný príbeh. V podstate idylka, žiadne hádky.

Zrazu ale moja dcéra s manželom nechcela zostávať, lebo sa s ňou podľa jej slov nechcel hrať, nerozprával sa s ňou… Riešili sme to, na čas sa to upravilo. Ale znovu sa situácia začala opakovať. Po narodení spoločného dieťaťa sa to zlomilo úplne a zrazu som videla, že ON moje dieťa vidí ako obrovskú ťarchu a najradšej by bol, keby niekam zmizla. Začali sa hádky, ktoré sa končia vždy rovnako: je to moja výchova, rozmaznala som ju a preto ho vôbec nerešpektuje. Nepomáhajú ani argumenty typu: Aj iní ľudia vidia, že robíš rozdiely, vidia, ako ju okrikuješ, odháňaš…

Pýtam sa sama seba, kedy nastala zmena v jeho správaní? Ako je možné, že som si to nevšimla? Mohla som sa tak veľmi pomýliť alebo on sa dokázal hrať na niekoho, kým nie je, toľko rokov?

Dúfam, že raz to zistím…

Táto otázka ma dlho trápila…nevedela som, či sa rozhodnem správne, ak sa rozhodnem. Tlak okolia, zodpovednosť voči rodine, kolegyne, ktoré ma prehovárali, samozrejme aj kolegyne, ktoré ma neprehovárali…

A tak prišlo rozhodnutie odísť zo stabilného zamestnania po viac ako piatich rokoch. Manžel ma plne podporil, verí v moje schopnosti a vie, že prácu si určite nájdem. Aj popri dvoch deťoch. A ja viem, že si prácu nájsť musím, pretože účty sa neplatia samé a iba manželov príjem by nebol dosť.

Prečo som to ale spravila? Práca bola síce náročná, ale bavila ma. Bola som tam zvyknutá, a s kolegyňami to tiež nebolo najhoršie… Rozhodla som sa ale vzbúriť voči postoju nadriadenej. Jej prístup bol posledných pár mesiacov otrasný a mňa to prestalo baviť. Neustále sa na mne vyvršovala, hľadala chyby, ktoré vlastne ani chybami neboli. Vyčítala mi veci, ktoré ona sama bežne robila…lenže ona mohla, ona je nado mnou. A tak som sa po mnohých dňoch rozhodla, že to stačí. Priniesla som výpoveď. S malou dušou som jej podala papier, so zmiešanými pocitmi, čo ak to rozhodnutie nebolo správne a ja to budem ľutovať…A potom prišla obrovská úľava, v momente, keď ten papier už držala ona, cítila som sa neskutočne dobre, slobodne a spokojne. A keď som videla, že druhá strana sa cítila urazene a vzala to osobne, vedela som, že to bolo správne riešenie situácie a že ona sa nezmení. A vlastne si ani nič neuvedomí. Neuvedomila si, že odchádzam kvôli nej a že určite nebudem posledná.

A výpovedná lehota je vlastne skvelé obdobie. Zrazu môžem povedať svoj názor bez obáv, že sa mi to nejakým spôsobom vypomstí. Pretože to sa u nás nesmelo. Jediná pravda bola jej a odporovať sa nesmelo.

Týchto pár riadkov som sa rozhodla napísať pre pracujúce ženy, ktoré majú v práci podobnú situáciu…veľa sa o tom nehovorí, ale bossing je naozaj súčasťou životov mnohých ľudí. A ženy sa nebránia, jednoducho to ticho trpia, lebo sa boja, že prídu o prácu, cítia zodpovednosť voči rodine, deťom…

Nie som z regiónu, kde sa práca hľadá jednoducho. Ale napriek tomu, že som v práci mala nejakú funkciu, nemám problém robiť aj niečo iné, hoci bez extra funkcie.

Každý človek má svoju hodnotu a nesmie dovoliť, aby ho niekto ubíjal a zhadzoval… Preto odchádzam a začnem písať novú pomyselnú kapitolu života.