Žil raz jeden chudobný, jednoduchý človek. Večer sa po úmornej práci vracal domov unavený a veľmi znechutený. Nevraživo pozoroval ľudí, ktorí si sedeli v autách alebo na stoličkách v bare.
"Tí sa majú," hundral si natlačený v električke ako strapec hrozna v lise. "Nevedia, čo je to utrpenie... Všetko samá ruža a kvety, ale len pre nich. Keby tak museli niesť svoj kríž!"
Pán trpezlivo počúval toto horekovanie, až ho raz večer počkal pri bráne jeho domu.
"Ach, to si ty, Pane?" začudoval sa muž, keď ho zazrel. "Nepokúšaj sa ma utíšiť. Sám dobre vieš, aký ťažký kríž si mi určil." Muž bol viac nadurdený ako zvyčajne.
Pán sa naňho dobrotivo usmial. "Poď so mnou. Dám ti možnosť vybrať si iný kríž."
Muž sa zrazu ocitol v ohromnej azúrovej jaskyni. Bol to božský priestor. A bol plný krížov, malých i veľkých, bohato vyzdobených drahokamami, hladkých i pokrútených.
"Toto sú kríže ľudí," povedal Pán. "Tak si z nich jeden vyber." Muž ako nevychovanec odhodil svoj kríž do kúta, pomädlil si ruky a začal si vyberať.
Vyskúšal si jeden. Bol ľahučký, ale strašne dlhý a prekážal pri chôdzi. Položil si na ramená biskupský kríž. Ten bol zasa neznesiteľne ťažký. Ležalo na ňom mnoho zodpovednosti a obiet. Ďalší bol hladký a pekný na pohľad, ale len čo si ho položil na chrbát, začal pichať, akoby bol plný klincov. Vzal do ruky ďalší kríž - strieborný, žiarivý, ale zalial ho taký mučivý pocit samoty a opustenosti, že ho hneď odložil. Skúšal a skúšal, ale každý kríž mal nejakú chybu.
Nakoniec v pološere, v kúte objavil malý, používaním ošúchaný kríž. Nebol veľmi ťažký, ani nepohodlný. Akoby bol práve preňho. Víťazoslávne si ho vložil na plecia. "Vezmem si tento!" povedal a vyšiel z jaskyne.
Pán sa naňho vľúdne pozrel. V tej chvíli muž zbadal, že si vybral práve svoj starý kríž, ten, ktorý odhodil, keď vchádzal do jaskyne. Ten, ktorý nosil celý život.