Starší tesár sa cítil už unavený, a tak svojmu šéfovi oznámil, že zamýšľa odísť do dôchodku a chce prežiť so svojou ženou život pokojnejšie a bez náhlenia. Budú sa musieť uskromniť, ale už si potrebuje odpočinúť. Nejako to zvládnu. Stavbárovi bolo ľúto, že stratí takého dobrého zamestnanca a požiadal ho, aby mu ako osobnú láskavosť postavil ešte jeden dom. Tesár súhlasil, ale čoskoro bolo vidieť, že pri svojej práci nemá srdce. Prácu dosť odflákol a používal druhotriedne materiály. Nebolo to príliš šťastné ukončenie profesijnej dráhy. Keď tesár prácu dokončil, prišiel si zamestnávateľ pozrieť stavbu. Podal tesárovi kľúč od domových dverí. „Ten dom je váš,“ povedal, „to vám dávam ako dar.” Tesár bol šokovaný. Taká hanba! Keby len vedel, že si stavia vlastný dom, robil by všetko úplne inak.

Tak je to i s nami. Staviame svoj život deň za dňom a často nedávame do stavby to najlepšie, čo môžeme. Potom sme šokovaní, že v tej stavbe, ktorú budujeme, musíme žiť. Keby sme to mohli robiť znovu, stavali by sme úplne inak. No vrátiť sa nemôžeme…