Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej sa veľmi ťažko žilo. Veľa sa kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam dopadlo jej svetlo. A kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj.
Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie. A keď už bol život skoro na nevydržanie, kráľ sa rozhodol nepočúvať viac slová dvorných radcov a tajne navštívil jednu starú ženu, ktorá žila pod vysokými horami na samom okraji kráľovstva.
Keď vstúpil do jej skromnej, ale útulnej chalúpky, len čo si sadol, hneď začal hovoriť o tom čo ho trápi:
"Vedma, už si neviem rady... všetci ako by sa pomiatli. Každý sa stará len o seba a na iného ani len nepozrie, iba ak mu je čo závidieť alebo ukradnúť. Pravdu povie iba ten, kto sa pomýli. A človek aby sa bál o svoj život ešte i vo vlastnom dome. Vedma, prosím ťa, poraď, ako pomôcť tejto krajine..?"
Vedma prižmúrila oči a po chvíli sa namiesto odpovede spýtala: "A dovolíš mi trochu klamať, kráľu?"
Kráľ zneistel – vraj trochu klamať... ale v obave, aby neprišiel o radu, súhlasil: "Pre dobro krajiny ti dovolím všetko!" Vedma teda privolila a pripravila sa na cestu.
Keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč: "Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude zúfať, iskra zhasne, a potom nám bude beda; šťastie nás opustí navždy."
Všetci boli ohromení jej rečou. Teda ešte nie je všetko stratené... A od tej chvíle s nádejou o tom všetci neustále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho to mala vidiaca na mysli a kto bol oným vyvoleným, ktorý nosil dúhovú iskru v sebe.
A ako čas plynul, stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka: "Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť! A potom nám beda... Radšej ho teda nechám žiť."
Iného zasa tak hrozne mrzel život, že si už strkal hlavu do slučky, keď si v poslednej chvíli pomyslel: "A čo ak tie slová patrili mne? Nesmiem si zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja."
Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, ďalší dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, iný číhal na v tmavej ulici na chodca... A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on?
Od tej doby sa život v kráľovstve zo dňa na deň menil k lepšiemu: Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby náhodou nezahasili dúhovú iskru. A keď sa do krajiny vrátila radosť úplne a život v nej sa stal potešením, kráľ znovu vycestoval, aby navštívil vedmu. A takto k nej prehovoril:
"Vďaka ti, vedma. Vymyslela si to veľmi dobre. Škoda len, že si klamala, a že onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."
Vedma sa zadívala pokojne kráľovi do očí a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je. Tú iskru má v sebe totiž každý! Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať. Či by mi to niekto uveril?"