Staré zranenia v dnešnom svetle

Milí moji,

mám pocit, že tento rok je o liečení starých zranení. Bez toho, aby sme o to prosili, máme možnosť vrátiť sa v čase a porovnávať samých seba vtedy a teraz. A že nejde o nič pekné, o tom písať nemusím. Mám pocit, že sa to naťahuje ako staré gate a riešenie... no niekedy sa mi zdá, čosi sa mi marí, že takto by to šlo. Už som si bola takmer istá, že som s tým vyrovnaná, že pokoj a rovnováha je vo mne tak nastálo, že ma podobná situácia nevytočí. Potom sa takmer navlas rovnaká situácia zopakuje len v inom dejstve s iným človekom. Scenár je takmer ten istý. Až sa pýtam, fakt to musí byť? To sa fakt dá v priebehu roku zažiť takmer navlas rovnakú situáciu? Naozaj som taká chybná, je vo mne problém, že neviem vyjsť so svojimi blízkymi? Fakt je potrebné takto klesať na úroveň zvierat a štekať po sebe? Fakt sa nenaučím nebrať si stavy druhých osobne? Je to také ťažké, keď sa ma to osobne dotýka. Keď tie slová patria mne a ja rozmýšľam, premieľam si to dookola, zas a znova. Veď som vopred stanovila hranice. Jasne som hovorila o tom, čo je v tej chvíli pre mňa dôležité. Druhá strana nerešpektuje, neberie do úvahy, iba očakáva moje podriadenie sa. Že sklopím uši a tíško všetko urovnám. To tíško by som aj ja rada. Ale tak ďaleko som sa ani náhodou nedostala. Nerešpektovanie mojich hraníc robí poriadne vlny v mojom vnútri. Pokoj a vyrovnanosť sa pod tlakom menia na hnev až agresiu. Žiaľ, agresívne správanie som videla na vlastné oči toľkokrát, až sa mi vrylo pod kožu. Ťažko sa s tým pracuje. A v stave, keď nie som sama sebe svoja, keď moja hlava je v úplne inej dimenzii ako moja zúrivosť, vtedy radím všetkým, radšej sa mi vyhnite... Najhoršie je, keď sa situácie stupňujú a k takému výbuchu dôjde nepozorovane a nečakane ☹

Verím, že na všetko na tomto svete existuje riešenie. Že všetko, čo sa nám deje, sa deje z nejakého dôvodu. Že nič nie je preto, aby sme sa položili a načisto to vzdali. Že aj keď mi niekto svojím správaním pripomína moje slabosti, vlastne to, čo celý život riešim, je to istým spôsobom odpoveď na moje volanie. To, že vo chvíli najväčšieho zúfalstva odhadzujem masku a kričím všetko, čo by som inak nikdy zo seba nedala von, je vlastne oslobodzujúce. Či už ma na tej druhej strane niekto počuje alebo nie. Že na tom vlastne až tak nezáleží. Dôležité je, že tým vychádza rokmi nahromadená bolesť a síce je potrebné opäť tú starú ranu zahojiť, no tentoraz je to iné. Rokmi pribudlo skúseností, ba dokonca u niekoho sa sem-tam vyskytne aj nejaká tá múdrosť navyše 😀

Ak po niečom túžim, tak vziať si z tých tých chvíľ ponaučenie. Nestáť na jednom mieste celý život a netvrdiť, že už sa nemám čo naučiť a na sebe meniť. Že nechcem druhým vyčítať, ako mi svojím správaním zasahujú do života. Že nechcem myslieť na to, že majú pravdu, a teda môj život teda fakt za nič nestojí. Chcem si pripomenúť, že samotné emócie nie sú zlé. Že aj vďaka nim rastieme. Pripomenúť si, že tieto chvíle mi vzali dva dni radosti zo života, no teraz ďakujem za život celý. Obrali ma o silu, no silu nachádzame práve v slabosti.

Mám strach, že dokým budem žiť, stále tu bude niekto, kto mi bude vyčítať, že sa neviem prispôsobiť požiadavkam druhých. Že som nezodpovedná. Že nemám vyčnievať z radu, ale hlavu pekne skloniť a držať krok s ostatnými. A zároveň - aké tragikomické - že mi ostatní ľudia budú hovoriť, v akom strese a strachu žijem, že sa neviem uvoľniť, že som stále pod tlakom. Že sa snažím robiť všetko najdokonalejšie, ako sa dá a keď sa nedá, beriem to osobne. A úplne najväčší strach mám, že preto nikdy nikam nebudem patriť. Ani k tým zodpovedným, serióznym, čo majú premyslený každý krok, no ani k tým, čo si s voľnosťou užívajú život plnými dúškami. A tento strach najviac berie veľkú časť radosti zo života.

Zároveň si uvedomujem, že v živote je prirodzené mať strach rovnako ako mať radosť. Je dobré uvedomiť si, čo prežívam.

Mám veľa otázok. Verím tiež, že kto sa pýta, tomu sa dostane odpovedí 🙂

Zuzana