Príbeh o Paulínkinom narodení

Pribeh o Paulínkinom narodení (39+5)

Už 3 dni pred veľkým finále som pociťovala kontrakcie ako bolestivé. V pondelok pri poslednej vyšetrení som bola otvorená na 1,5 cm a informácia o Paulínkinej hmotnosti znela 3500 g. Nepotvrdila sa J Paulínka pri narodení vážila 3180 g. Tá informácia však vo mne hlodala a napriek tomu, že sa mi do samotného pôrodu vôbec nechcelo, v piatok som sa rozhodla, že s Jankom k tomu prispejeme svojou troškou. Vlastne to bol on, kto navrhol, poďme to urýchliť J S dôverou som sa odovzdala tomu, že moje telo vie, čo je najlepšie a mieru kontroly ovplyvniť tento proces čímkoľvek zvonku som úplne pustila. V piatok som bola s Jankom na nákup v Kauflande a cítila som sa pritom už dosť nepohodlne. Pri D-mku som ešte absolvovala rozhovor so známou a hovorila som, že sa už cítim na rozpadnutie. Doma sa to upokojilo a v záhrade som ešte presádzala vresy. Potom som si uvarila škoricovo-klinčekový čaj, do termosky pripravila kávu pre Janka. Pre istotu. Pre istotu som tiež zbalila hrebeň a zubnú kefku ako jednu z posledných vecí. Tiež som si urobila náparku podľa odporúčania Moniky Valovej. Potom som si ľahla do postele, ako je po nahrievaní sa potrebné. Mali sme spoločnú večeru, fajnové pstruhy, ktoré som jedla s presvedčením, že ok, aj tak sa nič nedeje. Po večeri sme si dali s Jankom dlhú prechádzku. Do 22.00 sme pozerali film, ktorý nás fakt ničím neohromil 😀 Potom sme zaspali. Ako aj predchádzajúce noci, aj v tú noc ma zobudila bolestivá kontrakcia, ktorú som zišla z postele predýchať. Zaspala som. Ďalšia kontrakcia. Chcelo sa mi spať, tak som zaspala. Ďalšia kontrakcia, pri ktorej som cestou na WC zistila, že je iba polnoc. Uvedomila som si, že je to už dosť často a krátko medzi sebou. Ružovosfarbená odchádzajúca hlienová zátka mi to len potvrdila. Keďže sme mali pred sebou hodinovú cestu do pôrodnice, zobudila som Janka, aby sa pre istotu pripravil. Keď som zistila, že ďalšia kontrakcia prišla do 10 minút, už som nemala žiadnu pochybnosť, že je čas ísť. Dovolala som sa pôrodnej asistentke Lucke aj lekárke. Potešilo ma, že lekárka je práve v službe. Lucka došla v noci z Prešova a stihla to presne tak, ako bolo treba. Celé to bolo perfektne načasované. Aj Jankova služba až nasledujúci deň aj čas cesty do Vranova, kedy ešte neboli na ceste jelene.

 V aute som si kľakla na podsedák pred sedadlom spolujazdca. Dlho som tak nevydržala a preliezla som dozadu. Potrebovala som viac miesta. Navyše prichádzajúce kontrakcie mi hovorili, že je potrebné proces trochu spomaliť. Jankovi som povedala, že treba ísť rýchlejšie. Do Vranova sme tak namiesto hodinovej cesty prišli za 38 minút. Pred koncom cesty som už pridávala na zvukoch a kontrakcie už prichádzali veľmi často, už po 2 minútach. Po príchode na príjem sa všetko spomalilo. Pôrodná asistentka, ktorá ma vyšetrila, ma nepotešila, že som otvorená na 3. Nepotešila ma ani otázkou, na čo spolu s dokladmi odovzdávam pôrodný plán. Odpovedala som, že kvôli dohode s pani doktorkou Luteranovou. Potešilo ma, keď sa pri mne objavila PA Lucka a prevzala do rúk ďalší chod udalostí. Jej vyšetrenie ukázalo, že som otvorená na 8 cm, hurá J Zvládla som ešte klystír, aj keď predýchať kontrakciu spolu s vyprázdnením sa som zvládala veľmi ťažko. Dá sa povedať, že to bola tá najnepríjemnejšia časť pôrodu. Už som vôbec nezvládala ležať pri kontrakcii na chrbte, a tak ma pani doktorka vyšetrila v polohe, v akej som už ostala. V polokľaku. Zároveň mi prepichla plodové obaly a nohy mi zaliala teplá plodová voda. Pamätám si, že mi utierali nohy a vyzúvali ponožky J Uvedomovala som si, že sa už nevládzem udržať na predlaktí. Veď som sa tak držala už v aute. Na samotný pôrod som sa potrebovala niečoho chytiť. Veľmi mi pomohli Jankove ruky, ktoré som stláčala. Stláčala a zvuky, ktoré som pri kontrakciách vydávala, boli zmesou zúfalstva, nech to už rýchlo skončí a zároveň sily, priam zvieracej, ktorú každá žena v sebe má a v tej prechodnej časti pôrodu zvládne už čokoľvek. Najvýstižnejší výraz je „řvala“ som J Napriek tomu alebo možno práve preto som bola zároveň celá uvoľnená a poddávala som sa tomu živelnému procesu. Už chýbalo len veľmi málo, kontrakcie prichádzali jedna za druhou a ja som zrazu cítila tlak hlavičky. Kontrakcia ustala, a tak som povedala nahlas, že už to pôjde. Naozaj, pri ďalšej kontrakcii som cítila, ako sa hlavička dostala nižšie a nižšie. Pamätám si, že mi Janko povedal: „Vydrž, Zuzi, už vidno skoro celú hlavičku“. Pri druhej kontrakcii vyšla hlavička aj celá Paulínka. Cítila som, že ešte vnútri ju lekárka otáčala. Ustal môj krik a počula som plač bábätka. Je to pocit, ktorý sa nedá opísať, iba zažiť. Je to neskutočná úľava a radosť, že konečne vidím a držím svoje bábo. Ťažko sa jej dýchalo, tak po dotepaní pupočníka PA Lucka navrhla, že jej odsajú noštek. Súhlasila som, i keď som s ňou chcela byť od prvej chvíle. Trvalo niekoľko minút, kým ju doniesli späť. Medzitým som dostala do žily oxytocín a prvýkrát som cítila, ako zo mňa jemným zatlačením vyšla placenta. Prvýkrát som ju aj videla a prekvapilo ma, aká je veľká. Bolo potrebných ešte niekoľko stehov, keďže hrádza trochu povolila. Uvedomovala som si, ako ma všetko páli a cítim každé vpichnutie. Zároveň si však uvedomujem, ako som predtým krásne cítila prechod hlavičky a všetkého, čo sa deje. Možno aj preto som mala takú potrebu dávať do procesu pôrodu aj zvuk a dovolila som si živelne kričať. Preto, lebo som cítila. A preto, lebo celý pôrod je vlastne živelný proces. Čím menej sa do neho vstupuje zásahmi zvonku, tým je všetko prirodzene nastavené a môže plynúť vlastným tempom a vlastným scenárom. Už len doplním, že cítiť to všetko je dobré a krásne. Na porovnanie s prvým pôrodom, kedy som nič z toho necítila a ani som si nepamätala samotné narodenie dieťatka a čo bolo bezprostredne po ňom.

Ďakujem za krásne chvíle s Paulínkou, pri ktorej spomienky na bolesť veľmi rýchlo vyprchali. Som vďačná sama sebe, že som bola skúsenosťami a aj vedomosťami pripravená na svoj piaty pôrod. Možno aj vďaka tomu mi bolo dopriate rodiť v bezpečnom a rešpektujúcom priestore s pani doktorkou Luteranovou a s pôrodnou asistentkou Luckou. Najmä konečne rodiť v polohe, pri ktorej som sa cítila prirodzene a zároveň som cítila, že ja som tá, ktorá rozhoduje, čo sa bude diať. Ďakujem Jankovi za dôveru a že bol otvorený všetkému, čo sa bude diať. Za to, že mi svojou prítomnosťou vo svojej mužskej sile pri pôrode poskytol presne to, čo som potrebovala. Za to všetko, čo u neho nachádzam každý deň, za to, ako sa pri ňom cítim. Ostane mi v pamäti to prvé, čo urobil, keď si nás doviezol domov z nemocnice, že ma vytancoval J