Ako sa narodil náš štvrtorodený

Ako sa narodil náš štvrtorodený

S vďačnosťou

Bol utorok 24. januára. V ten deň som viacerým ľuďom vravela, že som nesmierne vďačná, že som v tehotenstve pokročila až sem, že už sme ukončili 37. týždeň a bábo je stále v brušku. Že som vďačná za každý nový deň, kedy sme stále spolu. Večer som si líhala s vďačnosťou za mnohé ďalšie dary. Vedľa mňa odfukoval najmladší tri a polročný syn. Prekvapilo ma to, že tam spí práve on, ale potešila som sa, že ho môžem spiaceho vyobjímať.

Svojím pomalým tempom

Ako obyčajne, zobudila som sa okolo jednej v noci a išla na WC. Preložila som syna z polohy „nohy na mamkinom chrbte“ na jeho vankúš a zaspala som. Prebudilo ma odtekanie plodovej vody. Stekalo jej čoraz viac a ja som pochopila, že prišiel ten deň. Ťahajúc za sebou mokrú stopu som si šla po uteráky, poobkladala som sa a snažila sa zaspať. Nič jednoduchšie, však? Nedalo sa, tak som napísala pani Furmanovej (pôrodnej asistentke) SMS, že mi odteká voda, či s ňou môžem rátať pri pôrode. Jej kladná odpoveď ma potešila a po nejakom čase sa mi aj pri slabých kontrakciách podarilo nakrátko zaspať. Ráno som vyprevadila z domu manžela s dcérkou, o škôlkarov sa postarali svokrovci. Dcérke som sa ospravedlnila, že s ňou dnes do toho kina, žiaľ, nebudem môcť ísť. Keď všetci odišli, uvarila som si čaj pre tehotné, pridala klinčeky, škoricu, badián, potom na niekoľkokrát rôzne zmesi korenín na punč či varené víno, čo som doma našla. Celkovo som vypila 3 trištvrtelitrové džbány. Pridala som aj toľko C-vitamínu, že ma párkrát prehnalo. Bruško som si sprchovala v teplej vode. Krúžila som bokmi, hladkala som si bruško, toľko brušných tancov som v živote nepretancovala. Prešla som desiatky kilometrov po našej obývačke, po schodoch. Našla som manželovo použité tričko a vdychovala som jeho vôňu. Kontrakcie boli stále slabé a aj polhodinu sa nič nedialo. Po nejakom čase ma zastihla únava z prebdenej noci, tak som posediačky nakrátko zaspala v kresle. Zobudila som sa a pokračovala vo svojej činnosti. Uvedomila som si, že som v situácii, že ma tlačí čas, že tentoraz tlačím ja sama na seba, aby som čo najskôr porodila. Bola som z toho už nervózna, že sa stále nič nemení. Už som volala pani Furmanovej, tá mi tiež povedala, že ešte také dve hodinky a ak sa nič nezmení, bolo by treba skontrolovať ozvy bábätka. K môjmu pitiu čaju som si pridala oreganový olej, ktorý by mal tiež prispieť k činnosti maternice. Ani po tých dvoch hodinách sa stále veci veľmi nemenili. Sem-tam prišla kontrakcia, ktorá ma potešila, potom zase dlho nič. Bolo pol tretej a domov prišiel manžel pripravený ísť so mnou do pôrodnice. Bola som už totálne unavená, chcelo sa mi spať a cítila som sa slabá, keďže som celý deň nič nejedla.

Nakoniec to predsa len bola rýchlovka

Na radu pani Furmanovej som si dala hroznový cukor a ľahla som si. Manžel ma hladkal ma po chrbte a skúsila som zaspať. Keď som už-už zaspávala, prišla taká kontrakcia, že som musela predýchavať. Potom ešte jedna a ďalšia. To som už bola v opretá o stôl, krúžila bokmi a bolesť bola oveľa menej intenzívna ako v ľahu. Po ďalšej takej kontrakcii som pochopila, že sa to naozaj rozbehlo. Bola som šťastná s výhliadkou na pôrod, aký som chcela – bez urýchľovania lekárov a zbytočných zásahov. Volala som pani Furmanovú, že teda ideme do Spišskej Novej Vsi. Dohodli sme sa, že sa zastavíme u nej v Štúdiu Luneta v Smižanoch, aby počula ozvy a skontrolovala, nakoľko som otvorená. Cesta autom trvala asi polhodiny a v našej natriasajúcej Fabii to bolo riadne nepríjemné. Dala som si pod kolená detský podsedák a pri kontrakciách som predýchavala nalepená na prednom skle. Manželovi nebolo všetko jedno, vraj, čo keď porodím v aute, on ani nevie, čo má robiť. Bolo mi to smiešne pri mojich dlhotrvajúcich predchádzajúcich pôrodoch. Keď ma však pani Stázka vyšetrila, skonštatovala, že bránka je pred zájdením, nechápala som. Tie kontrakcie boli stále znesiteľné, len ich bolo treba v kľude predýchať. Vraj boli každé 2-3 minúty.Po tej informácii ma obliala vlna šťastia, dojatia a vďačnosti. Pri takýchto kontrakciách ma pri predchádzajúcich pôrodoch ešte len usádzali na pôrodný stôl a vpichovali oxytocín, že sa pomaly otváram. Tentoraz to bolo iné. Doslova sme uháňali zo Smižian do spišskonovoveskej nemocnice. V aute som si dala ruky na zem, panvu vyššie, aby som to nejako ešte vydržala, kým dorazíme. Pri pohľade na mňa už nikto nič neriešil, rýchlo sme boli na pôrodnej sále, vyšetrenie ukázalo, že som otvorená na 8 cm. Ešte mi natáčali CTG, vpichovali kanylu do žily. Vraj pre istotu. Tak som to nechala tak. Hlavne, že mi do nej nič nedali. V polohe ležmo ma, samozrejme, všetko viac bolelo. Spomeniem ešte neúnavné otázky, ktoré patria k príjmu do nemocnice, hoci som už – mysliac si, že všetko – napísala vopred na papier a ten im pani Stázka odovzdala Na povolanie manžela som si však naozaj pri kontrakcii v prechodnej pôrodnej fáze nevedela spomenúť. Iba som vytisla, že IT. Tiež som s vypätím všetkých síl hodila na papier niečo podobné môjmu podpisu. Keď som konečne mohla zísť na zem, doniesli mi loptu. Veľmi sa mi však na nej nechcelo poskakovať. Chcela som len dýchať. Už som sa nevedela dočkať, kedy pocítim tlak hlavičky. Naozaj to už dlho netrvalo a keď som myslela na to, že už naozaj stačilo, zacítila som ten tlak. Vyšla som na pôrodné kreslo a na štyroch mi bolo fajn. Chcela som tak ostať a takto porodiť, no nemali ma ako vyšetriť, tak pekne do pozície ležmo. Už som sa nebránila, len som pomaličky púšťala bábätko von, ako mi predtým opakovala pani Stázka. Viem, že mi niekto povedal, aby som ešte netlačila, ale či sa to dá, keď to tak pekne ide? Ani som vlastne veľmi netlačila, iba som cítila, ako trochu pomáham tomu, čo sa vo mne deje. Keď som otvorila oči, zrazu som zbadala, že sa počet ľudí pri mne strojnásobil. (To sa vraj menili denná a nočná zmena personálu 🙂 Krásne som cítila, ako vyšla von hlavička a hneď za ňou celé telíčko. Bola som naozaj pri tom. Bol to úžasný pocit. Pri predchádzajúcich pôrodoch si na ten moment nepamätám. To búrlivé vo mne ustálo a ja som počula plač môjho synčeka. Pani Stázka hovorila za mňa, vedela, že chcem nechať dotepať pupočník, že je to naozaj dôležité pri mojej krvnej skupine a všetkých tých novorodeneckých žltačkách jeho súrodencov. Samozrejme, zo všetkých zdravotných dôvodov, aké sa dajú spomenúť. Krv v pupočníku patrí bábätku a má sa k nemu dostať. Naozaj ju dostal a bolo vidno, aký je krásne červenučký, nie bledý. Pani doktorka rozmotávala pravý uzol na pupočníku, čo som sa dozvedela až neskôr. Vlastne mi došlo, že všetko bolo naozaj dokonale načasované. Aj spustenie samotného pôrodu. Naozaj je o nás tam zhora dobre postarané 🙂

Spokojné chvíle po pôrode

Maličkého som asi po dvoch minútach mala na bruchu a po prestrihnutí pupočníka mi už pomáhali zakryť ho plienkou, mojím uterákom a ešte dekou, aby nevychladol. Bol na mne a bol nádherne hladký, teplučký a spokojný. Len čo bol pri mne a počul môj hlas, prestal plakať. Bolo nám krásne. Ešte nasledoval pôrod placenty, dostala som pár kvapiek oxytocínu. Cítila som tam dole stále silné pálenie, tak som sa pýtala, či ma pani doktorka zašíva. Že nie, že netreba. Nakoniec predsa len – stačil jeden steh. To už bol maličký prisatý, pani Stázka nám pomáhala. Sama by som si pri tom poležiačky neporadila. Bola som veľmi vďačná, že je tam. Po chvíli mohol prísť aj manžel. Uchovám si v mysli jeho šťastný pohľad na synčeka, keď som mu povedala, že je zdravý a nič mu nechýba. Ešte sme sa dlho rozprávali. Po 2 hodinách ho odvážili a spoločne nás presunuli na izbu šestonedelia. Spomeniem ešte pekné priestory nemocnice a aj izieb a obrázky novorodencov, ktoré zdobia chodby a aj pôrodnú sálu. Bolo príjemné pozerať sa na krásne bábätko vedľa pôrodného kresla. Výborná motivácia, prečo v pokoji porodiť 🙂

Spomienka na môj tretí pôrod

Veru, bolo o čom rozprávať a aj teraz po pár dňoch je stále o čom. Tento priebeh pôrodu mal pre mňa veľký význam. Spomienky na tretí pôrod boli totiž ťaživé, nepríjemné, cítila som sa zneužitá a dlho mi trvalo vyrovnať sa s tým, že nič neprebehlo, ako som chcela, všetko bolo opačne. Zase mi raz nedali možnosť porodiť svojím vlastným tempom, navyše ručné rozťahovanie krčka spôsobilo, že som rodila v silnej triaške, s kŕčmi v bedrových kĺboch. Hoci som odmietla oxytocín, aj tak mi ho dali. Pri silnej bolesti som už skoro strácala vedomie, nevládala som dýchať, neprekrvovalo mi ruky – ako teda bolo dieťatku... Pamätám si moment, kedy som už od zúfalstva začala tlačiť, aby to všetko skončilo. Nechýbal nástrih, pri ktorom som sa mala pôrodné zranenie až po krčok maternice. Všetci mi hovorili, buď rada, že máš zdravé  dieťa. Áno, bola som rada, ale po pôrode som sa neusmievala, preplakala som celý pobyt v nemocnici.

Všetko bolo tak, ako to malo byť

Tento pôrod bol vyslovene ozdravujúci, oslobodzujúci, mal na mňa blahodarný vplyv. Stále sa cítim nevýslovne spokojná, naplnená až po okraj láskou a užívam si naše nádherné bábätko. Som vďačná, že všetko prebehlo tak pokojne a všetci zúčastnení pre to urobili maximum. Som vďačná lekárom aj detským sestrám a pôrodným asistentkám, že bez slova prijali moje požiadavky. Pani Stázke som vďačná, že som vlastne nič žiadať nemusela, všetko to sformulovala za mňa. Som rada, že nikto mi ani náznakom nedal pocítiť, že som žiadala niečo, čo nie je v norme. Keď porovnám moje pôrody predtým a teraz, v zásadnej miere vnímam rozdiel v rešpektovaní rodiacej ženy ako rovnoprávnej bytosti. A to je krásna cesta ku krásnym prirodzeným pôrodom 🙂