Pribeh o Paulínkinom narodení (39+5)

Už 3 dni pred veľkým finále som pociťovala kontrakcie ako bolestivé. V pondelok pri poslednej vyšetrení som bola otvorená na 1,5 cm a informácia o Paulínkinej hmotnosti znela 3500 g. Nepotvrdila sa J Paulínka pri narodení vážila 3180 g. Tá informácia však vo mne hlodala a napriek tomu, že sa mi do samotného pôrodu vôbec nechcelo, v piatok som sa rozhodla, že s Jankom k tomu prispejeme svojou troškou. Vlastne to bol on, kto navrhol, poďme to urýchliť J S dôverou som sa odovzdala tomu, že moje telo vie, čo je najlepšie a mieru kontroly ovplyvniť tento proces čímkoľvek zvonku som úplne pustila. V piatok som bola s Jankom na nákup v Kauflande a cítila som sa pritom už dosť nepohodlne. Pri D-mku som ešte absolvovala rozhovor so známou a hovorila som, že sa už cítim na rozpadnutie. Doma sa to upokojilo a v záhrade som ešte presádzala vresy. Potom som si uvarila škoricovo-klinčekový čaj, do termosky pripravila kávu pre Janka. Pre istotu. Pre istotu som tiež zbalila hrebeň a zubnú kefku ako jednu z posledných vecí. Tiež som si urobila náparku podľa odporúčania Moniky Valovej. Potom som si ľahla do postele, ako je po nahrievaní sa potrebné. Mali sme spoločnú večeru, fajnové pstruhy, ktoré som jedla s presvedčením, že ok, aj tak sa nič nedeje. Po večeri sme si dali s Jankom dlhú prechádzku. Do 22.00 sme pozerali film, ktorý nás fakt ničím neohromil 😀 Potom sme zaspali. Ako aj predchádzajúce noci, aj v tú noc ma zobudila bolestivá kontrakcia, ktorú som zišla z postele predýchať. Zaspala som. Ďalšia kontrakcia. Chcelo sa mi spať, tak som zaspala. Ďalšia kontrakcia, pri ktorej som cestou na WC zistila, že je iba polnoc. Uvedomila som si, že je to už dosť často a krátko medzi sebou. Ružovosfarbená odchádzajúca hlienová zátka mi to len potvrdila. Keďže sme mali pred sebou hodinovú cestu do pôrodnice, zobudila som Janka, aby sa pre istotu pripravil. Keď som zistila, že ďalšia kontrakcia prišla do 10 minút, už som nemala žiadnu pochybnosť, že je čas ísť. Dovolala som sa pôrodnej asistentke Lucke aj lekárke. Potešilo ma, že lekárka je práve v službe. Lucka došla v noci z Prešova a stihla to presne tak, ako bolo treba. Celé to bolo perfektne načasované. Aj Jankova služba až nasledujúci deň aj čas cesty do Vranova, kedy ešte neboli na ceste jelene.

 V aute som si kľakla na podsedák pred sedadlom spolujazdca. Dlho som tak nevydržala a preliezla som dozadu. Potrebovala som viac miesta. Navyše prichádzajúce kontrakcie mi hovorili, že je potrebné proces trochu spomaliť. Jankovi som povedala, že treba ísť rýchlejšie. Do Vranova sme tak namiesto hodinovej cesty prišli za 38 minút. Pred koncom cesty som už pridávala na zvukoch a kontrakcie už prichádzali veľmi často, už po 2 minútach. Po príchode na príjem sa všetko spomalilo. Pôrodná asistentka, ktorá ma vyšetrila, ma nepotešila, že som otvorená na 3. Nepotešila ma ani otázkou, na čo spolu s dokladmi odovzdávam pôrodný plán. Odpovedala som, že kvôli dohode s pani doktorkou Luteranovou. Potešilo ma, keď sa pri mne objavila PA Lucka a prevzala do rúk ďalší chod udalostí. Jej vyšetrenie ukázalo, že som otvorená na 8 cm, hurá J Zvládla som ešte klystír, aj keď predýchať kontrakciu spolu s vyprázdnením sa som zvládala veľmi ťažko. Dá sa povedať, že to bola tá najnepríjemnejšia časť pôrodu. Už som vôbec nezvládala ležať pri kontrakcii na chrbte, a tak ma pani doktorka vyšetrila v polohe, v akej som už ostala. V polokľaku. Zároveň mi prepichla plodové obaly a nohy mi zaliala teplá plodová voda. Pamätám si, že mi utierali nohy a vyzúvali ponožky J Uvedomovala som si, že sa už nevládzem udržať na predlaktí. Veď som sa tak držala už v aute. Na samotný pôrod som sa potrebovala niečoho chytiť. Veľmi mi pomohli Jankove ruky, ktoré som stláčala. Stláčala a zvuky, ktoré som pri kontrakciách vydávala, boli zmesou zúfalstva, nech to už rýchlo skončí a zároveň sily, priam zvieracej, ktorú každá žena v sebe má a v tej prechodnej časti pôrodu zvládne už čokoľvek. Najvýstižnejší výraz je „řvala“ som J Napriek tomu alebo možno práve preto som bola zároveň celá uvoľnená a poddávala som sa tomu živelnému procesu. Už chýbalo len veľmi málo, kontrakcie prichádzali jedna za druhou a ja som zrazu cítila tlak hlavičky. Kontrakcia ustala, a tak som povedala nahlas, že už to pôjde. Naozaj, pri ďalšej kontrakcii som cítila, ako sa hlavička dostala nižšie a nižšie. Pamätám si, že mi Janko povedal: „Vydrž, Zuzi, už vidno skoro celú hlavičku“. Pri druhej kontrakcii vyšla hlavička aj celá Paulínka. Cítila som, že ešte vnútri ju lekárka otáčala. Ustal môj krik a počula som plač bábätka. Je to pocit, ktorý sa nedá opísať, iba zažiť. Je to neskutočná úľava a radosť, že konečne vidím a držím svoje bábo. Ťažko sa jej dýchalo, tak po dotepaní pupočníka PA Lucka navrhla, že jej odsajú noštek. Súhlasila som, i keď som s ňou chcela byť od prvej chvíle. Trvalo niekoľko minút, kým ju doniesli späť. Medzitým som dostala do žily oxytocín a prvýkrát som cítila, ako zo mňa jemným zatlačením vyšla placenta. Prvýkrát som ju aj videla a prekvapilo ma, aká je veľká. Bolo potrebných ešte niekoľko stehov, keďže hrádza trochu povolila. Uvedomovala som si, ako ma všetko páli a cítim každé vpichnutie. Zároveň si však uvedomujem, ako som predtým krásne cítila prechod hlavičky a všetkého, čo sa deje. Možno aj preto som mala takú potrebu dávať do procesu pôrodu aj zvuk a dovolila som si živelne kričať. Preto, lebo som cítila. A preto, lebo celý pôrod je vlastne živelný proces. Čím menej sa do neho vstupuje zásahmi zvonku, tým je všetko prirodzene nastavené a môže plynúť vlastným tempom a vlastným scenárom. Už len doplním, že cítiť to všetko je dobré a krásne. Na porovnanie s prvým pôrodom, kedy som nič z toho necítila a ani som si nepamätala samotné narodenie dieťatka a čo bolo bezprostredne po ňom.

Ďakujem za krásne chvíle s Paulínkou, pri ktorej spomienky na bolesť veľmi rýchlo vyprchali. Som vďačná sama sebe, že som bola skúsenosťami a aj vedomosťami pripravená na svoj piaty pôrod. Možno aj vďaka tomu mi bolo dopriate rodiť v bezpečnom a rešpektujúcom priestore s pani doktorkou Luteranovou a s pôrodnou asistentkou Luckou. Najmä konečne rodiť v polohe, pri ktorej som sa cítila prirodzene a zároveň som cítila, že ja som tá, ktorá rozhoduje, čo sa bude diať. Ďakujem Jankovi za dôveru a že bol otvorený všetkému, čo sa bude diať. Za to, že mi svojou prítomnosťou vo svojej mužskej sile pri pôrode poskytol presne to, čo som potrebovala. Za to všetko, čo u neho nachádzam každý deň, za to, ako sa pri ňom cítim. Ostane mi v pamäti to prvé, čo urobil, keď si nás doviezol domov z nemocnice, že ma vytancoval J

Toľko zamotaných udalostí... Veľmi zamotaných. A zbytočných. Zbytočne zamotaných. Až sa zdá, že zamotanosť sa jednoducho nosí. Alebo obchádzanie okolo horúcej kaše. Zahmlievanie či zatajovanie, lebo to niekto uznal za vhodné. Pokojne to nazvime aj sledovaním vlastných záujmov bez spomienky na existenciu aj iných ľudí či iné bytosti. Zaváňa to sebectvom, egoizmom, neschopnosťou vidieť ďalej ako na špičku vlastného nosa. A nemá to nič spoločné s krátkozrakosťou. Pri krátkozrakosti pomôže nasadiť si okuliare a problém je vyriešený. Videnie je zrazu jasné, dovidíme až na vrcholky hôr, orlím zrakom zazrieme, čo sa nám zažiada. Poďme však zahmlievať, zamotávať, riešiť dookola, kritizovať, komplikovať. Poďme riešiť iba ten jeden pohľad, záujem, cieľ. Ten jediný správny. Pokojne zabudnime na okolitý svet, veď ten si poradí. Vlastne nás nezaujíma, čo si ten druhý myslí, čo cíti, je úplne jedno, čo sa s ním stane. Najsmutnejšie na tom je fakt, keď sa tak deje v rodine. V tom prístave dôvery a nádeje v život, ktorý by mal majákom osvetľovať našu cestu, keď sa vyberieme preč z domoviny.

Po rokoch nádeje na zlepšenie si cestou do prístavu stále leštíme okuliare a dúfame a dúfame. No nádej zakaždým umiera. Zase ju vzkriesime, lebo je to jednoduché a prirodzené. A tak stále dookola ju živíme presvedčením, že predsa niet jednoduchšej a prirodzenejšej cesty ako cesty domov. Lenže príchod domov znamená ďalšie zamotávanie jednoznačného, zahmlievanie čistoty pohľadu, trvanie na svojom, komplikovanie jednoduchého, odmietanie otvorenej náruče, prijímanie takých, akí sme pod podmienkou iba ak... A tak tie cesty domov nadobúdajú iný rozmer. Celkom filozofický. Toľko otázok a takmer žiadne odpovede. Istota je len v jednom. Že to bude trvať tak dlho, ako dlho sa bude točiť zem okolo svojej osi.

Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Ešte päťkrát. Pomaly dochádza k spomaleniu myšlienok, k ustáleniu vlastnej identity. Upokojiť sa je dôležité. Či sme zažili smútok, hnev alebo márnu snahu, vinu, hanbu, odmietnutie. Všetko je také jednoduché. A priamočiare. Keď cítime smútok, smútime. V hneve sa hneváme. Potom sa nadýchneme a vydýchneme. Ešte päťkrát...

Aké je to zbytočné, komplikované a nepochopené prehovárať dieťa, aby odmietlo ísť na sľúbenú návštevu k svojej príbuznej. Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Tá príbuzná nemala žiaden dospelácky dôvod, prečo by moju dcéru volala k sebe. No pozvanie ma mimoriadne potešilo a sľúbila som, že príde. Potom ma prekvapilo, že dievčatá majú v pláne malý výlet so všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme, že som to odobrila.

Tiež som sa dozvedela, že pred odchodom si museli vypočuť, aké je nebezpečné chodiť do hôr, lebo padajú lavíny. Vlastne by nemali ísť, lebo nemajú dostatočne teplé oblečenie. Ani ruksak som jej nezbalila! Všetko sa dá skomplikovať, hoci na to nie je rozumný dôvod. V skutočnosti mali všetkého dosť a nič im nechýbalo. Aké jednoduché a priamočiare.

Je prirodzené konať priamočiaro. Dokonca to má význam, lebo podľa Slovníku slovenského jazyka to znamená, že sa vyhneme výkyvom, zvratom. Zabezpečí to priamu cestu k cieľu. Nie, že by na zákrutách bolo niečo zlé. Ale tie pripraví život sám. Ak chceme vidieť okolo seba jednoznačnosť, určite dávajme veciam, udalostiam a najmä svojim milovaným najavo, že majú pre nás zmysel, význam, a to celkom jasný, určitý, jasne vyhranený.

Dcérka je doma s úžasnými zážitkami. Lebo jej bolo jednoznačne dobre. Príbuzná mi volala, že mi veľmi ďakuje, za dôveru, za to, že som dovolila dcére prísť k nej, že mohli byť spolu, že jej to veľmi dobre padlo. Aké priamočiare. Až prekvapujúce. Ja jej ďakujem, že ju vzala a tak dcérke spríjemnila dva prázdninové dni.

Milí moji,

mám pocit, že tento rok je o liečení starých zranení. Bez toho, aby sme o to prosili, máme možnosť vrátiť sa v čase a porovnávať samých seba vtedy a teraz. A že nejde o nič pekné, o tom písať nemusím. Mám pocit, že sa to naťahuje ako staré gate a riešenie... no niekedy sa mi zdá, čosi sa mi marí, že takto by to šlo. Už som si bola takmer istá, že som s tým vyrovnaná, že pokoj a rovnováha je vo mne tak nastálo, že ma podobná situácia nevytočí. Potom sa takmer navlas rovnaká situácia zopakuje len v inom dejstve s iným človekom. Scenár je takmer ten istý. Až sa pýtam, fakt to musí byť? To sa fakt dá v priebehu roku zažiť takmer navlas rovnakú situáciu? Naozaj som taká chybná, je vo mne problém, že neviem vyjsť so svojimi blízkymi? Fakt je potrebné takto klesať na úroveň zvierat a štekať po sebe? Fakt sa nenaučím nebrať si stavy druhých osobne? Je to také ťažké, keď sa ma to osobne dotýka. Keď tie slová patria mne a ja rozmýšľam, premieľam si to dookola, zas a znova. Veď som vopred stanovila hranice. Jasne som hovorila o tom, čo je v tej chvíli pre mňa dôležité. Druhá strana nerešpektuje, neberie do úvahy, iba očakáva moje podriadenie sa. Že sklopím uši a tíško všetko urovnám. To tíško by som aj ja rada. Ale tak ďaleko som sa ani náhodou nedostala. Nerešpektovanie mojich hraníc robí poriadne vlny v mojom vnútri. Pokoj a vyrovnanosť sa pod tlakom menia na hnev až agresiu. Žiaľ, agresívne správanie som videla na vlastné oči toľkokrát, až sa mi vrylo pod kožu. Ťažko sa s tým pracuje. A v stave, keď nie som sama sebe svoja, keď moja hlava je v úplne inej dimenzii ako moja zúrivosť, vtedy radím všetkým, radšej sa mi vyhnite... Najhoršie je, keď sa situácie stupňujú a k takému výbuchu dôjde nepozorovane a nečakane ☹

Verím, že na všetko na tomto svete existuje riešenie. Že všetko, čo sa nám deje, sa deje z nejakého dôvodu. Že nič nie je preto, aby sme sa položili a načisto to vzdali. Že aj keď mi niekto svojím správaním pripomína moje slabosti, vlastne to, čo celý život riešim, je to istým spôsobom odpoveď na moje volanie. To, že vo chvíli najväčšieho zúfalstva odhadzujem masku a kričím všetko, čo by som inak nikdy zo seba nedala von, je vlastne oslobodzujúce. Či už ma na tej druhej strane niekto počuje alebo nie. Že na tom vlastne až tak nezáleží. Dôležité je, že tým vychádza rokmi nahromadená bolesť a síce je potrebné opäť tú starú ranu zahojiť, no tentoraz je to iné. Rokmi pribudlo skúseností, ba dokonca u niekoho sa sem-tam vyskytne aj nejaká tá múdrosť navyše 😀

Ak po niečom túžim, tak vziať si z tých tých chvíľ ponaučenie. Nestáť na jednom mieste celý život a netvrdiť, že už sa nemám čo naučiť a na sebe meniť. Že nechcem druhým vyčítať, ako mi svojím správaním zasahujú do života. Že nechcem myslieť na to, že majú pravdu, a teda môj život teda fakt za nič nestojí. Chcem si pripomenúť, že samotné emócie nie sú zlé. Že aj vďaka nim rastieme. Pripomenúť si, že tieto chvíle mi vzali dva dni radosti zo života, no teraz ďakujem za život celý. Obrali ma o silu, no silu nachádzame práve v slabosti.

Mám strach, že dokým budem žiť, stále tu bude niekto, kto mi bude vyčítať, že sa neviem prispôsobiť požiadavkam druhých. Že som nezodpovedná. Že nemám vyčnievať z radu, ale hlavu pekne skloniť a držať krok s ostatnými. A zároveň - aké tragikomické - že mi ostatní ľudia budú hovoriť, v akom strese a strachu žijem, že sa neviem uvoľniť, že som stále pod tlakom. Že sa snažím robiť všetko najdokonalejšie, ako sa dá a keď sa nedá, beriem to osobne. A úplne najväčší strach mám, že preto nikdy nikam nebudem patriť. Ani k tým zodpovedným, serióznym, čo majú premyslený každý krok, no ani k tým, čo si s voľnosťou užívajú život plnými dúškami. A tento strach najviac berie veľkú časť radosti zo života.

Zároveň si uvedomujem, že v živote je prirodzené mať strach rovnako ako mať radosť. Je dobré uvedomiť si, čo prežívam.

Mám veľa otázok. Verím tiež, že kto sa pýta, tomu sa dostane odpovedí 🙂

Zuzana

Takmer 35 rokov mi trvalo, kým som dosiahla spokojnosť. Stav spokojnosti sama so sebou. Prijatie toho, kým som, aká som aj aká nie som. Keď si predstavím, ako veľmi sa človek snaží zapôsobiť na druhých napĺňaním ich predstáv o tom, akými by sme mali byť, koľko energie na to vynakladáme, je to na pováženie.

Požiadavky, požiadavky, samé požiadavky

Už od malička nás učia pozdraviť, poprosiť, poďakovať. Zaželať zdravie, keď sa niekomu kýchne, zakryť si rukou ústa, keď sa kýchne nám, neukazovať prstom, lebo sa to nepatrí. Dokonca sme museli sedieť v škole s rukami za chrbtom. Zbierať na ulici odpadky, lebo niekto nevie, kde je nádoba na smeti. Postaviť sa na pozdrav. Sadnúť a ticho sedieť. Rozprávať, keď to od nás vyžadujú. Všetko presne nalinajkované a nijak inak. Vždy všetko zjesť, čo máme na tanieri alebo v desiatovom vrecúšku. Bezchybne čítať, krasopisne písať a neomylne počítať. Dokonca aj na telocviku všetko správne zopakovať podľa vzoru tých najlepších. A tam to už bolo horšie. Dokonca ma dali dopredu pred všetkých, aby som ukázala, ako sa nemajú cvičiť kliky. I dnes mi kriví ústa, keď si predstavím to dievčatko, čo na to nemalo dosť sily, aby to zvládlo a z ktorého sa všetci smejú. Ani dnes moja telesná konštrukcia nenapovedá o tom, že som okrem tehotenstiev zvládla v šatke vynosiť štyri deti. A veru nie preto, aby som tým dokázala, že to zvládnem. Jednoducho preto, lebo si to situácia vyžadovala.

Tie deti vyrástli a požadujú výkon

Ako je to s nami dnes? S deťmi, od ktorých sa mnoho vyžadovalo a ktoré poslušne kráčali k svetlejším zajtrajškom? Mnohé z toho nám ostalo, napr. poriadkumilovnosť. Veci patria na svoje miesto, tak je jednoduchšie niečo nájsť. Úlohy a sľuby sa majú plniť. Otázka je za akých podmienok, do akej miery a kde sú hranice medzi našou slobodou a potrebami tých druhých? Naučili sme sa niesť zodpovednosť za naše činy, za naše vzťahy, manželstvá, domovy, prácu, sme zodpovední za naše deti a tých, ktorí potrebujú našu starostlivosť. Opäť a často nám to pripomínajú tí, ktorí nás vychovali, sú to ďalšie požiadavky, ktoré máme poslušne a bez rečí plniť. Tak makaj a naber si na seba ešte viac, veď o koľko viac toho tí pred Tebou zvládli, tak sa nedaj zahanbiť! A aj keď nevládzeš, zapri sa do toho, vstaň a pokračuj v pote tváre, veď keď môžu iní, môžeš aj Ty! Aká depresia, to je pre zbabelcov, Ty sa predsa máš ako kráľovná, čo Ti ešte chýba?! Rozdaj sa do špiku kostí, to je to pravé šťastie!

Je za tým niečo viac

Jasné, privádzam veci do extrému, aby sme si uvedomili, o čom to je. Kdesi tam uprostred tých všetkých požiadaviek sa nachádza ľudská bytosť so svojou krehkou a zraniteľnou dušičkou. Dnešok ukazuje, že rešpekt k potrebám jej vlastným tu má svoje miesto. Nie je to iba o tom, ako musíš, nesmieš, urob, dones, zjedz, pridaj, rýchlejšie, lepšie, silnejšie, krajšie. Je to o tom, že tým rozumom, ktorým sme boli obdarovaní, aj myslíme. Cítime radosť i smútok, nadšenie i hnev, bolesť i pokoj. Veríme nielen tomu, čo nám niekto povedal alebo napísal, ale vidíme za tým i niečo viac. Niečo vlastné, neopakovateľné, také naše. Pretože sme jedineční, so svojou vlastnou múdrosťou, videním a cítením. So svojimi vlastnými darmi, schopnosťami, zručnosťami, nadaním. A nikto nám nemôže povedať, že tak, ako to robíme, to nie je nesprávne. Pretože to nikdy neskúsil robiť presne tak, ako my. Nik nebol na našom mieste, keď sme sa rozhodli práve tak, ako sme sa rozhodli.

Povinnosti a úľava

Preto si uvedomujeme, že to nalinajkované v nás nemusí byť to pravé orechové len preto, lebo nám to pred x rokmi niekto povedal. Ani názory, ktoré sme si sami o sebe vypočuli a utvorili, nemusia byť tie nemenné a navždy. Hovorí sa, že ani výchova ani vzdelanie nemusia človeka vyformovať natoľko, aby to on sám zo svojej vlastnej vôle nedokázal zmeniť. A to je na tom najúžasnejšie. Lebo všetko to, čo bolo predtým, malo svoje hranice. Diktovalo nám, čo a ako máme robiť, ako sa zachovať, koľko toho si môžeme dovoliť. Teraz však prichádza nová skúsenosť. Žiadne obmedzenia viac nie sú! Aká to sloboda!

Žime tak, ako chceme, aby žili naše deti

Môžeme toho dovoliť viac najmä sami sebe. Povinnosti sa predsa dajú rozdeliť. Nemusíme byť na všetko sami. A ak sa už viac nedá, niečo jednoducho vypustiť. Je to otázka priorít. Tí, ktorí majú záväzky v manželstve, v rodičovstve, v domácnosti zrazu môžu uvažovať aj nad sebou. Lebo medzi tým všetkým existuje to moje JA. To úžasné ja, ktoré sa niekde vo víre povinností stratilo. Ak ho chceme oživiť, potrebujeme čas a priestor byť chvíľu sami so sebou. Pravidelnosť na tieto chvíle je na nezaplatenie, no i nečakané momenty sú vzácne. Prechádzka prírodou, chvíľa s dobrou knihou alebo len vychutnanie si dobrého jedla len tak pre potešenie je balzamom na povinnosťami vybičovanú dušu.

Od matiek sa toho žiada skutočne dosť. Byť dobrou mamou znamená prácu na plný úväzok často 24 hodín denne. Kde však vziať na to síl? Aby rodina fungovala, aj matka potrebuje dobíjať batérie. Iba tak môže rodina prekvitať. V lietadle vám tiež povedia, že v prípade núdze si máte dať kyslíkovú masku najprv vy, až potom ju nasadíte dieťatu. Lebo keď si nepomôžete vy, kto potom pomôže dieťaťu?

Ako sa v živote najefektívnejšie učíme? Niečo získame tým, že nám to niekto povie, prečítame si. Najúčinnejšie však je, keď niekoho denno-denne pozorujeme. Doslova tým nasiakneme. Skúsme si predstaviť, ako celé to naše snaženie a lopotenie pôsobí na naše deti? Chceme pre ne to isté? Tvrdím, že by sme mali žiť tak, ako chceme, aby žili ony. Zdá sa mi to dosť silný argument aj pre tých najzarytejších fanatikov toho, čo všetko ešte musia zvládnuť sami.

Ženy, tak dovoľme sami sebe na chvíľu opustiť povinnosti a venovať čas aj sami sebe. Pomaličky, postupne si aj okolie uvedomí, že takto je to v poriadku. Lebo vás uvidí z celkom inej stránky. Postupne budete totiž viac a viac rozprestierať svoje vlastné krídla a žiariť spokojnosťou. Doprajme to sami sebe, aby si to mohli dopriať aj naše deti a vzlietli za slobodou a vlastným šťastím.

Ako sa narodil náš štvrtorodený

S vďačnosťou

Bol utorok 24. januára. V ten deň som viacerým ľuďom vravela, že som nesmierne vďačná, že som v tehotenstve pokročila až sem, že už sme ukončili 37. týždeň a bábo je stále v brušku. Že som vďačná za každý nový deň, kedy sme stále spolu. Večer som si líhala s vďačnosťou za mnohé ďalšie dary. Vedľa mňa odfukoval najmladší tri a polročný syn. Prekvapilo ma to, že tam spí práve on, ale potešila som sa, že ho môžem spiaceho vyobjímať.

Svojím pomalým tempom

Ako obyčajne, zobudila som sa okolo jednej v noci a išla na WC. Preložila som syna z polohy „nohy na mamkinom chrbte“ na jeho vankúš a zaspala som. Prebudilo ma odtekanie plodovej vody. Stekalo jej čoraz viac a ja som pochopila, že prišiel ten deň. Ťahajúc za sebou mokrú stopu som si šla po uteráky, poobkladala som sa a snažila sa zaspať. Nič jednoduchšie, však? Nedalo sa, tak som napísala pani Furmanovej (pôrodnej asistentke) SMS, že mi odteká voda, či s ňou môžem rátať pri pôrode. Jej kladná odpoveď ma potešila a po nejakom čase sa mi aj pri slabých kontrakciách podarilo nakrátko zaspať. Ráno som vyprevadila z domu manžela s dcérkou, o škôlkarov sa postarali svokrovci. Dcérke som sa ospravedlnila, že s ňou dnes do toho kina, žiaľ, nebudem môcť ísť. Keď všetci odišli, uvarila som si čaj pre tehotné, pridala klinčeky, škoricu, badián, potom na niekoľkokrát rôzne zmesi korenín na punč či varené víno, čo som doma našla. Celkovo som vypila 3 trištvrtelitrové džbány. Pridala som aj toľko C-vitamínu, že ma párkrát prehnalo. Bruško som si sprchovala v teplej vode. Krúžila som bokmi, hladkala som si bruško, toľko brušných tancov som v živote nepretancovala. Prešla som desiatky kilometrov po našej obývačke, po schodoch. Našla som manželovo použité tričko a vdychovala som jeho vôňu. Kontrakcie boli stále slabé a aj polhodinu sa nič nedialo. Po nejakom čase ma zastihla únava z prebdenej noci, tak som posediačky nakrátko zaspala v kresle. Zobudila som sa a pokračovala vo svojej činnosti. Uvedomila som si, že som v situácii, že ma tlačí čas, že tentoraz tlačím ja sama na seba, aby som čo najskôr porodila. Bola som z toho už nervózna, že sa stále nič nemení. Už som volala pani Furmanovej, tá mi tiež povedala, že ešte také dve hodinky a ak sa nič nezmení, bolo by treba skontrolovať ozvy bábätka. K môjmu pitiu čaju som si pridala oreganový olej, ktorý by mal tiež prispieť k činnosti maternice. Ani po tých dvoch hodinách sa stále veci veľmi nemenili. Sem-tam prišla kontrakcia, ktorá ma potešila, potom zase dlho nič. Bolo pol tretej a domov prišiel manžel pripravený ísť so mnou do pôrodnice. Bola som už totálne unavená, chcelo sa mi spať a cítila som sa slabá, keďže som celý deň nič nejedla.

Nakoniec to predsa len bola rýchlovka

Na radu pani Furmanovej som si dala hroznový cukor a ľahla som si. Manžel ma hladkal ma po chrbte a skúsila som zaspať. Keď som už-už zaspávala, prišla taká kontrakcia, že som musela predýchavať. Potom ešte jedna a ďalšia. To som už bola v opretá o stôl, krúžila bokmi a bolesť bola oveľa menej intenzívna ako v ľahu. Po ďalšej takej kontrakcii som pochopila, že sa to naozaj rozbehlo. Bola som šťastná s výhliadkou na pôrod, aký som chcela – bez urýchľovania lekárov a zbytočných zásahov. Volala som pani Furmanovú, že teda ideme do Spišskej Novej Vsi. Dohodli sme sa, že sa zastavíme u nej v Štúdiu Luneta v Smižanoch, aby počula ozvy a skontrolovala, nakoľko som otvorená. Cesta autom trvala asi polhodiny a v našej natriasajúcej Fabii to bolo riadne nepríjemné. Dala som si pod kolená detský podsedák a pri kontrakciách som predýchavala nalepená na prednom skle. Manželovi nebolo všetko jedno, vraj, čo keď porodím v aute, on ani nevie, čo má robiť. Bolo mi to smiešne pri mojich dlhotrvajúcich predchádzajúcich pôrodoch. Keď ma však pani Stázka vyšetrila, skonštatovala, že bránka je pred zájdením, nechápala som. Tie kontrakcie boli stále znesiteľné, len ich bolo treba v kľude predýchať. Vraj boli každé 2-3 minúty.Po tej informácii ma obliala vlna šťastia, dojatia a vďačnosti. Pri takýchto kontrakciách ma pri predchádzajúcich pôrodoch ešte len usádzali na pôrodný stôl a vpichovali oxytocín, že sa pomaly otváram. Tentoraz to bolo iné. Doslova sme uháňali zo Smižian do spišskonovoveskej nemocnice. V aute som si dala ruky na zem, panvu vyššie, aby som to nejako ešte vydržala, kým dorazíme. Pri pohľade na mňa už nikto nič neriešil, rýchlo sme boli na pôrodnej sále, vyšetrenie ukázalo, že som otvorená na 8 cm. Ešte mi natáčali CTG, vpichovali kanylu do žily. Vraj pre istotu. Tak som to nechala tak. Hlavne, že mi do nej nič nedali. V polohe ležmo ma, samozrejme, všetko viac bolelo. Spomeniem ešte neúnavné otázky, ktoré patria k príjmu do nemocnice, hoci som už – mysliac si, že všetko – napísala vopred na papier a ten im pani Stázka odovzdala Na povolanie manžela som si však naozaj pri kontrakcii v prechodnej pôrodnej fáze nevedela spomenúť. Iba som vytisla, že IT. Tiež som s vypätím všetkých síl hodila na papier niečo podobné môjmu podpisu. Keď som konečne mohla zísť na zem, doniesli mi loptu. Veľmi sa mi však na nej nechcelo poskakovať. Chcela som len dýchať. Už som sa nevedela dočkať, kedy pocítim tlak hlavičky. Naozaj to už dlho netrvalo a keď som myslela na to, že už naozaj stačilo, zacítila som ten tlak. Vyšla som na pôrodné kreslo a na štyroch mi bolo fajn. Chcela som tak ostať a takto porodiť, no nemali ma ako vyšetriť, tak pekne do pozície ležmo. Už som sa nebránila, len som pomaličky púšťala bábätko von, ako mi predtým opakovala pani Stázka. Viem, že mi niekto povedal, aby som ešte netlačila, ale či sa to dá, keď to tak pekne ide? Ani som vlastne veľmi netlačila, iba som cítila, ako trochu pomáham tomu, čo sa vo mne deje. Keď som otvorila oči, zrazu som zbadala, že sa počet ľudí pri mne strojnásobil. (To sa vraj menili denná a nočná zmena personálu 🙂 Krásne som cítila, ako vyšla von hlavička a hneď za ňou celé telíčko. Bola som naozaj pri tom. Bol to úžasný pocit. Pri predchádzajúcich pôrodoch si na ten moment nepamätám. To búrlivé vo mne ustálo a ja som počula plač môjho synčeka. Pani Stázka hovorila za mňa, vedela, že chcem nechať dotepať pupočník, že je to naozaj dôležité pri mojej krvnej skupine a všetkých tých novorodeneckých žltačkách jeho súrodencov. Samozrejme, zo všetkých zdravotných dôvodov, aké sa dajú spomenúť. Krv v pupočníku patrí bábätku a má sa k nemu dostať. Naozaj ju dostal a bolo vidno, aký je krásne červenučký, nie bledý. Pani doktorka rozmotávala pravý uzol na pupočníku, čo som sa dozvedela až neskôr. Vlastne mi došlo, že všetko bolo naozaj dokonale načasované. Aj spustenie samotného pôrodu. Naozaj je o nás tam zhora dobre postarané 🙂

Spokojné chvíle po pôrode

Maličkého som asi po dvoch minútach mala na bruchu a po prestrihnutí pupočníka mi už pomáhali zakryť ho plienkou, mojím uterákom a ešte dekou, aby nevychladol. Bol na mne a bol nádherne hladký, teplučký a spokojný. Len čo bol pri mne a počul môj hlas, prestal plakať. Bolo nám krásne. Ešte nasledoval pôrod placenty, dostala som pár kvapiek oxytocínu. Cítila som tam dole stále silné pálenie, tak som sa pýtala, či ma pani doktorka zašíva. Že nie, že netreba. Nakoniec predsa len – stačil jeden steh. To už bol maličký prisatý, pani Stázka nám pomáhala. Sama by som si pri tom poležiačky neporadila. Bola som veľmi vďačná, že je tam. Po chvíli mohol prísť aj manžel. Uchovám si v mysli jeho šťastný pohľad na synčeka, keď som mu povedala, že je zdravý a nič mu nechýba. Ešte sme sa dlho rozprávali. Po 2 hodinách ho odvážili a spoločne nás presunuli na izbu šestonedelia. Spomeniem ešte pekné priestory nemocnice a aj izieb a obrázky novorodencov, ktoré zdobia chodby a aj pôrodnú sálu. Bolo príjemné pozerať sa na krásne bábätko vedľa pôrodného kresla. Výborná motivácia, prečo v pokoji porodiť 🙂

Spomienka na môj tretí pôrod

Veru, bolo o čom rozprávať a aj teraz po pár dňoch je stále o čom. Tento priebeh pôrodu mal pre mňa veľký význam. Spomienky na tretí pôrod boli totiž ťaživé, nepríjemné, cítila som sa zneužitá a dlho mi trvalo vyrovnať sa s tým, že nič neprebehlo, ako som chcela, všetko bolo opačne. Zase mi raz nedali možnosť porodiť svojím vlastným tempom, navyše ručné rozťahovanie krčka spôsobilo, že som rodila v silnej triaške, s kŕčmi v bedrových kĺboch. Hoci som odmietla oxytocín, aj tak mi ho dali. Pri silnej bolesti som už skoro strácala vedomie, nevládala som dýchať, neprekrvovalo mi ruky – ako teda bolo dieťatku... Pamätám si moment, kedy som už od zúfalstva začala tlačiť, aby to všetko skončilo. Nechýbal nástrih, pri ktorom som sa mala pôrodné zranenie až po krčok maternice. Všetci mi hovorili, buď rada, že máš zdravé  dieťa. Áno, bola som rada, ale po pôrode som sa neusmievala, preplakala som celý pobyt v nemocnici.

Všetko bolo tak, ako to malo byť

Tento pôrod bol vyslovene ozdravujúci, oslobodzujúci, mal na mňa blahodarný vplyv. Stále sa cítim nevýslovne spokojná, naplnená až po okraj láskou a užívam si naše nádherné bábätko. Som vďačná, že všetko prebehlo tak pokojne a všetci zúčastnení pre to urobili maximum. Som vďačná lekárom aj detským sestrám a pôrodným asistentkám, že bez slova prijali moje požiadavky. Pani Stázke som vďačná, že som vlastne nič žiadať nemusela, všetko to sformulovala za mňa. Som rada, že nikto mi ani náznakom nedal pocítiť, že som žiadala niečo, čo nie je v norme. Keď porovnám moje pôrody predtým a teraz, v zásadnej miere vnímam rozdiel v rešpektovaní rodiacej ženy ako rovnoprávnej bytosti. A to je krásna cesta ku krásnym prirodzeným pôrodom 🙂