Matky pod krížom a matky s krížom

Autor: Monika Janoťáková

Sú medzi nami. Nenápadné. Jednoduché. Neobyčajne obyčajné. Ukryté v tieni svojho kríža. Zlomené, no nie do tvaru trosky. Sú chlebom, ktorý sa láme, aby bol pokrmom pre tých, čo sú odkázaní na ich starostlivosť. Matka je tá, ktorá dáva život. No nielen raz, nielen vtedy, keď privedie dieťa na svet. Robí to neustále. Dáva svoje srdce a to i vtedy, keď je prebodnuté. Kto by nepoznal známu pietu od Michelangela? Tak vzácna, nádherná a predsa plná bolesti. Objatie dvoch milujúcich duší – Matky a Syna. Kto môže intenzívnejšie precítiť toto stretnutie, ak nie matka, ktorá objíma dieťa plné bolestí. Na pohľad zdanlivo mŕtve telo, v ktorom ale drieme život. Matka, držiaca v náručí pre tento svet nevládne, nepotrebné dieťa, ktoré je pre ňu i napriek bolesti nositeľom radosti a zmyslu života. Kto by tvrdil, že sa tieto ženy v ničom nepodobajú? Povedať životu „áno"  Čakala, že sa jej narodí zdravé dieťa, no to, ktoré teraz drží v náručí, je odsúdené už od začiatku znášať osteň utrpenia. Jeho telíčko je zdeformované, možno bude odkázané na lôžko či vozíček, nebude schopné primerane komunikovať, chápať a vnímať svet zmyslami. Možno nebude prijaté okolím, budú ho považovať za menejcenné. Nebude dosť silné na to, aby mohlo nastúpiť do kolotoča prísnych nárokov dnešnej, na výkon zameranej spoločnosti. Neuspeje v jej lacných, no dravo sa presadzujúcich kritériách úspechu a šťastia. Bude príliš krehké na to, aby raz rozprestrelo krídla a vyletelo z rodného hniezda za svojimi snami. Nie, ono k hniezdu prirastie, bude takmer vo všetkom odkázané na ňu. Môže sa pýtať: prečo ja? Prečo práve moja rodina a moje dieťa? Môže sa cítiť ukrivdená, možno by si od života zaslúžila viac. Môže sa cítiť prislabá na to, aby svoj život pevne chytila do dlaní a objala ho taký, aký sa jej ponúkol. Je plná strachu. Ako to zvládne? Ako to unesie? A dá sa vôbec odtiaľto niekam ešte vykročiť? Budúcnosť ju desí. Čo bude s jej dieťaťom? Nie, to nemôže byť pravda. Aj Mária čelila odsúdeniu svojho dieťaťa. Mohla sa cítiť ukrivdená, prečo práve jej Syn, veď je nevinný. Kríž na ňu doľahol rovnako nezaslúžene, no preto, aby sa z neho zrodili nespočetné zásluhy. Od chvíle, kedy dala Bohu svoje prvé „fiat“ v prítomnosti anjela, prijala pre svoj život Boží plán. Hoci nevedela, čo všetko ju to bude stáť. A toto jej rozhodné „áno“, plné odovzdanosti a dôvery, ju priviedlo až pod kríž. K neľudsky stýranému telu svojho Syna. Ako toto mohla byť vôľa Božia? Mária nepochybuje. Hoci jej srdce zviera neopísateľný boľ, jej duch ostáva silný. Ponorený v milosti toho, ktorý skrze kríž všetko tvorí nové. Mária verí, že utrpenie jej Syna prinesie väčšie dobro. Nepochybuje, že by ju Boh mal menej rád, pretože na ňu uvalil takéto bremeno. Ak Boh zverí kríž, tak preto, že chce v našom živote stvoriť niečo hodnotnejšie, zmysluplnejšie. Chce nás otvoriť pre väčšiu lásku. Chce otvoriť bránu neba v našom srdci.  V dôvere „stáť“ Asi najväčším utrpením, ktoré korunuje život matky hendikepovaného dieťaťa, je vedomie, že mu nedokáže pomôcť. Nemôže zvrátiť ochorenie, darovať dieťaťu zdravie. Nemôže ho naučiť chodiť, pokiaľ sú nôžky trvalo ochabnuté. Nevylieči jeho zrak, nerozviaže jazyk, nepresvedčí myseľ, aby pracovala na vyššie obrátky. Ona od života nežiada nič pre seba, len keby jeho uvidela rásť, napredovať a dozrievať do krásy tak, ako sa z toho môžu tešiť iné matky. Je však bezmocná. Čo môže urobiť žena tvárou v tvár nemohúcnosti a utrpeniu svojho dieťaťa? Nemôže odňať kríž, ale môže darovať svoju prítomnosť. Mária „stála“ pod krížom. Mohla utiecť, mohla sa ukryť do samoty so svojím žiaľom a v slzách prečkať mučenie svojho jediného Syna, ďaleko od pohľadu na jeho potupné umieranie. Nik z nás by si netrúfol jej to zazlievať. Bôľ prekročil hranice únosnosti, Mária si znavená únavou. Každá vyliata kvapka krvi Syna ti vrastá do srdca ako tŕň. Každý úder, každý pád, jeho prebité ruky a nohy sú i tvojimi ranami. No ty si tam. Zostávaš so Synom. Matka stojí vždy pri svojom dieťati, i keby sa všetci ostatní zľakli a odišli. Jej prítomnosť, hoci bezmocná, je balzamom. Zdrojom útechy. Lúčom slnka uprostred mrákav. Je domovom, gestom lásky, ktorá je silnejšia. Zlomená, aby sa mohla rozdať Mária sa pod krížom stala Matkou všetkých ľudí. Zlomená, aby sa všetkým rozdala. V zovretí kríža matka prestáva myslieť na seba. Vie, že slzy nič nevyriešia. Aj keby bola na dne, je tu predsa jej dieťa, ktoré si samo neporadí. Centrom jej záujmov už nie sú nepodstatné malichernosti, nadobúdanie pominuteľných hodnôt. Vonkajšie veci môžu byť len príťažlivým obalom, ktorý vo svojej podstate ukrýva nahú prázdnotu. Už ani nevie, kedy bola naposledy u kaderníka, kedy by mohla vyraziť s deťmi do hôr alebo k moru. Svoj čas i nemalé peniaze investuje do nákladných rehabilitácií a liečebných pobytov. Zdravotný stav dieťaťa nedovoľuje rodine, aby mohla ochutnať z radostí a zážitkov, ktoré iní pokladajú za samozrejmosť. Matka zabudla na kariéru, jej miesto je doma. Už nerieši, čo je „in“, čo všetko by ešte mohla dosiahnuť, nestíha venovať sa záľubám a priateľom, prakticky nepozná čas pre seba. Jej dni sú plné odriekania. No naučila sa tešiť z maličkostí. V jej svete má najväčšiu cenu úsmev, pohladenie, spokojná tvár dieťaťa, ktorému zabezpečila všetky nevyhnutné potreby. Je zlomená, no nie do tvaru trosky. Stala sa chlebom, ktorý sa láme, aby bol pokrmom pre toho, kto je naň odkázaný. Nemôže svoje dieťa naučiť chodiť, no môže sa nachvíľu stať jeho nohami. Nerozhýbe jeho zmeravené údy, ale môže byť jeho rukami a je vždy poruke. Nerozjasní zrak, no môže ho naučiť vnímať krásu, ktorú nevidieť. Nerozviaže jazyk, ale ona bude slovom Lásky, ktorá píše svoj príbeh do riadkov všedných dní. Na troskách našich nádejí, Boh buduje nové nebo Nie sú to naše sny a túžby, ktoré určujú beh života. Veľakrát je nevyhnuté, aby sme zakopli o nejednu prekážku, aby sa naše kroky odklonili z uhladených chodníčkov, ktoré nás lákajú svojou pozitívnou víziou. Niekedy je potrebné prijať tŕne, aby sme sa mohli dočkať ruží. Materinská láska je zjavením Božej Lásky na zemi. Dáva život pre nebo. Vedie svoje dieťa k plneniu Božej vôle i keď je potrebné prejsť cestou kalvárie. S pohľadom upretým na večnosť. Práve tam, na troskách našich nádejí, Boh nechá vyklíčiť nový raj. A vo svetle veľkonočného rána sa každý náš kríž premení na trón víťazstva. ...

Viac na: http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/bolest-matky-pod-krizom-a-matky-s-krizom

© Copyright www.cestaplus.sk