Stretnutie

Starec sa za tých niekoľko dní ešte väčšmi zhrbil a opadol, len mu oči svietili. Na novú cestu životom si vzal so sebou aj svoju knihu, ktorú si kedy-tedy pritískal k prsiam, akoby sa bál, žeby neprišiel aj o tú...

Loď sa vzďalovala z prístavu, za sebou nechávala spenené more a rozhojdávala všetky člny v prístave. Na ich provách posedávali čajky a striehli na príležitosť, kedy si budú môcť z rybárskych lodí uchmatnúť zvyšky. Starec si povzdychol, na jeho tvári bolo vidieť únavu. Zatvoril oči a pokúšal sa utriediť si myšlienky. Len nerád opúšťal miesto, ktoré mu poskytlo útočisko. Život mu pripravil neskutočné množstvo nástrah a prekvapení. Myslel si, že práve táto odľahlá časť zeme sa stane jeho posledným odpočinkom. Nevládal ďalej. Bol na pokraji svojich fyzických schopností, pribúdajúce roky mu vyrývali na čelo ďalšie a ďalšie vrásky, strácal silu. Bude to dlhá a úmorná cesta. Lietadlom by to trvalo niekoľko hodín, ale vojnové zranenia mu nedovoľovali letieť. Bude mať dosť času dôkladne o všetkom porozmýšľať. Loď ho odvážala do domoviny. Do vlasti, odkiaľ odišiel ako mladý chlapec bojovať za lepší svet. Odchádzal plný otázok a pochybností. Uvedomoval si, že opúšťa všetko, čo mu je drahé. No celé tie roky nenašiel odvahu vrátiť sa. Teraz prišiel čas návratu ku svojim koreňom. A navyše, musí zistiť, či jeho dávna láska ešte žije. Ešte aspoň raz ju vidieť... Jej poézia, ktorú zvieral v rukách v podobe útlej knižky, mu pripomenula city, ktoré ku nej prechovával. Ich cesty sa rozišli na celých 60 rokov. Jeho povolali k vojsku. Ona si založila rodinu, nebolo cesty späť. Preto sa nevrátil, ale nechal sa najímať do cudzích krajín, aby vo vojnovom besnení zabudol na svoj žiaľ. Podarilo sa - vykoreniť sa z domova, vytesniť svoje myšlienky a bojovať len o holý život. Pud sebazáchovy mu nedovoľoval poddávať sa, akoby zázrakom vždy prežil.

V rukách držal jej básne. Venované jemu, Antonimu. Nemal o nich potuchy, no zrazu boli tu. Osud? Volanie? Náhoda? Náhoda si s ním celý život zahrávala, skúšala ho, čo vydrží. Bola jeho osudom, Moira nepoznala zľutovanie. Skúšala jeho vôľu, trpezlivosť, pokoru. Zrážala ho na kolená, búšila mu do spánkov. Vždy víťazila, nepoznala prehry. A teraz mu dala jasné znamenie: „Choď!“ Knihu na ostrov priniesol neznámy cudzinec. Nehovoril veľa, akiste tiež mnoho prežil. Požiadal starca o jedlo a nocľah. Nemal sa čím odplatiť, nechal mu však pri lôžku túto knihu. Boli to ľúbostné verše, na niektoré z nich si spomínal z listov z mladosti. Niektoré boli napísané neskôr, no predsa boli určené jemu. Ach, keby to bol vedel skôr! Ako by sa odvíjal jeho život? Určite by bol oveľa pokojnejší a šťastnejší.

Zrazu precitol, studený vietor mu šľahal do tváre, musel sa ísť skryť. Vodný živel rozpútal divadlo. Akoby chcel Poseidón predviesť svoju silu. Voda bičovala loď, rýchlo sa stmievalo, blížila sa búrka. Starec sa uchýlil do svojej kajuty, jeho myšlienky boli rovnako nepokojné ako more. Videl už veľa búrok, strach nepociťoval. Obával sa však toho, čo ho čaká po príchode domov. Mal pocit, že zabudol svoj rodný jazyk, no básne ho presvedčili o opaku. Starec od únavy zaspal. Zobudil sa skoro ráno, more bolo relatívne pokojné. Stopy po búrke boli viditeľné. Paluba bola mokrá a šmykľavá. Napriek tomu sa dažďom všetko prečistilo. Obloha sa farbila do modra, východ slnka sľuboval nový začiatok. Rovnako aj starcove myšlienky nabrali iný smer. Bol zmierený so svojím životom. Ak je na konci cesta domov, potom to malo zmysel.

Po plavbe trvajúcej niekoľko dní loď zakotvila v prístave. Starec zobral svoj kufor, jedinú výbavu, ktorú pri sebe mal. Knihu si vložil do vrecka kabáta. Jeho rodné mesto bolo od prístavu vzdialené niekoľko hodín autobusom. Rozhodol sa pokračovať v ceste vlakom. Len čo sa usadil, prisadol si k nemu iný starý muž.

„S dovolením?“ opýtal sa, keď s námahou vykladal svoju tašku do batožinového priestoru nad sedadlo. „Vyzeráte, že cestujete zďaleka, alebo sa mýlim?“ ozval sa zadychčane.

„Áno, prekonal som veľké diaľky. No nikdy som nebol bližšie k cieľu, ako teraz.“

„Kam máte namierené, ak sa smiem spýtať? Ja idem za vnúčatami do Krakova,“ pokračoval. „Krakov, áno Krakov,“ ponoril sa starec do svojich myšlienok. „Nebol som tam celých šesťdesiat rokov. Ani neviem, či to mesto ešte spoznám.“

„Tak to je poriadny kus života a azda aj cesty, pane. Ja som Andrzej Markowicz,“ podal ruku nášmu cestovateľovi.

Starec opätoval stisk a popod nos zašomral: „Swoboda“.

„Hľadali ste po ceste slobodu?“ zažartoval nový známy a odmlčal sa. „Poznal som Swobodu, Antoniho. Chudák, padol vo fronte. Bol to môj spolužiak.“

„Ja som Antoni,“ odpovedal starý muž „a žijem. Andrzej? Ten Andrzej, ktorý mal staršieho brata a ktorého rodičia mali obchod s potravinami?“

Muž nemohol uveriť, že je to jeho starý známy. Vypytoval sa ho, prečo o sebe nedal nikomu vedieť a čo ho priviedlo naspäť.

„Ach, to je dlhé rozprávanie. Prinajmenšom na ďalších šesťdesiat rokov. Obávam sa, že toľko času už nemám.“ Antoni bol zvedavý na Gabrielu Pawlak. Porozprával, že sa mu dostali do rúk jej básne a to je dôvod, prečo sa vrátil. Andrzej sa zamyslene pošúchal po brade. Snažil sa rozpomenúť si na jej tvár. Meno mu bolo povedomé. Antoni zrazu vybral z vnútorného vrecka kabáta starú ošúchanú a pokrčenú fotku mladého dievčaťa. Áno, bola mu známa. No narýchlo si ju nevedel zaradiť. „Vydala sa niekedy v šesťdesiatom,“ dopĺňal starec. „Odvtedy som o nej nepočul. Neviem ani, koho si zobrala.“

Andrzej zalovil do vrecka svojho kabáta a vybral telefón. Vyťukal na ňom nejaké číslo a naznačil, že to bude chvíľku trvať. Vyšiel do chodbičky. „Karola, ahoj Karola!“ skríkol do telefónu, lebo hluk vo vlaku prehlušoval hovor. Viac už Antoni nepočul. Svitla mu aká-taká nádej, že čoskoro sa niečo dozvie. Mal šťastie, že natrafil na Andrzeja. Toľko náhod v krátkom čase. Žeby sa šťastena po šesťdesiatich rokoch unavila a konečne sa mu neobracia chrbtom? Nesmie si však od toho veľa sľubovať, aby nebol sklamaný. Čo ak... Aspoň sa dozvie, čo sa s ňou stalo. Ak nie takto, skúsi vyhľadať jej rodinu. Na matrike budú mať záznamy. Z myšlienok ho vytrhol prichádzajúci hlas spolužiaka. Na ramene mu spočinula jeho ruka a potľapkávala ho, akoby ho chcela utešiť. „Skúsim urobiť všetko, čo je v mojich silách. Našťastie mám kontakty, bol by v tom čert, aby sme sa nedopátrali tej tvojej Gabriely.“

O dve hodiny sedeli v Karolinej obývačke. Bolo to stretnutie plné spomienok na staré časy. Dozvedel sa, že Gabriela vychovala dve deti. Prvý syn bol uznávaným lekárom v Krakove, mladšia dcéra cestovala po svete ako reportérka. Gabriela sa tešila dobrému zdraviu a stále žila v Krakove. No jej rodinné šťastie netrvalo dlho, jej manžel podľahol zákernej chorobe ešte ako mladý muž. Deti vychovávala sama.

Nesmie strácať ani minútu! Ocitli sa pred Gabrieliným domom. Andrzej sa rozlúčil, čoskoro sa znovu uvidia.

Dvere otvorila dáma, ktorá mala cez plecia prehodené teplé pončo. Sivé vlasy jej presvecovalo svetlo z chodby. Upierala na prišelca spýtavý pohľad. Antoni stál nepohnute ako stĺp, pohľadom sa jej vpíjal do tváre. Pochopila. Spustila ruky a naznačila, nech vojde. Keď sa k nemu otočila, po tvári jej stekali slzy.