Skláňam sa nad deťmi, poslami nehy, keď spia
a čítam z ich tvárí nevinný pokoj ich duše
mám chuť sa stratiť v tom sne spolu s nimi
tak krásne mi srdce plesá.
Ten moment, keď blúdia a predsa poľahky
nachádzajú spletité cesty v labyrinte snov
a odraz toho, čo zažili a videli a vnímali
je jasne čitateľný.
Tuším sa roztápam a hneď som lepšia mama.
Pohladkám zamatové líčka a ochrannú pusu na čelo
dávam a plesá mi srdce, duša i telo.
ďakujem, áno, vlastná tvorba. viac sa venujem poviedkam.
Začni písať komentár...
Krásne napísané, plné nehy a materinskej lásky... e ešte k tomu poeticky 🙂 Vlastná tvorba?