Starec sa za tých niekoľko dní ešte väčšmi zhrbil a opadol, len mu oči svietili. Na novú cestu životom si vzal so sebou aj svoju knihu, ktorú si kedy-tedy pritískal k prsiam, akoby sa bál, žeby neprišiel aj o tú...

Loď sa vzďalovala z prístavu, za sebou nechávala spenené more a rozhojdávala všetky člny v prístave. Na ich provách posedávali čajky a striehli na príležitosť, kedy si budú môcť z rybárskych lodí uchmatnúť zvyšky. Starec si povzdychol, na jeho tvári bolo vidieť únavu. Zatvoril oči a pokúšal sa utriediť si myšlienky. Len nerád opúšťal miesto, ktoré mu poskytlo útočisko. Život mu pripravil neskutočné množstvo nástrah a prekvapení. Myslel si, že práve táto odľahlá časť zeme sa stane jeho posledným odpočinkom. Nevládal ďalej. Bol na pokraji svojich fyzických schopností, pribúdajúce roky mu vyrývali na čelo ďalšie a ďalšie vrásky, strácal silu. Bude to dlhá a úmorná cesta. Lietadlom by to trvalo niekoľko hodín, ale vojnové zranenia mu nedovoľovali letieť. Bude mať dosť času dôkladne o všetkom porozmýšľať. Loď ho odvážala do domoviny. Do vlasti, odkiaľ odišiel ako mladý chlapec bojovať za lepší svet. Odchádzal plný otázok a pochybností. Uvedomoval si, že opúšťa všetko, čo mu je drahé. No celé tie roky nenašiel odvahu vrátiť sa. Teraz prišiel čas návratu ku svojim koreňom. A navyše, musí zistiť, či jeho dávna láska ešte žije. Ešte aspoň raz ju vidieť... Jej poézia, ktorú zvieral v rukách v podobe útlej knižky, mu pripomenula city, ktoré ku nej prechovával. Ich cesty sa rozišli na celých 60 rokov. Jeho povolali k vojsku. Ona si založila rodinu, nebolo cesty späť. Preto sa nevrátil, ale nechal sa najímať do cudzích krajín, aby vo vojnovom besnení zabudol na svoj žiaľ. Podarilo sa - vykoreniť sa z domova, vytesniť svoje myšlienky a bojovať len o holý život. Pud sebazáchovy mu nedovoľoval poddávať sa, akoby zázrakom vždy prežil.

V rukách držal jej básne. Venované jemu, Antonimu. Nemal o nich potuchy, no zrazu boli tu. Osud? Volanie? Náhoda? Náhoda si s ním celý život zahrávala, skúšala ho, čo vydrží. Bola jeho osudom, Moira nepoznala zľutovanie. Skúšala jeho vôľu, trpezlivosť, pokoru. Zrážala ho na kolená, búšila mu do spánkov. Vždy víťazila, nepoznala prehry. A teraz mu dala jasné znamenie: „Choď!“ Knihu na ostrov priniesol neznámy cudzinec. Nehovoril veľa, akiste tiež mnoho prežil. Požiadal starca o jedlo a nocľah. Nemal sa čím odplatiť, nechal mu však pri lôžku túto knihu. Boli to ľúbostné verše, na niektoré z nich si spomínal z listov z mladosti. Niektoré boli napísané neskôr, no predsa boli určené jemu. Ach, keby to bol vedel skôr! Ako by sa odvíjal jeho život? Určite by bol oveľa pokojnejší a šťastnejší.

Zrazu precitol, studený vietor mu šľahal do tváre, musel sa ísť skryť. Vodný živel rozpútal divadlo. Akoby chcel Poseidón predviesť svoju silu. Voda bičovala loď, rýchlo sa stmievalo, blížila sa búrka. Starec sa uchýlil do svojej kajuty, jeho myšlienky boli rovnako nepokojné ako more. Videl už veľa búrok, strach nepociťoval. Obával sa však toho, čo ho čaká po príchode domov. Mal pocit, že zabudol svoj rodný jazyk, no básne ho presvedčili o opaku. Starec od únavy zaspal. Zobudil sa skoro ráno, more bolo relatívne pokojné. Stopy po búrke boli viditeľné. Paluba bola mokrá a šmykľavá. Napriek tomu sa dažďom všetko prečistilo. Obloha sa farbila do modra, východ slnka sľuboval nový začiatok. Rovnako aj starcove myšlienky nabrali iný smer. Bol zmierený so svojím životom. Ak je na konci cesta domov, potom to malo zmysel.

Po plavbe trvajúcej niekoľko dní loď zakotvila v prístave. Starec zobral svoj kufor, jedinú výbavu, ktorú pri sebe mal. Knihu si vložil do vrecka kabáta. Jeho rodné mesto bolo od prístavu vzdialené niekoľko hodín autobusom. Rozhodol sa pokračovať v ceste vlakom. Len čo sa usadil, prisadol si k nemu iný starý muž.

„S dovolením?“ opýtal sa, keď s námahou vykladal svoju tašku do batožinového priestoru nad sedadlo. „Vyzeráte, že cestujete zďaleka, alebo sa mýlim?“ ozval sa zadychčane.

„Áno, prekonal som veľké diaľky. No nikdy som nebol bližšie k cieľu, ako teraz.“

„Kam máte namierené, ak sa smiem spýtať? Ja idem za vnúčatami do Krakova,“ pokračoval. „Krakov, áno Krakov,“ ponoril sa starec do svojich myšlienok. „Nebol som tam celých šesťdesiat rokov. Ani neviem, či to mesto ešte spoznám.“

„Tak to je poriadny kus života a azda aj cesty, pane. Ja som Andrzej Markowicz,“ podal ruku nášmu cestovateľovi.

Starec opätoval stisk a popod nos zašomral: „Swoboda“.

„Hľadali ste po ceste slobodu?“ zažartoval nový známy a odmlčal sa. „Poznal som Swobodu, Antoniho. Chudák, padol vo fronte. Bol to môj spolužiak.“

„Ja som Antoni,“ odpovedal starý muž „a žijem. Andrzej? Ten Andrzej, ktorý mal staršieho brata a ktorého rodičia mali obchod s potravinami?“

Muž nemohol uveriť, že je to jeho starý známy. Vypytoval sa ho, prečo o sebe nedal nikomu vedieť a čo ho priviedlo naspäť.

„Ach, to je dlhé rozprávanie. Prinajmenšom na ďalších šesťdesiat rokov. Obávam sa, že toľko času už nemám.“ Antoni bol zvedavý na Gabrielu Pawlak. Porozprával, že sa mu dostali do rúk jej básne a to je dôvod, prečo sa vrátil. Andrzej sa zamyslene pošúchal po brade. Snažil sa rozpomenúť si na jej tvár. Meno mu bolo povedomé. Antoni zrazu vybral z vnútorného vrecka kabáta starú ošúchanú a pokrčenú fotku mladého dievčaťa. Áno, bola mu známa. No narýchlo si ju nevedel zaradiť. „Vydala sa niekedy v šesťdesiatom,“ dopĺňal starec. „Odvtedy som o nej nepočul. Neviem ani, koho si zobrala.“

Andrzej zalovil do vrecka svojho kabáta a vybral telefón. Vyťukal na ňom nejaké číslo a naznačil, že to bude chvíľku trvať. Vyšiel do chodbičky. „Karola, ahoj Karola!“ skríkol do telefónu, lebo hluk vo vlaku prehlušoval hovor. Viac už Antoni nepočul. Svitla mu aká-taká nádej, že čoskoro sa niečo dozvie. Mal šťastie, že natrafil na Andrzeja. Toľko náhod v krátkom čase. Žeby sa šťastena po šesťdesiatich rokoch unavila a konečne sa mu neobracia chrbtom? Nesmie si však od toho veľa sľubovať, aby nebol sklamaný. Čo ak... Aspoň sa dozvie, čo sa s ňou stalo. Ak nie takto, skúsi vyhľadať jej rodinu. Na matrike budú mať záznamy. Z myšlienok ho vytrhol prichádzajúci hlas spolužiaka. Na ramene mu spočinula jeho ruka a potľapkávala ho, akoby ho chcela utešiť. „Skúsim urobiť všetko, čo je v mojich silách. Našťastie mám kontakty, bol by v tom čert, aby sme sa nedopátrali tej tvojej Gabriely.“

O dve hodiny sedeli v Karolinej obývačke. Bolo to stretnutie plné spomienok na staré časy. Dozvedel sa, že Gabriela vychovala dve deti. Prvý syn bol uznávaným lekárom v Krakove, mladšia dcéra cestovala po svete ako reportérka. Gabriela sa tešila dobrému zdraviu a stále žila v Krakove. No jej rodinné šťastie netrvalo dlho, jej manžel podľahol zákernej chorobe ešte ako mladý muž. Deti vychovávala sama.

Nesmie strácať ani minútu! Ocitli sa pred Gabrieliným domom. Andrzej sa rozlúčil, čoskoro sa znovu uvidia.

Dvere otvorila dáma, ktorá mala cez plecia prehodené teplé pončo. Sivé vlasy jej presvecovalo svetlo z chodby. Upierala na prišelca spýtavý pohľad. Antoni stál nepohnute ako stĺp, pohľadom sa jej vpíjal do tváre. Pochopila. Spustila ruky a naznačila, nech vojde. Keď sa k nemu otočila, po tvári jej stekali slzy.

V odľahlej uličke mesta sa skrýval malý obchodík. Bolo jesenné popoludnie a vonku šero, každú chvíľu vyzeralo, že sa z oblohy spustí dážď, ktorý pokropí dlaždice úzkeho chodníka a prilepí naň suché lístie. Ak by ste sa rozhodli zavítať dovnútra a otvorili by ste staré vŕzgajúce dvere, zbadali by ste pri sliepňajúcej lampe akéhosi starca. Sedí v pohodlnom, ošúchanom kresle a oči vpíja do starých predmetov. Podchvíľou nejaký zoberie do ruky, starostlivo ho poobracia, utrie z neho prach a s láskou ho opäť vráti na pôvodné miesto. Je to starinár. Obklopuje sa spomienkami, ktoré navodzujú dojem, že tu zastal čas. Kupujúcich má málo. Ľudia sa obklopujú modernými a štýlovými vecami, ktoré tu nenájdu. Občas sem zablúdi nejaký náhodný chodec, ktorý sem vojde skôr zo zvedavosti ako s plánom niečo si kúpiť. Zo susediacich domov sa sem-tam ozývajú tlmené hlasy a miesto sa opäť ponára do úplného ticha.

Dnešok však bude iný. Navždy zanechá stopy v pokojne plynúcom živote ospalého mestečka.

Zrazu sa rozospieval zvonec na dverách, ktorý oznámil príchod zákazníka. Starec sa z miesta nepohol, zvyčajne nereaguje, lebo prípadnú návštevu považuje za omyl. Väčšinou sa ľudia zvrtnú už vo dverách a vypochodujú von. Tentoraz sa však ťažké kroky priblížili. Návštevník sa skúmavo poobzeral po miestnosti preplnenej “haraburdami”, až kým nespočinul pohľadom na starcovi. S pohŕdaním sa na starca zahľadel. Prišelec má asi tak 18 - 20 rokov, oblečený je do tmavého odevu, na nohách má ťažké kanady. Vyholená hlava a prázdny pohľad naznačujú, že ide o tvrdého mládenca. Nenávistne sa ešte raz poobzeral a začal kopať do vecí navôkol. Starec bez pohnutia zostal sedieť. Keď sa chlapec trochu upokojil, položil mu otázku: “Môžem ti nejako pomôcť?”

Chlapec len zasyčal a odfŕkol hlasným: “Pch.” Medzi nimi akoby stále bola nepriehľadná stena, ktorá mu nedovoľovala priblížiť sa a ukázať majiteľovi, kto je pánom okamihu. Mohla za to skriňa, čo stála v ceste. Pri jeho vyčíňaní sa otvorila a nastavila mu zrkadlo. Zbadal sa v ňom. Všimol si aj svoj nepríčetný pohľad a to ho na čas vytrhlo z agresie.

Starec si všimol chlapcovo zaváhanie. Teraz nastal správny čas na reakciu. Vie, kto je tento mladý muž. Vie, na čo sem prišiel. Takých už pozná. Starec sa postavil, no mladík urobil rázne gesto, aby ho varoval: „Židák, zostaň tam, kde si!” zavrčal a pohľad mu stvrdol. Z očí mu vyšľahli blesky, každý pór pokožky jeho tela zaplavila nenávisť. Ruky mal zovreté v päste a čakal len na zámienku. Dnes je to jeho deň, skúška odvahy. Ak sa osvedčí, bude jedným z nich. Po ničom inom tak netúži, ako stať sa jedným z nich. Bude tým, ku komu budú vzhliadať a bratsky ho potľapkávať po pleci. Často podobné akcie sledoval. Na ulici, v dopravných prostriedkoch. Vždy chodili viacerí. Našli si bezbrannú obeť, ktorá vykúkala z davu. Mohol to byť chalan s dlhšími vlasmi. Alebo cigánča. Rovnako ľahkým terčom boli utečenci s tmavšou pleťou. Takí zraniteľní! A Židia, to je predsa jasné. Aké je jednoduché zaútočiť! Okoloidúci sa zväčša tvária, že nič nevidia a nepočujú. Starajú sa len o seba. Nemo akceptujú vyčíňanie niekoľkých výrastkov, predĺžia a zrýchlia svoj krok a odrazu zmiznú ako gáfor. Obeť zostáva, je sama, obkolesená vyholenými lebkami s nožmi alebo baseballovými palicami v rukách, vydaná im napospas. Nech sa majú na pozore! Oni sa s nimi porátajú. Ak by však predsa len niekto z náhodných chodcov mal chuť zapliesť sa s nimi, hravo si s ním poradia. O jednu prekážku viac, ale zanedbateľnú.

V dnešný deň mal práve on dokázať, že je schopný urobiť niečo „veľké.” S týmto židákom to bude hračka. V zastrčenej chyži bez svedkov.

Starec stál, no nenechal sa opantať strachom. Jeho postava vyžarovala pokoj. A hoci mal predavač už svoje roky, pôsobil veľmi dôstojne a nič nenasvedčovalo tomu, že by ním daná situácia pohla. Aspoň navonok nie.

Mladý muž vykročil smerom k starcovi, ale záhadná skriňa ho vtiahla do svojich útrob. Išla odtiaľ neskutočná magnetická sila, ktorá ho pritiahla a pohltila. Stihol len bezmocne zamávať rukami na znak odporu, ale nadarmo. Bolo to silnejšie ako on. Starec skriňu zatvoril a do rúk si zobral ošúchanú starú knihu s vyblednutými stránkami. Pred zrakom sa mu prvá stránka zmenila na nepoznanie. Písmo dostalo nový atramentový šat a ilustrácie ožili. Na prvom obrázku bol „náš” známy mladík so začudovaným výrazom na tvári, ako vychádza z prízemia nízkeho domu, oblečený v šedom kabáte a s klobúkom na hlave. Na ulici bol chaos, ľudia sa hmýrili, obchodíky stojace naokolo nedokázali odolávať rabovaniu a rinčaniu okenných skiel. Dokonca odniekiaľ šľahali aj plamene, drevo sa poddávalo ohňu a dym sa šíril v kúdoloch.

Náš „hrdina” bol zrazu v centre diania, ktosi doňho surovo narazil a strhol na zem. Obkolesil ho hlúčik mladých mužov, ktorí sa mu rehotali do tváre. Kopali doňho a robili si posmešky. Útržkom počul, ako ktosi naňho reve, že kde má žltú hviezdu a ako si dovolil bez nej vyjsť na ulicu. Nechápal, chcel zvolať, že to je nejaký omyl, ale z nosa a úst sa mu rinula krv a nedokázal prehlušiť nepriateľské hlasy hovoriace o „zdravom inštinkte” a „parazitoch”. Niekto ho chytil za kabát a ťahal po zemi. Pred očami sa mu zahmlilo, upadol do bezvedomia.

Keď sa zobudil, sedel spolu s mnohými ďalšími v dobytčom vozni. Bol celý ubolený a triaslo ho od zimy. Pach krvi, potu a moču sa zmiešaval a spôsobil, že ho naplo na vracanie. V tme veľa nevidel, cítil však, že sa vo vŕzgajúcom chladnom vozni nachádza mnoho ľudí, či skôr tiel vydávajúcich rôzne pachy. Striaslo ho, chcelo sa mu kričať. Neovládol však svoj hlas a namiesto slov sa ozvalo len zachrčanie. Kričal a volal, ale bez vydania hláska. Slzy mu stekali po krvavej tvári a na jazyku cítil sladkoslanú príchuť. Necítil si nohy a až príliš dobre si uvedomoval pálčivú bolesť v chrbte. Pokúsil sa nadvihnúť, ale ruky ho neposlúchali a klesol opäť na tvrdé dosky dobytčáka.

Starec listoval v knihe ďalej, slzy sa mu tisli do očí. Toľkokrát sa mu premietali pred zrakom udalosti zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Nebolo dňa, aby nemyslel na príhody tých dní, kedy jeho rodičia a súrodenci navždy zmizli v útrobách smrti. Sám sa zachránil len nedopatrením, pretože sa v deň deportácie zatúlal do lesa. Keď sa vrátil domov, našiel len zhorenú ruinu, v ktorej nebolo známky života. Dobrá suseda ho skryla na povale, kde strávil dlhý čas bez kontaktu s okolím.

Keď prelistoval zopár ďalších strán s desivými fotografiami , na ktorých bol vždy v popredí vydesený mladík, rozhodol sa. Nie, nesmie pripustiť, aby sa to opakovalo! Žiaden človek nesmie už nikdy takto trpieť.

Obliekol si svoj kabát, zobral si palicu a klobúk a prešiel dverami skrine do minulosti. Akurát prišiel včas, keď v pote úmornej práce mladý chlapec zamdlieval a padal z nôh. Nášho starčeka považovali gestapáci za lekára a odporučili mu urobiť s nepoužiteľným väzňom krátky proces. „Prichystajte si injekcie, pán doktor,” privítal ho so širokým úsmevom dozorca a kázal iným väzňom naložiť ho na máry a odviezť do miestnosti pokusov.

Keď sa zúfalý mladík pozrel starcovi do očí, spoznal v ňom starinára. Prosebne sa naňho zahľadel a takmer nečuteľne hlesol: „Prosím...” vetu nedopovedal, lebo opäť upadol do mdlôb.

Starec ho podoprel, dal sa mu napiť vody. „Skús urobiť pár krokov, preber sa, musíme ísť...” Chlapec s vypätím síl nasledoval jeho hlas. Starček otvoril skriňu a zázračná sila ich vtiahla naspäť do obchodu.

Mladý muž niečo zajachtal na znak vďaky a otvoril dvere obchodíka. Ešte sa obzrel a vyšiel do zachmúreného večera...

#mk_blog_academy #blogujem #poviedka Obchodík

Do izby vletela mucha. Chvíľu sa popreháňala po miestnosti a keďže podľahla chvíľkovej únave, vybrala si za miesto na oddych líce zamysleného pána hodinára Helvétia.

Z jeho siahodlhej kontemplácie ho momentálne nevytrhla ani takáto, priam zanedbateľná skutočnosť. Jeho ruka, v ktorej držal pero, sa pohybovala po riadkoch zošita formátu A4, niekedy mimovoľne vydal zo seba neurčité zvuky a pokračoval ďalej.

Muche takéto pokojné miesto nesmierne vyhovovalo a ani nepomýšľala na odlet. Veď nakoniec – nemá sa kam ponáhľať. Myšlienky miestneho hodinára plynuli rýchlo a súvisle, v značnej miere mu pritom pomáhal jeho „trvajúci, ale oslabený pocit.“/viď pamäť/ Kompozíciu svojej práce mal už dávno dobre premyslenú a tak len kládol na papier svoje myšlienky, ktoré teraz kombinoval.

Čas plynul a muche sa odnechcelo sledovať čmáravé pohyby ruky po papieri. Preto rozprestrela krídelká a zdvihla svoje nožičky zo zarastenej tváre pána H. A urobila dobre, lebo práve v tomto okamihu Helvétia niečo nové napadlo a buchol sa do čela. Hoci by ju nezasiahol, predsa len by to bol pre ňu šok. Tým, že sa buchol, precitol a započul neúnavné bźźźźź, ktoré sa vznášalo nad jeho hlavou. Pozrel sa tým smerom a zbadal ju. Pocitovo sa mu javila ako veľké neodbytné bź. Áno, opäť nový vzruch. Aký je ten život zaujímavý!

Helvétius znovu sklonil hlavu a k svojej práci nakreslil nový typ hodiniek, ktoré narozdiel od iných, nebudú robiť monotóne tik-tak, tik-tak, tik-tak, ale ich zvuk bude identický s bzučaním muchy. To bola tá spásonosná myšlienka, pri ktorej sa buchol rukou do čela. Človek neustále potrebuje nové a nové vnemy, pretože pri stále rovnakom tik-tak sa oslabujú.

Na počesť zavŕšenia svojej práce rozhodol sa venovať svoju pozornosť aj takýmto malým užitočným tvorom, nositeľom myšlienok. A tak ku svojim predošlým rozpravám „Ozubené kolieska“, „ O strojci času“, ktoré napísal pri jednej zo svojich mnohých kontemplácií, pripísal ďalšie dielko. Nesie názov „Muchostroj“ a zakončuje trilógiu o senzualistickom poznávaní okolitej skutočnosti.

Komora literárnych kritikov dodnes tvrdí, že išlo o zjav materialistického neba, na ktorom zasvietila i zhasla jedna hodinárska hviezda.

Skláňam sa nad deťmi, poslami nehy, keď spia

a čítam z ich tvárí nevinný pokoj ich duše

mám chuť sa stratiť v tom sne spolu s nimi

tak krásne mi srdce plesá.

Ten moment, keď blúdia a predsa poľahky 

nachádzajú spletité cesty v labyrinte snov

a odraz toho, čo zažili a videli a vnímali

je jasne čitateľný.

Tuším sa roztápam a hneď som lepšia mama.

Pohladkám zamatové líčka a ochrannú pusu na čelo

dávam a plesá mi srdce, duša i telo.

Vážený pán minister Plavčan,

už dlhšiu dobu vo mne rezonuje odporúčanie Vášho ministerstva podporiť čitateľskú gramotnosť u žiakov. Téma i myšlienka je skvelá, pravda, ak by ste nepovedali ako na to, urobili by ste lepšie...

Prišli ste s nápadom, ako to docieliť. Behom, lebo „čítanie je pohyb myšlienok a jeho rozvoj je spojený aj s pohybom tela.“  Skvostné! Také  nápadité a originálne! Toto by mňa ako rodiča veru nikdy nenapadlo. Svoju myšlienku rozvíjate aj ďalej: „Šport prispieva aj k prekonávaniu pohodlnosti, a teda k budovaniu vytrvalosti, cieľavedomosti a sústredenosti. Rovnako aj čítanie si vyžaduje tréning, pravidelnosť a koncentráciu."

Nuž, ja svoje deti od malička vediem ku knižkám cez obrázky, písmenká, príbehy, rozprávky. Priznám sa, že skutočne by mi ani len vo sne nenapadlo ísť na to cez šport.

Rozviňme lepšie návrh z Vašej dielne. Viem si predstaviť, že mnoho „kapacít“ si muselo pekne dlho lámať hlavu nad tým, aby také čosi vymyslelo. Tramtarará, a máme to!

Teda: Vybehnem s deťmi von, pekne všetci v teplákoch, teniskách a poďme, šprintom (na rozdiel od mestských detí máme našťastie les len pár metrov od domu). Takže neleniť a bežať, čím dlhšie, tým lepšie. Neobmedzujme sa však len na jednu rodinu, navštívme aj základnú školu. Pani triedna učiteľka mojej dcéry už tri roky úspešne v triede vedie vlastný projekt „Čitateľko“. Nabáda deti, aby knihy, ktoré si doma prečítajú, prišli odprezentovať pred spolužiakmi. Ale prečo na to ísť takto priamočiaro, okato... ukryme zmysel toho celého a zahaľme ho do športového úboru.  Rozcvička a raz, dva, tri, bežíme!

Vlastne načo strácať ešte čas s inými predmetmi... Beh vyrieši všetko. Nevieš matiku, fyziku, zemepis? Zabehaj si. A vlastne, niektorí naši milí športovci nám môžu ísť príkladom. Vytrvalo odpovedajú na kameru na otázky športových novinárov. Niekedy sa im podarí povedať aj jedna súvislá veta. Ale často aj nie...

Fíha, nefunguje to? Kam sa podela ich vytrvalosť, prečo sa ku knihám evidentne nikdy nedostali?

Prepáčte mi odvahu, ale väčšiu koninu som už dávno nepočula. Najprv som sa zasmiala, keď som to čítala. Potom som sa zamyslela a nakoniec som zosmutnela. Je mi smutno, že nemáte vo svojom rezorte nikoho špecializovaného na oblasť literatúry. Niekoho, kto vám otvorene povie, aká je to hlúposť. Niekoho, kto vie, ako podporovať čitateľskú gramotnosť skutočnými systémovými krokmi. A nielen povie, ale aj aktívne na tom pracuje. Potom by sa nemohlo stať, že školské knižnice zívajú prázdnotou, absentujú nielen žiaci, ale aj knihy. A to je ešte ten lepší príklad. V niektorých školách akoby sa po knižnici zľahla zem. A o niektorých obecných, či mestských knižniciach tiež škoda reči. Neuveríte, koľko „odborníkov“ som už za tie roky v knižniciach stretla. V detstve mi ponúkali dievčenské love stories, v dospelosti ženské bestsellery. A pritom som mala záujem o Remarqua a Dostojevského. Alberta Camusa a Knuta Hamsuna. No, najprv by som však musela tetám knihovníčkach vysvetliť, ako sa ich meno správne píše a čo napísali... Asi venujú behu viac času, ako by mali.

#mk_blog_academy #blogujem #detske knihy