Pri druhom som už nebola ovca

Mám za sebou druhý pôrod. Pre mňa krásny, vysnívaný.

Po prvom pôrode som napísala dva články. Jeden o pôrode samotnom a druhý s odstupom času o tom, ako som pôrod vnímala po tom čase. Skrátka som si pripadala ako ovca, ktorá s maximálnou dôverou vložila do rúk život svoj aj svôjho prvorodeného. Celý prvý pôrod riadili lekári, bez toho, aby ma informovali o tom, čo ktorá látka (hlavne oxytocín) spôsobuje a čo ktoré vyšetrenie zahŕňa. A preto vznikol článok Pri druhom už nebudem ovca. A ani som nebola 🙂

Bola som 6 dní po termíne, keď som v utorok ráno absolvovala potermínovú poradňu. Vyliezla som na kozu a modlila sa, aby bol nález fajn a ja sa čoskoro rozsypala. Nemusím hovoriť, ako sa prenášajúca cíti. Ja som sa cítila hrozne. Keď mi lekárka zahlásila, že nález je veľmi pozitívny, potešila som sa. A potom sa ma spýtala:"Nechcete tu už dnes ostať, aby sme pôod vyvolali?" A vo mne v tú ranu stres a panika nakoľko vyvolávaný bol prvorodený a to bolo 16 hodín neznesiteľných bolestí, ktoré sa vďaka oxytocínu nedali predýchať. Živo som si na to spomínala, zatiaľ čo lekárka prehovárala moje telo bez duše k vyvolaniu. Zmraštila som tvár a pohotovo povedala:"Nechcem vyvolávať, dajte mi ešte čas." Lekárka to na mňa skúsila ešte dvakrát, či naozaj nechcem a potom mi len napísala do papierov, že ak neporodím do dvoch dní, vo štvrtok ráno sa mám hlásiť na príjem.

Odišla som spokojná domov a hlavne odhodlaná, že to spustím za akúkoľvek cenu. Popri kráčaní domov som písala na WhatsApp manželovi: "Nález je ok, ak neporodím do štvrtku, idem na príjem. Dnes ťa teda pozývam na štipľavú čínu a večer ma pomiluješ, žiadna romantika, proste splníme účel:D" Hneď mi volal. Milovať sa nechcel, mal pocit, že malému ublíži. Ale čínu prijal.

Doma som čo to porobila, ešte som zbehla na nákup, po prvorodeného do školky a potom šup na čínu. Tá mi teda vskutku nepripadala nijak pálivá, vzali sme malého na ihrisko a strávili pekný podvečer. O 19:00 sme prišli domov a ja som si začala hopsať na fitlopte, nejako mi sem tam stvrdlo brucho, tak reku vyskúšam. O 20:00 začali kontrakcie každých 8 minút. Slabé a o ničom a keďže som nevedela, ako začína normálny, nevyvolávaný pôrod, nebola som si istá, či sa to naozaj začína. A tak som si značila kontrakcie na mobile do aplikácie (ach tie moderné rodičky dnešnej doby:D).

O 22:00 som vyhnala chlapov spať, kontrakcie boli každých 6 minút. Manžela som upozornila, nech spí, že to môže trvať ešte dlho, ale aj razom. A tak šli. A ja som sa prechádzala po obývačke, počúvala som hudbu v MP3, žiadna ukľudňovačka, ale Despacito :D a podobné piesne. A tak som si aj fajne zatrsala:D Sama sebe som pripadala vtipne. Ale pomáhalo to. O 23:30 som zobudila muža, nech ide ku mne, začínala som byť vyčerpaná, kontrakcie každé dve minúty a pomedzi ne som sedela na gauči a podriemkavala. Ten už celý v strese, že poďme už nech nerodím doma. Tak som zažartovala, že vodu variť vie dať a čisté uteráky máme :D

O 00:30 som mala kontrakcie každé 3 a pol minúty, kontrakcie celkom silné a tak som zavelila "Ideme." Stihla som ešte spršku, upraviť sa všade kam so dočiahla:D Zobudili sme prvorodeného, resp, so zavretými očami sedel na botníku, zatiaľ čo muž ho obúval. Pôrodnicu mám od domu na pešo asi 4 minúty a tak bola cesta veľmi rýchla. Vyšli sme na 9 poschodie, postískala som syátora, dostala pusu od muža a poslal ich domov, zatiaľ co prijímajúca sestrička zažartovala "A vy čo nespíte." A ja reku "Došla som si sem trošku zarodiť."

Príjem bol fajn, prezlečenie, napojenie na monitor, vyšetrenie Len na 3 cm. LEN NA 3??? Hovorím si, čo som to za druhorodička, že za tých pár hodín o 20tej som len na 3. Na všetko som sa pýtala, nech ma informujú a boli veľmi milí.

A tak mi dali čípok, dala som sprchu a šup na box. Kontrakcie boli fajné, ale predýchateľné. Len zas bola noc a ja som bola zas unavená. Bola som hore už skoro 24 hodín. Podali mi antibiotiká, kvôli pozitívnemu nálezu počas tehu. Všetko čo robili, mi vysvetľovali. Ráno o 6:30 mi lekár odporučil epidurál, nakoľko sa to neposúvalo. A či nedáme aj oxytocín a je reku že nedáme. Scénár ako pri prvorodenom. Mala som epidurál zaplatený, no netúžila som po ňom. Ale moje vyčerpanie a presviedčanie lekára zabrali a tak pichli. A prišla úľava, aj podriemkavanie. O 9tej pichli druhú dávku a ja som sa prechádzala. Nález 7 cm. Jupííí. O 9:30 hovorím, že cítim tlaky na konečník. A nález super, ideme tlačiť. Malý bol ale vyššie, takže som musela tlačiť o dušu. 9:45 sa narodil Matej, môj zajko, ktorého hneď priložili nahého na brucho. Mal skoro 4 kg, bol veľký, váčší ako prvorodený. Lekár ma nenastrihol (čo teraz si myslím, že mal, nakoľko pi prvom na strihli len preto, aby sa doktorka šiť naučila). Malý ma potrhal, všade. Totálne. Keď si dr pýtal ihlu a niť, zbledla som a spomenula si na šitie pri prvom. Au. 18 stehov, všade kam sa dalo. Šitie bolelo ako šialené. A to mi dr zahlásil "nepotrhal vás moc". HA HA HA. Dva týždne som nemala odvahu pozrieť sa dolu. Mala a mám traumu dodnes. Ale malý bol zdravý a to je podstatné.

Prečo bol pôrod vysnívaný? Lebo začal sám od seba, bez chémie a stresu v nemocnici. Predýchavala som si kontrakcie a vnútorne sa spojila s malým, kým bol ešte vo mne, pomáhali sme jeden druhému,viem to. Dala som si pozor na to, aby lekári so mnou neexperimentovali, pri pôrode ma nikto nerušil, žiadny študenti medicíny, žiadne oprsklé sestričky. Nebola som ovca. A baby, ja som nevracala🙂)) Pri prvom som vracala po každej kontrakcii, ale teraz? Bol to pekný zážitok. Ale dve deti mi stačia. O tom, aký je to záhul teraz doma, možno napíšem časom druhý článok 🙂