Denník spotenej matky časť 1.

Dnešné ráno bolo krásne. Ako stvorené na prechádzku s trpaslíčkom v kočíku. A pri tej príležitosti som si smelo naplánovala návštevu našej slovenskej pošty. Bolo treba poslať balík až do ďalekého Anglicka, sestrička má spolu s mamičkou predsa meniny, patrilo by sa niečo poslať, aj keď oneskorene.

O 9:00 hodine som si trpaslíčka nakŕmila, prebalila, obliekla a šup ho do kočíka. Vrazila cumeľ, lebo to je náš kamoš a bez neho kočík vytrvalo bojkotujeme a pustila sa von. Trpaslík zaspal ešte som ho len po schodoch trepala. Paráda.

No ako to s našimi slovenskými poštami býva, aj tá naša bola preplnená až von. Boh mi je svedkom, že len tak nehreším a ak, tak to musí už naozaj byť, ale v duchu som si pomyslela nepekné slovo. Zastaviť s kočíkom a vystáť radu, to by znamenalo vrešťajúceho trpaslíka v kočíku a divné pohľady spolučakajúcich na pošte. Nie, ďakujem, Prešla som okolo pošty ako zlodej na úteku, čo najrýchlejšie odtiaľ preč. Ale čo teraz? Trpaslík spí len 15 minút, treba sa poprechádzať. Kúsok od pošty je park a za parkom LIDL. Neraňajkovala som a tak mi napadla sebedeštrukčná myšlienka: vyskúšam s trpaslíkom ten LIDL. Ja som ho už raz súsila, no dopadlo to fiaskom. Cez LIDL som prefičala bez zastavenia, to aby trpaslík spal, ale plné pokladne zmarili môj dobrý úmysel nezastaviť. Akonáhle kočík skončil s rýchlosťou na 0, trpaslík vypleštil oči a spustil rev, akoby ho jeho matka týrala hodinovým nakupovaním. 

Ale dnes som sa cítila odhodlane, dnes to dáme, určite. A tak som si to namierila cez ten park do LIDLA. A keďže chudnem popôrodné brušisko, už týždeň si namiesto mäkkučkých rožkov dávam "knekebrot" a vzdala som sa sladkého. A v LIDLI majú dobré "knekebroty":D 

Po ceste do LIDLa som si však všimla zaujímavý úkaz. Na každom kroku mal niekto potrebu s niečím triekať, niečo prekladať, ako napríklad kovové trubky, či dokonca demolovať celé schody zbíjačkou. Ale to môj trpaslík ustál. On si počkal až do toho LIDLa :D

Prefičala som LIDLom, beriem ten brot, biely jogurt a bežím k pokladni. A zas tie sprosté slová v mojej hlave. Pokladne totálne preplnené. Trpaslík sa budí, zatiaľ hrá na roztomilého a všetci ho obdivujú. No namiesto "jééj aké bábo pekné" mohli povedať "Pustím vás s tým bábom, máte len dve veci a ja prepchatý košisko." Nestalo sa,trpaslík prestáva filmovať a ukazuje tvár nasraného medvedíka. REVE. A ľudia kukajú, prečo ho týram. A ja sa zatiaľ potím. Uf, konečne platím a už aj miznem vo dverách.

Vonku to bolo samé "tšš,tšš,Matejkooo, tu soom, už idemeee, tu máš dudkuuu, náááá..." Stále sa potím, už aj zo slnka.Kývem kočíkom sem a tam, hojdám a chodím po najväčších hrboch...a po chvílke, čo to. Trpaslík nereve, trpaslík zaspal. WAW,prvýkrát sa mi podarilo uspať ho po tom, čo sa v kočíku už raz zobudil. Som dobrá,chválim samú seba. No opäť mám pocit, že Svetu dnes ide len o to, znovu mi ho zobudiť. Či to bola staršia pani s taškou na kolieskach,ktoré vŕzgali, či to bola zase tá zbíjačka...Kukám na tpaslíka cez sieťku v strieške každých 20 sekúnd, či sa nebudí. No trpaslík sa zase budí, zase reve a zo mňa už leje. A tak zase hojdám kočík a modlím sa, nech už som doma.No úspech sa opakuje a trpaslík zaspáva. 

Blížim sa k prechodu, z diaľky vidím, že je zelená, švihám si. No zabrzdí ma dedek, aj keď mám ku starším úctu, tento sa neeeeskuuutooočneeee vliekol cez stred chodníka. No ja som bola odhodlaná nestáť na prechode, veď už som tak blízko domu. Obieham ho cez trávu a vbehnem na cestu a bežím na druhú stranu. Stihli sme to. 

Od domu som na skok a tak spomaľujem, už mi to je jedno, už budem v bezpečí tam, kde proste vytiahnem cecek bez okolkov a dieťa si utíšim. No trpaslík spí ako Ruženka :D Vytrepem ho s kočíkom spotená po schodoch, a on spííí. Stíham si teda zjesť ten svoj brot a umyť riad. Pri poslednom umytom kúsku sa budí. Perfektné načasovanie :D

Poštu som síce nevybavila, ale dala som si rýchlu chôdzu pre krajší zadok. Trpaslík ozaj vie, čo mi treba. Pot a drinu🙂)