Raz za čas sa aj na unevanú pracujúcu mamu usmeje šťastie. V mojom prípade sa na mňa usmial team modrého koníka a poslal mi krabičku plnú voňavostí spolu s milým dopisom. Takmer som z kože vyskočila, keď mi kuriér doniesol balíček. Sebecky som si ho niesla pod pazuchou domov, zatiaľ čo vedľa mňa cupital 5,5 ročný synátor a neustále opakoval:" To je pre mňa? To je pre mňa?

"Prepáč zlatko, toto sú radosti pre maminku." 🙂

Po otvorení balíčka na mňa pozerala obálka s napísom: Otvor ma. Po strašne dlhom čase ma niekto nazval inak ako Mamina, Mama, Pani, Slečna alebo Zuzi. A keď sa nad tým tak zamyslím, nežnou vílou som naozaj ešte nebola. Takže drahý Modrý koník, zo srdca ďakujem.

Čakali ma dva nádherne voňavé týždne testovania kozmetiky od Manufaktury, konkrétne rada kozmetiky na pleť Sedmikráska. S vôňou tejto rady som sa už stretla, keď som spolu s časopisom dostala aj vzorku pleťovej vody a poviem vám, už vtedy som zvažovala, že si túto kozmetiku zájdem kúpiť.

Moja pleť je neskutočne náladová a podlieha snáď všetkým možným viditeľným či skrytým faktorom. Keď sa zle vyspím, je to na nej vidieť. Je na nej vidieť všetko, čím práve prechádzam, či sú to choroby, pracovné vypätie, deti a starostlivosť o ne a s tým spojený nedostatok času na seba a v neposlednom rade môj vek. Prvé vrásky, začervenania, vyrážky a aj suché miesta.

A tak som sa denne, vždy ráno a večer,  aspoň na okamih ocitla v súkromnom salóne krásy. Po odlíčení pleťovým mliečkom prišla na rad pleťová voda a na záver môj krém proti prvým vráskam.

Pleťové mlieko som používala aj dávno predtým no popravde, nikdy mi nevyhovovalo na odličovanie make-upu. Vždy som mala pocit, že pleť stále nie je dokonale odlíčená. A ako obstálo toto mliečko?

Z 10 bodov (ak by sme to vzali formou bodovania) by mliečko odomňa dostalo 9 bodov.

Vôňa je jemná no zaryje sa hlboko do mozgu a pôsobí naozaj uvoľnujúco. 

Konzistencia mliečka je porovnateľná s inými značkami, po nanesení na vatový tampón nesteká a drží dvar a tak sa dostane presne tam, kam má a nie všade inde. Po odlíčení je pleť naozaj čistá, no stále som mala pocit, že to musím spraviť ešte raz. Pripisujem to však skôr mojej skúsenosti z minulosti a celkovej nedôvere v odličovacie mlieka. Pleť ostala jemná ako po použití kvalitného krému. 

Pleťová voda má jemne žltú farbu a samozrejme je plne tekutá 🙂 Vôňa je tak isto jemná a uvoľnujúca, po  nanesení na tvár som cítila absolútne skľudnenie pleti. Akoby som sa práve položila do bavlny. Pleť neostala červená ani nijak inak podráždená. Popravde, nečakala som, že skľudňujúca pleťová voda tak citeľne a viditeľne pleť skľudní.

Dvakrát počas testovania dostala moja pleť aj dávku peelingovej hydratačnej starostlivosti v podobe masky. Tá má podobnú, možno naozaj mierne hustejšiu kozistenciu ako má pleťové mlieko, vôňa je trošku iná, stále pekná, no bahennejšia (ak viete čo tým myslím:D ). Má hnedastú-pieskovú farbu a jemné malé pílingové čiastočky, ktoré však pri nanášaní pleť nijak nedrhnú ani neubližujú. Na pleti masku po nanesení takmer nevidieť (viem to, lebo štandardne sa ma moji chlapi zľaknú-no teraz si ani nevšimli). Po opláchnutí je pleť pružnejšia, nepotrebovala som ju ani zaťažovať žiadnym krémom. Ostala dostatočne hydratovaná. Tento pocit mi vydržal až do následujúceho dňa. Som presvedčená, že ak budem používať masku pravidelne, moja pleť sa poďakuje.

A aký by som z testovania spravila záver? Moja pleť hovorí za mňa. Je jasnejšia, pružnejšia a pôsobím oddýchnuto (aj pri dvoch deťoch:D). Nepotrebujem už toľko kozmetiky na zakrytie aktuálneho stavu pleti, lebo pleť sa viditeľne zlepšila.

Odporúčam túto radu kozmetiky každej žienke, ktorá má pleť náchylnú na vonkajšie a vnútorné vplyvy ako ja a zároveň je citlivá. Nájsť tu pravú kozmetiku dá zabrať, ja som naozaj rada, že som mohla testovať práve túto 🙂

Cítim sa lepšie, spokojnejšie a každá žena, ktorá žiari šťastím, je krásna.

Dnešné ráno bolo krásne. Ako stvorené na prechádzku s trpaslíčkom v kočíku. A pri tej príležitosti som si smelo naplánovala návštevu našej slovenskej pošty. Bolo treba poslať balík až do ďalekého Anglicka, sestrička má spolu s mamičkou predsa meniny, patrilo by sa niečo poslať, aj keď oneskorene.

O 9:00 hodine som si trpaslíčka nakŕmila, prebalila, obliekla a šup ho do kočíka. Vrazila cumeľ, lebo to je náš kamoš a bez neho kočík vytrvalo bojkotujeme a pustila sa von. Trpaslík zaspal ešte som ho len po schodoch trepala. Paráda.

No ako to s našimi slovenskými poštami býva, aj tá naša bola preplnená až von. Boh mi je svedkom, že len tak nehreším a ak, tak to musí už naozaj byť, ale v duchu som si pomyslela nepekné slovo. Zastaviť s kočíkom a vystáť radu, to by znamenalo vrešťajúceho trpaslíka v kočíku a divné pohľady spolučakajúcich na pošte. Nie, ďakujem, Prešla som okolo pošty ako zlodej na úteku, čo najrýchlejšie odtiaľ preč. Ale čo teraz? Trpaslík spí len 15 minút, treba sa poprechádzať. Kúsok od pošty je park a za parkom LIDL. Neraňajkovala som a tak mi napadla sebedeštrukčná myšlienka: vyskúšam s trpaslíkom ten LIDL. Ja som ho už raz súsila, no dopadlo to fiaskom. Cez LIDL som prefičala bez zastavenia, to aby trpaslík spal, ale plné pokladne zmarili môj dobrý úmysel nezastaviť. Akonáhle kočík skončil s rýchlosťou na 0, trpaslík vypleštil oči a spustil rev, akoby ho jeho matka týrala hodinovým nakupovaním. 

Ale dnes som sa cítila odhodlane, dnes to dáme, určite. A tak som si to namierila cez ten park do LIDLA. A keďže chudnem popôrodné brušisko, už týždeň si namiesto mäkkučkých rožkov dávam "knekebrot" a vzdala som sa sladkého. A v LIDLI majú dobré "knekebroty":D 

Po ceste do LIDLa som si však všimla zaujímavý úkaz. Na každom kroku mal niekto potrebu s niečím triekať, niečo prekladať, ako napríklad kovové trubky, či dokonca demolovať celé schody zbíjačkou. Ale to môj trpaslík ustál. On si počkal až do toho LIDLa :D

Prefičala som LIDLom, beriem ten brot, biely jogurt a bežím k pokladni. A zas tie sprosté slová v mojej hlave. Pokladne totálne preplnené. Trpaslík sa budí, zatiaľ hrá na roztomilého a všetci ho obdivujú. No namiesto "jééj aké bábo pekné" mohli povedať "Pustím vás s tým bábom, máte len dve veci a ja prepchatý košisko." Nestalo sa,trpaslík prestáva filmovať a ukazuje tvár nasraného medvedíka. REVE. A ľudia kukajú, prečo ho týram. A ja sa zatiaľ potím. Uf, konečne platím a už aj miznem vo dverách.

Vonku to bolo samé "tšš,tšš,Matejkooo, tu soom, už idemeee, tu máš dudkuuu, náááá..." Stále sa potím, už aj zo slnka.Kývem kočíkom sem a tam, hojdám a chodím po najväčších hrboch...a po chvílke, čo to. Trpaslík nereve, trpaslík zaspal. WAW,prvýkrát sa mi podarilo uspať ho po tom, čo sa v kočíku už raz zobudil. Som dobrá,chválim samú seba. No opäť mám pocit, že Svetu dnes ide len o to, znovu mi ho zobudiť. Či to bola staršia pani s taškou na kolieskach,ktoré vŕzgali, či to bola zase tá zbíjačka...Kukám na tpaslíka cez sieťku v strieške každých 20 sekúnd, či sa nebudí. No trpaslík sa zase budí, zase reve a zo mňa už leje. A tak zase hojdám kočík a modlím sa, nech už som doma.No úspech sa opakuje a trpaslík zaspáva. 

Blížim sa k prechodu, z diaľky vidím, že je zelená, švihám si. No zabrzdí ma dedek, aj keď mám ku starším úctu, tento sa neeeeskuuutooočneeee vliekol cez stred chodníka. No ja som bola odhodlaná nestáť na prechode, veď už som tak blízko domu. Obieham ho cez trávu a vbehnem na cestu a bežím na druhú stranu. Stihli sme to. 

Od domu som na skok a tak spomaľujem, už mi to je jedno, už budem v bezpečí tam, kde proste vytiahnem cecek bez okolkov a dieťa si utíšim. No trpaslík spí ako Ruženka :D Vytrepem ho s kočíkom spotená po schodoch, a on spííí. Stíham si teda zjesť ten svoj brot a umyť riad. Pri poslednom umytom kúsku sa budí. Perfektné načasovanie :D

Poštu som síce nevybavila, ale dala som si rýchlu chôdzu pre krajší zadok. Trpaslík ozaj vie, čo mi treba. Pot a drinu🙂)

Mám za sebou druhý pôrod. Pre mňa krásny, vysnívaný.

Po prvom pôrode som napísala dva články. Jeden o pôrode samotnom a druhý s odstupom času o tom, ako som pôrod vnímala po tom čase. Skrátka som si pripadala ako ovca, ktorá s maximálnou dôverou vložila do rúk život svoj aj svôjho prvorodeného. Celý prvý pôrod riadili lekári, bez toho, aby ma informovali o tom, čo ktorá látka (hlavne oxytocín) spôsobuje a čo ktoré vyšetrenie zahŕňa. A preto vznikol článok Pri druhom už nebudem ovca. A ani som nebola 🙂

Bola som 6 dní po termíne, keď som v utorok ráno absolvovala potermínovú poradňu. Vyliezla som na kozu a modlila sa, aby bol nález fajn a ja sa čoskoro rozsypala. Nemusím hovoriť, ako sa prenášajúca cíti. Ja som sa cítila hrozne. Keď mi lekárka zahlásila, že nález je veľmi pozitívny, potešila som sa. A potom sa ma spýtala:"Nechcete tu už dnes ostať, aby sme pôod vyvolali?" A vo mne v tú ranu stres a panika nakoľko vyvolávaný bol prvorodený a to bolo 16 hodín neznesiteľných bolestí, ktoré sa vďaka oxytocínu nedali predýchať. Živo som si na to spomínala, zatiaľ čo lekárka prehovárala moje telo bez duše k vyvolaniu. Zmraštila som tvár a pohotovo povedala:"Nechcem vyvolávať, dajte mi ešte čas." Lekárka to na mňa skúsila ešte dvakrát, či naozaj nechcem a potom mi len napísala do papierov, že ak neporodím do dvoch dní, vo štvrtok ráno sa mám hlásiť na príjem.

Odišla som spokojná domov a hlavne odhodlaná, že to spustím za akúkoľvek cenu. Popri kráčaní domov som písala na WhatsApp manželovi: "Nález je ok, ak neporodím do štvrtku, idem na príjem. Dnes ťa teda pozývam na štipľavú čínu a večer ma pomiluješ, žiadna romantika, proste splníme účel:D" Hneď mi volal. Milovať sa nechcel, mal pocit, že malému ublíži. Ale čínu prijal.

Doma som čo to porobila, ešte som zbehla na nákup, po prvorodeného do školky a potom šup na čínu. Tá mi teda vskutku nepripadala nijak pálivá, vzali sme malého na ihrisko a strávili pekný podvečer. O 19:00 sme prišli domov a ja som si začala hopsať na fitlopte, nejako mi sem tam stvrdlo brucho, tak reku vyskúšam. O 20:00 začali kontrakcie každých 8 minút. Slabé a o ničom a keďže som nevedela, ako začína normálny, nevyvolávaný pôrod, nebola som si istá, či sa to naozaj začína. A tak som si značila kontrakcie na mobile do aplikácie (ach tie moderné rodičky dnešnej doby:D).

O 22:00 som vyhnala chlapov spať, kontrakcie boli každých 6 minút. Manžela som upozornila, nech spí, že to môže trvať ešte dlho, ale aj razom. A tak šli. A ja som sa prechádzala po obývačke, počúvala som hudbu v MP3, žiadna ukľudňovačka, ale Despacito :D a podobné piesne. A tak som si aj fajne zatrsala:D Sama sebe som pripadala vtipne. Ale pomáhalo to. O 23:30 som zobudila muža, nech ide ku mne, začínala som byť vyčerpaná, kontrakcie každé dve minúty a pomedzi ne som sedela na gauči a podriemkavala. Ten už celý v strese, že poďme už nech nerodím doma. Tak som zažartovala, že vodu variť vie dať a čisté uteráky máme :D

O 00:30 som mala kontrakcie každé 3 a pol minúty, kontrakcie celkom silné a tak som zavelila "Ideme." Stihla som ešte spršku, upraviť sa všade kam so dočiahla:D Zobudili sme prvorodeného, resp, so zavretými očami sedel na botníku, zatiaľ čo muž ho obúval. Pôrodnicu mám od domu na pešo asi 4 minúty a tak bola cesta veľmi rýchla. Vyšli sme na 9 poschodie, postískala som syátora, dostala pusu od muža a poslal ich domov, zatiaľ co prijímajúca sestrička zažartovala "A vy čo nespíte." A ja reku "Došla som si sem trošku zarodiť."

Príjem bol fajn, prezlečenie, napojenie na monitor, vyšetrenie Len na 3 cm. LEN NA 3??? Hovorím si, čo som to za druhorodička, že za tých pár hodín o 20tej som len na 3. Na všetko som sa pýtala, nech ma informujú a boli veľmi milí.

A tak mi dali čípok, dala som sprchu a šup na box. Kontrakcie boli fajné, ale predýchateľné. Len zas bola noc a ja som bola zas unavená. Bola som hore už skoro 24 hodín. Podali mi antibiotiká, kvôli pozitívnemu nálezu počas tehu. Všetko čo robili, mi vysvetľovali. Ráno o 6:30 mi lekár odporučil epidurál, nakoľko sa to neposúvalo. A či nedáme aj oxytocín a je reku že nedáme. Scénár ako pri prvorodenom. Mala som epidurál zaplatený, no netúžila som po ňom. Ale moje vyčerpanie a presviedčanie lekára zabrali a tak pichli. A prišla úľava, aj podriemkavanie. O 9tej pichli druhú dávku a ja som sa prechádzala. Nález 7 cm. Jupííí. O 9:30 hovorím, že cítim tlaky na konečník. A nález super, ideme tlačiť. Malý bol ale vyššie, takže som musela tlačiť o dušu. 9:45 sa narodil Matej, môj zajko, ktorého hneď priložili nahého na brucho. Mal skoro 4 kg, bol veľký, váčší ako prvorodený. Lekár ma nenastrihol (čo teraz si myslím, že mal, nakoľko pi prvom na strihli len preto, aby sa doktorka šiť naučila). Malý ma potrhal, všade. Totálne. Keď si dr pýtal ihlu a niť, zbledla som a spomenula si na šitie pri prvom. Au. 18 stehov, všade kam sa dalo. Šitie bolelo ako šialené. A to mi dr zahlásil "nepotrhal vás moc". HA HA HA. Dva týždne som nemala odvahu pozrieť sa dolu. Mala a mám traumu dodnes. Ale malý bol zdravý a to je podstatné.

Prečo bol pôrod vysnívaný? Lebo začal sám od seba, bez chémie a stresu v nemocnici. Predýchavala som si kontrakcie a vnútorne sa spojila s malým, kým bol ešte vo mne, pomáhali sme jeden druhému,viem to. Dala som si pozor na to, aby lekári so mnou neexperimentovali, pri pôrode ma nikto nerušil, žiadny študenti medicíny, žiadne oprsklé sestričky. Nebola som ovca. A baby, ja som nevracala🙂)) Pri prvom som vracala po každej kontrakcii, ale teraz? Bol to pekný zážitok. Ale dve deti mi stačia. O tom, aký je to záhul teraz doma, možno napíšem časom druhý článok 🙂