Raz za čas sa aj na unevanú pracujúcu mamu usmeje šťastie. V mojom prípade sa na mňa usmial team modrého koníka a poslal mi krabičku plnú voňavostí spolu s milým dopisom. Takmer som z kože vyskočila, keď mi kuriér doniesol balíček. Sebecky som si ho niesla pod pazuchou domov, zatiaľ čo vedľa mňa cupital 5,5 ročný synátor a neustále opakoval:" To je pre mňa? To je pre mňa?

"Prepáč zlatko, toto sú radosti pre maminku."

Po otvorení balíčka na mňa pozerala obálka s napísom: Otvor ma. Po strašne dlhom čase ma niekto nazval inak ako Mamina, Mama, Pani, Slečna alebo Zuzi. A keď sa nad tým tak zamyslím, nežnou vílou som naozaj ešte nebola. Takže drahý Modrý koník, zo srdca ďakujem.

Čakali ma dva nádherne voňavé týždne testovania kozmetiky od Manufaktury, konkrétne rada kozmetiky na pleť Sedmikráska. S vôňou tejto rady som sa už stretla, keď som spolu s časopisom dostala aj vzorku pleťovej vody a poviem vám, už vtedy som zvažovala, že si túto kozmetiku zájdem kúpiť.

Moja pleť je neskutočne náladová a podlieha snáď všetkým možným viditeľným či skrytým faktorom. Keď sa zle vyspím, je to na nej vidieť. Je na nej vidieť všetko, čím práve prechádzam, či sú to choroby, pracovné vypätie, deti a starostlivosť o ne a s tým spojený nedostatok času na seba a v neposlednom rade môj vek. Prvé vrásky, začervenania, vyrážky a aj suché miesta.

A tak som sa denne, vždy ráno a večer,  aspoň na okamih ocitla v súkromnom salóne krásy. Po odlíčení pleťovým mliečkom prišla na rad pleťová voda a na záver môj krém proti prvým vráskam.

Dnešné ráno bolo krásne. Ako stvorené na prechádzku s trpaslíčkom v kočíku. A pri tej príležitosti som si smelo naplánovala návštevu našej slovenskej pošty. Bolo treba poslať balík až do ďalekého Anglicka, sestrička má spolu s mamičkou predsa meniny, patrilo by sa niečo poslať, aj keď oneskorene.

O 9:00 hodine som si trpaslíčka nakŕmila, prebalila, obliekla a šup ho do kočíka. Vrazila cumeľ, lebo to je náš kamoš a bez neho kočík vytrvalo bojkotujeme a pustila sa von. Trpaslík zaspal ešte som ho len po schodoch trepala. Paráda.

No ako to s našimi slovenskými poštami býva, aj tá naša bola preplnená až von. Boh mi je svedkom, že len tak nehreším a ak, tak to musí už naozaj byť, ale v duchu som si pomyslela nepekné slovo. Zastaviť s kočíkom a vystáť radu, to by znamenalo vrešťajúceho trpaslíka v kočíku a divné pohľady spolučakajúcich na pošte. Nie, ďakujem, Prešla som okolo pošty ako zlodej na úteku, čo najrýchlejšie odtiaľ preč. Ale čo teraz? Trpaslík spí len 15 minút, treba sa poprechádzať. Kúsok od pošty je park a za parkom LIDL. Neraňajkovala som a tak mi napadla sebedeštrukčná myšlienka: vyskúšam s trpaslíkom ten LIDL. Ja som ho už raz súsila, no dopadlo to fiaskom. Cez LIDL som prefičala bez zastavenia, to aby trpaslík spal, ale plné pokladne zmarili môj dobrý úmysel nezastaviť. Akonáhle kočík skončil s rýchlosťou na 0, trpaslík vypleštil oči a spustil rev, akoby ho jeho matka týrala hodinovým nakupovaním. 

Ale dnes som sa cítila odhodlane, dnes to dáme, určite. A tak som si to namierila cez ten park do LIDLA. A keďže chudnem popôrodné brušisko, už týždeň si namiesto mäkkučkých rožkov dávam "knekebrot" a vzdala som sa sladkého. A v LIDLI majú dobré "knekebroty":D 

Po ceste do LIDLa som si však všimla zaujímavý úkaz. Na každom kroku mal niekto potrebu s niečím triekať, niečo prekladať, ako napríklad kovové trubky, či dokonca demolovať celé schody zbíjačkou. Ale to môj trpaslík ustál. On si počkal až do toho LIDLa :D

Prefičala som LIDLom, beriem ten brot, biely jogurt a bežím k pokladni. A zas tie sprosté slová v mojej hlave. Pokladne totálne preplnené. Trpaslík sa budí, zatiaľ hrá na roztomilého a všetci ho obdivujú. No namiesto "jééj aké bábo pekné" mohli povedať "Pustím vás s tým bábom, máte len dve veci a ja prepchatý košisko." Nestalo sa,trpaslík prestáva filmovať a ukazuje tvár nasraného medvedíka. REVE. A ľudia kukajú, prečo ho týram. A ja sa zatiaľ potím. Uf, konečne platím a už aj miznem vo dverách.

Mám za sebou druhý pôrod. Pre mňa krásny, vysnívaný.

Po prvom pôrode som napísala dva články. Jeden o pôrode samotnom a druhý s odstupom času o tom, ako som pôrod vnímala po tom čase. Skrátka som si pripadala ako ovca, ktorá s maximálnou dôverou vložila do rúk život svoj aj svôjho prvorodeného. Celý prvý pôrod riadili lekári, bez toho, aby ma informovali o tom, čo ktorá látka (hlavne oxytocín) spôsobuje a čo ktoré vyšetrenie zahŕňa. A preto vznikol článok Pri druhom už nebudem ovca. A ani som nebola

Bola som 6 dní po termíne, keď som v utorok ráno absolvovala potermínovú poradňu. Vyliezla som na kozu a modlila sa, aby bol nález fajn a ja sa čoskoro rozsypala. Nemusím hovoriť, ako sa prenášajúca cíti. Ja som sa cítila hrozne. Keď mi lekárka zahlásila, že nález je veľmi pozitívny, potešila som sa. A potom sa ma spýtala:"Nechcete tu už dnes ostať, aby sme pôod vyvolali?" A vo mne v tú ranu stres a panika nakoľko vyvolávaný bol prvorodený a to bolo 16 hodín neznesiteľných bolestí, ktoré sa vďaka oxytocínu nedali predýchať. Živo som si na to spomínala, zatiaľ čo lekárka prehovárala moje telo bez duše k vyvolaniu. Zmraštila som tvár a pohotovo povedala:"Nechcem vyvolávať, dajte mi ešte čas." Lekárka to na mňa skúsila ešte dvakrát, či naozaj nechcem a potom mi len napísala do papierov, že ak neporodím do dvoch dní, vo štvrtok ráno sa mám hlásiť na príjem.

Odišla som spokojná domov a hlavne odhodlaná, že to spustím za akúkoľvek cenu. Popri kráčaní domov som písala na WhatsApp manželovi: "Nález je ok, ak neporodím do štvrtku, idem na príjem. Dnes ťa teda pozývam na štipľavú čínu a večer ma pomiluješ, žiadna romantika, proste splníme účel:D" Hneď mi volal. Milovať sa nechcel, mal pocit, že malému ublíži. Ale čínu prijal.

Doma som čo to porobila, ešte som zbehla na nákup, po prvorodeného do školky a potom šup na čínu. Tá mi teda vskutku nepripadala nijak pálivá, vzali sme malého na ihrisko a strávili pekný podvečer. O 19:00 sme prišli domov a ja som si začala hopsať na fitlopte, nejako mi sem tam stvrdlo brucho, tak reku vyskúšam. O 20:00 začali kontrakcie každých 8 minút. Slabé a o ničom a keďže som nevedela, ako začína normálny, nevyvolávaný pôrod, nebola som si istá, či sa to naozaj začína. A tak som si značila kontrakcie na mobile do aplikácie (ach tie moderné rodičky dnešnej doby:D).

O 22:00 som vyhnala chlapov spať, kontrakcie boli každých 6 minút. Manžela som upozornila, nech spí, že to môže trvať ešte dlho, ale aj razom. A tak šli. A ja som sa prechádzala po obývačke, počúvala som hudbu v MP3, žiadna ukľudňovačka, ale Despacito :D a podobné piesne. A tak som si aj fajne zatrsala:D Sama sebe som pripadala vtipne. Ale pomáhalo to. O 23:30 som zobudila muža, nech ide ku mne, začínala som byť vyčerpaná, kontrakcie každé dve minúty a pomedzi ne som sedela na gauči a podriemkavala. Ten už celý v strese, že poďme už nech nerodím doma. Tak som zažartovala, že vodu variť vie dať a čisté uteráky máme :D