Denník zlej manželky - 8.časť

Keď to už vyzerá, že to zvládam vždy sa niečo pokazí. S manželom sme spravili pár kompromisov a ako vždy on ich začal dodržiavať a ja som to zvládla jeden deň a dnes som opäť vybuchla. Čo je najhoršie som stále viac nervóznejšie a už malý vníma že mama stále kričí. 

A áno ja kričím, som nervózna a zvyšujeme hlas.

Pritom možno čo sa deje je to najlepšie čo sa môže, stať pretože máme možnosť získať odstup, spoznať seba samých a opäť toho druhého.

Dohodli sme sa že v prvom rade zakopeme vojnovú sekeru a budeme kamaráti a pomáhať si. A ja dnes jak najväčšia piiip po nich začnem kričať keď sa hrajú lebo som nervózna a mňa to ruší a namiesto toho že by som sa uvedomila útočím ďalej.

Začínam mať so seba strach. Moje problémy sú väčšia ako ja a neviem či ich zvládnem.

Neviem či dokážem svoj hnev, svoje ego dostať pod kontrolu.

Moja mama bola psychicky labilna a duševne slabá osoba a ja si musím priznať že som rovnaká.

Vždy som si myslela že som silnejšia, že som iná, lepšia, že manželský život zvládnem lepšie ale nie je to tak.

Už som párkrát vyhľadá aj odbornú pomoc ale moje ego ma presvedčilo že ja to zvládnem aj sama.

Môj muž síce odíde na mesiac ale nie len do mesta pár kilometrov odtiaľto aby sa dal tiež dokopy, nie je to tak že navždy (aj keď ak budem takáto tak navždy) a tiež nechce sa izolovať od syna.

Mnohé z vás ako ste písali chápete jeho konanie. Pretože žiť s človekom ktorý z vás saje energiu, je nečinny a navyše stále nesie zlú energiu je neskutočne náročné a keď sa nechce psychicky zrútiť tak to musí spraviť. 

A osobne si myslím, že to pomôže aj mne aby mi začal chýbať a začala som si ho vážiť. Že nie je ako väčšina chlapov, ktorým je všetko jedno len aby bolo a ako sa spraví tak je ale že mu záleží na všetkom.

A viem že ak malému to neuškodí ak nebudú doma hádky a zvládne to. 

Teraz keď píšem tieto slová som si uvedomila, že vždy som mužovi hádzala na oči, že čo malý a tak...že je to od neho sebecké. Ale je pravda, že síce ho nerozmaznavame a patríme skôr k tým retro prísnejším rodičom, je k nám v poslednej dobe až príliš drzy a ani jemu neškodí ak si nás začne vážiť.

A že vlastne nie kvôli nemu mi vadí že manžel odchádza ale kvôli sebe. Bojím sa zostať sama, keďže nikdy sama nebola. Nikdy.

Vždy bol vedľa mňa niekto. A aj keď som bola na mesiac služobne za mlada mimo SR vždy som mužovi volala, písala a bola mysľou s ním. Ale bez partnera a sama, odkázaná na vlastnú vnútornú silu a zodpovedná za vlastné rozhodnutia to nie.

Bojím sa sama seba. Preto som uzlik nervov. Neverím si....

Aj teraz ako toto píšem, už len pri predstave sa vnútorne trasiem.

Viem, teraz si mnohé poviete čo je to za úbohú chuderu.

A keby som to čítala ja od inej osoby, asi by to isté napadlo aj mňa.

Stala sa zo mňa troska odkázaná na iných, ale možno na základe maminho vzoru som troškou vždy bola, len ako mladá som mala aj húževnatosť, respektíve nemala som na seba kladené nároky.

Ale ako mama a manželka mám isté povinnosti a úlohy, ktoré ak je človek v pohode a robí to s láskou tak sú to prirodzené samozrejmosti a nie úlohy.

Mám ešte 18 dní kedy môžem ukázať manželovi že nie som egoisticka a nervózna troska a synovi že mama sa vie aj usmievať nie len kričať.

Potrebujem sa vysporiadať so sebou a začať sa tešiť na nový život, kde môžem dospieť a znova sa zamilovať do muža, ktorý bol kedysi môj najlepší priateľ.

Ego sa ma drží a kričí že nemusím nič a že ja som obeť. Musím ho utlmiť a počúvať potreby ktoré má moja rodina, ktorá má stále potrebuje a možno viac ako inokedy, pretože prichádza náročné obdobie a posledné čo potrebujú je aby som sa zrútila ešte viac. ......

Mám nad čím dnes večer rozmýšľať......