Denník zlej manželky - 6.časť

Od piatka som sem nenapísala nič. Myslela som si, že po víkende dám nejaké pozitívne zápisky a budem snovať ďalšie plány, ale teraz mam v sebe opäť prázdno.

Na to aby naše manželstvo a náš vzťah fungoval je pre môjho muža dôležitou podmienkou aby sme sa vedeli rozprávať. Otvorene a o všetkom. Akosi sa očakáva, že ja ako žena by som s takýmto niečim nemala mať problém a práve muži sú tí čo sa nechcú rozprávať.

Nuž u nás je to naopak. Sme taký opačný pár. Samozrejme o hlúpostiach a nedôležitých veciach sa viem rozprávať aj hodiny. Ale akonáhle ide do tuhého mám blok.

Nechcem povedať, že sa bojím manžela alebo je ho reakcie. To nie....ale akosi nemám chuť do toho ísť. Skôr je to preto, že odomňa očakáva nejaký výsledok rozhovoru. Nie len tliachanie. A tam je pes zakopaný. Neviem prevziať zodpovednosť za svoje činy a slová.

Problém je v tom, že sa mi pred očami a pred očami môjho malého syna rúca manželstvo, pretože takto sa to už nedá udržať a je to v mojich rukách a ja sa napriek tomu len prizerám. Prečo?

Prečo nechcem dopriať svojmu synovi to čo som sama nemala? Funkčnú a harmonickú rodinu? Prečo musím jak cez kopirák byť ako moji lahostajný rodičia, ktorým bolo šum a fuk ako sa cítime a čo chceme?

Jedno je jasné, o dva týždne ide muž preč z nášho bytu a mesta. A je na mne či si ho dokážem získať späť aby som mohla ísť s ním alebo nie. Jedno viem ak odíde bezomňa už niet cesty späť a záchrana nie je možná.

Mám v sebe veľa zmiešaných pocitov a nemám sa s kým o ne podeliť len s týmto denníkom. Musím sa posunúť ďalej a rozhodnúť sa čo by bolo pre nás troch najlepšie. Pre našu rodinu. Nemôžem sa ďalej tváriť že nič. 

Viete ja som doteraz mala to povestné štestíčko a všetko sa mi prepieklo. Ale už sa šťastie unavilo a išlo za niekym, kto si ho váži a nie len využíva.

Som príliš emocionálna a nerozhodná. Dokážem vysloviť veci, ktoré tak možno nemyslím, ale v tom momente keď ich vyslovím, buď chcem ublížiť alebo vyvolať ľutosť. 

Tak sa správajú puberťáci a nie dospelí ľudia. Mám už sakra dosť rokov na toto.

Momentálne som na dosť vážnom životnom rázcestí a do toho Vianoce a veľa práce skrz koniec roka. Bojím sa, že to nezvládnem všetko zladiť a zrútim sa.

Tento rok bol veľmi zlý a veľmi som ubližovala svojou ľahostajnosťou svojim najbližším a stále to robím. Ako keby som nemala dno, nemala vnútornú stopku.

Mám pocit, že sa vo mne niečo pokazilo. Dlho som si hovorila, že po pôrode sa mi  prehodili hormóny, možno pri pôrode ako som tlačila mi praskla nejaká cievka v mozgu zodpovedná za tieto veci, ale ak mám byť úprimná, vždy som takáto bola.

Ľahostajná, sebecká, zahľadená do seba a bez záujmu o seba a o svoj vnútorný a vonkajší rozvoj.

A už sa nemôžem vyhovárať ani na prostredie v ktorom som vyrastala, lebo za prvé je to už trápne, za druhé som už 15 rokov z toho prostredia preč a za tretie sme si predsa každým strojcom vlastného šťastia. Tak o čo ide?

Občas sa cítim ako dr jeckyll and mrs hyde. Zlá a pripravená ublížiť ostatným bez záujmu o následky a zároveň túžiaca po rodine, po spokojnosti a pripravená brániť vlastným telom tých ktorých milujem a ktorým som ešte pred malou chvíľou ublížila.

Psycho. 

No nič. Dost bolo ľutosti a zahĺbenia sa do seba. Teraz musím začať nanovo spoznávať svojho manžela, jeho reakcie, jeho túžby a jeho sny. Aby som mu mohla byť manželkou po akej obaja túžime.

Aby som sa naučila povedať a robiť v spravnej chvíli tie správne veci. A nie ľutovať a dodatočne opravovať. Možno ešte nie je úplne neskoro. Treba však zahodiť minulosť a hladieť do budúcnosti.