Denník zlej manželky - 2.časť

Hovorí sa, že sa nedokážeme zmeniť kým nevystúpime so svojej komfortnej zóny a nepriznáme si pred sebou vlastne chyby.

Ja som konečne dospela do štádia sa priznať, že som naozaj zlá manželka. Keď pozerám tie romantické filmy ako žena podporuje svojho muža, ako mu číta myšlienka, cíti jeho pocity a vždy povie alebo spraví tie správne slová mám chuť vliezť pod posteľ od hanbi.

Vyrastala som v pasívnom manželstve, kde si rodičia navzájom neprejavovali pocity, nechystali prekvapenia, nerobili si večere, nikam nechodili a spoločensky nežili. A žiaľ vo mne sa tieto vzorce správania tak zakorenili že som sa stala rovnakou.

Takže nikdy ma nenapadlo obliecť si sexi bielizeň, navariť večeru a poslať mužovi provokačnú sms. Ukameňujte ma, ale mňa to fakt nenapadlo ani ma to nejak netrápilo. Som introvert zahľadený do seba a tak ak chcel muž romantiku, musel to sám zorganizovať.

Už asi aj vy vidite, že som naozaj zlá manželka. Za 15 rokov som ho nedokázala ničím prekvapiť a očariť. Teda možno raz alebo dvakrát, ale to si už človek ani nepamätá.

Naozaj to platí milé mamičky, ktoré máte dcéry, že ste pre ne veľký vzor a ako sa správate v manželstve, tak sa budú s veľkou pravdepodobnosťou správať aj ony. Tak pozor na to. 

Ale späť ku mne. Čiže veľmi ženská som vo vzťahu nebola. Chýbal mi cit pre detaily a budovanie teplého domova. Neprekážalo mi chodiť v starých teplákoch, mať doma staré veci a mať hrozný účes za každých podmienok. Na ples som sa neťahala, na diskotéky tiež nie, radšej doma pred telkou zaspať. 

Hotový jackpot. 

Napriek tomu má ten môj muž ľúbim a chcel byť so mnou a snažil sa. Ale keď nie niekto kameň tak s tým nič nespravíte.

Keď sa pozriem späť toľko veci som robila zle a čo je najhoršie vždy bol niekto iný na vine. Raz to boli rodičia lebo som mala zlý príklad, raz to bola zlá nálada z práce, raz to bol muž lebo chcel odomňa niečo čo ma obťažovalo. 

Nikdy som nebola na vine ja a môj nezáujem o svet okolo mňa.

Nikdy som si nepriznala že sa snažím byť niečím čo nie som, na čo nemám, radšej som sľúbila čokoľvek aby bol kľud a bolo mi jedno či ten sľub splním alebo nie.

Veľmi sa hanbím ako tieto riadky píšem. 

Naozaj neviem prečo so mnou je manžel tak dlho. Ale už máme posledný mesiac pred sebou. Po vianociach odchádza aby sa dal dokopy aby konečne schudol tých 30kil, ktoré kvôli mne pribral a aby si oddýchol od večných hádok. Čo je najhoršie, že ani teraz keď sa pozerám na syna a muža sa neviem odhodlať prebrať sa a zobrať svoj život do svojich rúk. Konečne prebrať velenie a zachrániť čo sa ešte dá. Stále som pasívna a hádam sa. 

Mám však pocit že pomaly prichádza čas kedy vyhrám nad svojím večne ukrivdenym egom a oslobodim sa a uvidím akú úžasnú a obetavú rodinu mám. 

Snáď ak o tom budem písať mi to pomôže. 

Nechcem sa jedného dňa zobudiť sama a zistiť že môj život mi pretiekol medzi prstami. Že nemám nikoho pretože moja sebaľútosť a zatrpknutost odohnala všetkých ktorých som milovala. Prvýkrát v živote si pripúšťam túto možnosť a bojím sa toho. 

Pretože nikto nechce žiť po boku zlej manželky :(.