Denník zlej manželky - 13.časť

Dlhšie som nič nenapísala, keďže jednak bolo toto obdobie pred vianocami veľmi hektické a jednak som viedla strašný vnútorný boj.

Boj kedy som sa musela rozhodnúť čo s touto situáciou. Bola som frustrovaná, nahnevaná a zlá aj na manžela, miestami aj na synčeka.

Bola som nahnevaná a rozhodnutá, že ak manžel nezačne rešpektovať takú aká som, tak nech ide do hája. Bola som rozhodnutá byť emancipovaná a silná. Nenechať si už skákať po hlave. 

Potom som sa zamyslela nad celým, či uvažujem správnym smerom. Videla som na manželovi, že mu nie je jedno všetko. Začal spolupracovať a dodržal moje prospy a žiadosti. 

Bol veľmi milý a celkovo sme mali prijemne sviatky.

Uvedomila som si čím to je a rozdiel cítila aj svokra. Bola som uvoľnená a prestala som riešiť kraviny. Prestala som kričať a rozčuľovať sa nad vecami. Ak má manžel vytočil namiesto toho aby som kričala naňho som zavolala svokre nech mi poradí čo s jej synom. A poradila. 

Vysťažovala som sa a doma som bola kľudná. 

Pomohlo to. Ukľudnila som sa a viac sa smejem sa srandujem. 

Už neriešim. Snažim sa predvídať aby nebol dôvod na hádku a prispôsobiť sa.

Netuším kde sa to vo mne zrazu vzalo ale páči sa mi to.

Síce manžel naďalej odchádza ale možno sa mi mu dnes podarilo dať chrobáka do hlavy, že nemusí to byť útek odomňa od bosorky. 

Že sa predsa len sa viem zmeniť. 

Viem že som veľmi tento rok ublížila ale ani ja som nemala prechádzku ružovým sadom. 

Podpísalo sa to na nás oboch. 

Veru on pribral asi 20kil a ja mám pleť od plakania ako 50 ročná žena. 

Ale už som si povedala že už nebudem plakať a nebudem sa hnevať. Nebudem sa ľutovať a len má seba hľadieť.

Začnem aj ja nový život, začnem konečne robiť ktoré som vždy chcela ale nerobila, lebo som stále čakala na povolenie od manžela. 

A dnes som mu to povedala, že tiež mám v pláne zmeniť svoj život a že budem rada ak prednoti či by sme si nemohli spojiť svoje nové životy. 

Že by sme konečne obaja začali robiť čo nás baví bez toho, aby sme čakali na toho druhého a potom boli nešťastný a smutný keď ten druhý sa nepridá podľa predstáv. 

Proste sme už dospelí ľudia a je načase aby sme si konečne plniť svoje sny a pritom mali toho druhého ako duševnú oporu a nie ako že keď ty nerobíš nič tak ani ja alebo ak to nebudeš robiť podľa mňa tak sa pohadame.

Totižto vždy, keď sme sa snažili robiť niečo spolu tak dopadlo zle. Ak sme robili oddelene tak sme boli super dvojka. Už som to konečne pochopila a snáď si to cez noc nechá prejsť hlavou a skúsime to dať takto dokopy 🙂.

Tak či tak ja som na nový život vo svojom veku 34 rokov pripravená 🙂

Príjemné sviatky prajem 😍