Je ťažké priznať, že ste v niečom zlé, aj keď je to očividne a každý sa vám to snaží naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Máte svoju hlavu, svoje presvedčenie, svoje EGO. A je vám úplne jedno čo hovoria ostatní, vy predsa viete najlepšie ako to je. A potom jedného dňa príde vytriezvenie, realita a vy sa prebudíte zo sna a vôbec netušíte čo sa stalo. Ako sa to celé mohlo takto pokaziť, prečo ste to dopustila a prečo vás nikto nezastavil. A potom postupne sa vám to celé začne skladať ako puzzle. Všetky tie hádky, prosby, sľuby a pochopíte, že celý čas ste mala možnosť to zastaviť ale bola ste zaslepená svojim vlastným ja.
Nuž takto nejako sa cítim a preto som sa rozhodla, že napíšem tento denník a napíšem ho práve sem aby som možno pomohla niekomu inému si uvedomiť realitu.
Dlho som rozmýšľala ako to napísať a čo vlastne napísať aby som dosiahla týmto čo chcem. Nakoniec som sa rozhodla, že budem písať každý deň až kým všetku trpkosť zo seba nevypíšem.
V tejto prvej časti môjho denníka opíšem v hrubosti čo sa vlastne v mojom manželstve a aj živote pokazilo.
Začnem tým, že prezradím že sme s manželom spolu už 15rokov s toho 5 ako manželia. Máme krásneho 6 ročného syna a vonkajší pozorovateľ by povedal, že máme všetko na to aby sme boli šťastní. Ale realita býva skrytá za dverami bytu.
Pretože napriek tomu že máme naoko všetko (zdravé dieťa, byť, auto a aj my sme zdraví a ešte stale mladí) tak sa niečo pokazilo.
Ono keď sa spätne pozrieme obaja musíme sa priznať že to medzi nami neklapalo poriadne asi nikdy. Ale ľúbili sme sa a tak sme sa to snažili nevidieť a prebíjať sa životom. Všetko čo máme sme dosiahli sami, žiaľ nepatrime medzi tých ktorym rodina dáva. Ale my sme to zvládli.
Problém bol však v tom, že sa navzájom na seba až príliš naviazali a príliš sa chceli chrániť, pretože sme vo všetkom boli sami. Nakoniec to dospelo k tomu, že nám neostalo veľa kamarátov, nikam sme nechodili a začali sa navzájom dusiť. Všetko sme chceli o tom druhom vedieť. Kde, kedy, prečo, začo a strácali voči sebe vzájomnú úctu a rešpekt.
Ak sa vytratí so vzťahu úcta a rešpekt tak stratí zmysel a hlavne zábrany.
Viete ak blbé je, že ak žijete po niekoho boku už 15 rokov čakalo by sa že ho poznáte lepšie ako seba samého. Mne sa to žiaľ nestalo. Od rodičov som zdedila obrovské ego, ktoré má potrebu ma neustále chrániť a hľadať vinníka prečo veci nefungujú.
V dospelosti sa človek väčšinou dokáže tohto ega zbaviť a uvedomiť si veci, ale mne sa to nepodarilo. Hlavne sa mi nepodarilo v hlave dospieť. Nepomohlo ani že som sa stala matkou (mama som ale ževraj dobrá).
A tak to moje pubertálne ego dotiahlo naše manželstvo do predrozvodového štádia a manželovi spôsobila psychické a zdravotné problémy.
A viete čo je vrchol egoizmu? Ak vám manžel sedí v nemocnici na pohotovosti a boji sa či nemá rakovinu a ani to vás neprinúti pozastaviť sa a pozrieť sa na vec bez ružových okuliarov.
Preto som zlá manželka a preto chcem každý jeden príbeh, kde bolo ego silnejšie ako ja napísať do denníka aby bolo poučením pre každú z vás.
Verím, že to niekomu pomôže a možno zachráni nejaký vzťah.
Ten náš už mám pocit, že nedokážem zachrániť ale možno vďaka tomuto denníku si aj ja uvedomím pár veci a dokážeme ostať kamaráti a znova sa rešpektovať. To by som si veľmi želala. To je môj sen 🙂 snáď sa to podarí. Spolu s vami.
Začni písať komentár...