Začínam život od znova, od základov. So starého života mi ostal synček, polovica bytu v ktorom momentálne žijem so synom a najlepšia kamarátka.

Našla som si dobrú prácu, v ktorej som spokojná a kde mám úžasných kolegov.

Všetko je nové, všetko sa učíme so synom organizovať a prežívať nanovo. Ranné organizovanie cesty do škôlky a zo škôlky tak aby som stihla prácu. Našťastie moja naj kamarátka mi neustále pomaha. Učíme sa žiť dvaja a tráviť čas dvaja. 

Malému sa denne snažím vysvetliť že sme teraz len dvaja. Tatino cez týždeň veľmi nemá čas, takže ostávajú každé dva víkendy.

Najťažšie je mu vysvetliť že sa už manžel nevráti a že dokazovať malému denne že to dvaja zvládneme a je nám dobre.

Ešte k tomu nová práca a nové úlohy a občas mám pocit že to už nedám. Mám chuť plakať a nadávať. Ale nemôžem. Syn potrebuje silnu mamu. Pretože potrebuje silný oporný bod.

Otec tu nie je. A navyše má novú priateľku a zrejme čoskoro aj novú frajerku.

Musime byť dvaja silný.

S manželom máme relatívne normálnu komunikáciu ale miestami sa správa ako totálny sebec a stále sa snaží riadiť môj život. Ale už mu to nedovolím. Odišiel takže na to už nemá právo.

A vždy keď mi je clivo a chytá má ľútosť tak ma vytočí a uvedomím si prečo som súhlasila s rozvodom a sama som ho podporila.

Sme neskutočne rozdielny a to čo mňa teraz robí šťastnou sú preňho hlúposti ktoré nemajú žiadny význam ani hodnotu.

Napriek tomu mi chýba a veľmi ma to mrzí. 15 rokov života je zrazu preč a ostali mi len spomienky.

Stále ho ľúbim aj keď viem že momentálne by som s ním reálne nedokázala existovať. 

Najhoršie je to keď malý sa pýta.

On je ďaleko so svojím novým životom a je spokojný ako to malý dobre zvláda. Ale to že aká drinu, sebazaprenia a laska je za tým to už nevidí. 

Ani to neuvidí pretože by to ani nemalo význam mu to hovoriť. Nepochopil by to a bral by to ako útok z mojej strany.

Ale ako sa hovorí čo ma nezabije ma len posilní a ja mňa toto veru posilní a tu silu odovzdám ďalej svojmu synovi.

Je to náročné ale bude dobre. Všetko bude dobre 🙂 verím tomu ...som o tom presvedčená. 

Musí byť 🙂 ja to zvládnem.

Možno som bola zlá manželka ale budem výborná exmanželka a ešte lepšia slobodná mamina.

A časom sa aj ten chaos v mojej hlave a v mojom srdci uprace.

Je to tam 😁😁😁 mám novú prácu dobre platenú prácu s normálne vyzerajúcim šéfom a s normálnou pracovnou dobou 🙂))))

Navyše sme v piatok s čoskoro ex manželom podali žiadosť o rozvod. Všetko je ako má byť. 

Ešte musíme nájsť vhodnú chvíľu povedať malému že sa rozvádzame ale osobne si myslim že je dosť múdry na to aby chápal že toto čo je nie je štandardne ale nakoľko vidi spokojnu maminu nemá dôvod na obavy a ani nebude mať.

Konečne budem opäť sama sebou finančne nezávislou a už nikdy nedopustim aby som spadla späť do toho stavu že som závislá od niekoho či už citovo alebo finančne.

Cítim sa silná a šťastná a plná očakávania z novej práce. 

Verím rok 2019 budem rokom môjho znovuzrodenia a že konečne sa po rokoch budem aj tešiť s vianoc a s nového roka. 

🙂 Musím ísť malý mi chce niečo ukázať čo postavil z lega..milujem ho a urobím všetko aby bol šťastný a aby z neho vyrástol vyrovnaný a šťastný človek!

No po dlhšej dobe sa ozývam....mám za sebou veľmi zaujímavé a psychicky náročné obdobie, kedy sa mi zmenil celý život a aj môj pohľad na seba.

Za toto obdobie som sa začala znova spoznávať a začala som si vážiť samú seba.

S manželom už nežijeme spolu. Ale na rozdiel od ostatných párov v našom okolí, ktorý sa rozišli my sme sa rozišli v dobrom a nehádame sa.

Momentálne sme tak že si rozumieme a robíme všetko pre nášho syna aby ho to čo najmenej zaťažilo. Nehádame sa a ani si nerobíme napriek. Manžel súhlasí s mojími podmienkami a ja vychádzame si v ústrety. Je to fajn.

Podali sme žiadosť o rozvod a manžel už žije s inou ...ale nehnevám sa ...som rada. Mám pocit neskutočnej slobody a aj keď mi je niekedy clivo a smutno, som opäť sama sebou a som spokojná.

Aktuálne si hľadám novú prácu a znova som začala čitať a robiť zmeny tak ako sa to páči mne. Plánujem si večere s kamoškami tiež mamičkami a robíme prespávačky.

Áno nedokážem sa ešte pozerať na romantické filmy a počúvať romantickú hudbu :D a keď vidím šťastné rodinky zviera mi žalúdok ale to sa časom upraví.

Mám veľkú podporu v mojom okolí a musím uznať, že rozchod bol pre našu rodinu to najlepšie čo sa mohlo stať. Obaja začíname žiť naživo a zároveň máme dobrý vzťah.

Dokedy to vydrží a ako to bude ďalej neviem, ale momentálne mi to vyhovuje a urobím všetko pre to aby to tak ostalo.

Nedávno som čítala jeden článok, či je ok zostať s ex kamarátka, ale ja mám jasnú odpoveď pre náš prípad a to že áno. Pretože takto náš syn má šťastnú mamu, šťastného otca a aj ono môže byť šťastné. Nie sme síce rodina, ale dokážeme spolu ísť na obed a pokecať si. To je fajn. 

Ja som šťastná a znova sa začínam cítiť ako človek a ako žena, znova som s kamarátkami. A aj náš syn vidí šťastnú mamu, ktorá sa usmieva a ktorá sa s ním blázni a hrá a robí rôzne aktivity. Žiadny plač, žiadny krik a žiadny stres.

Takže momentálne tak. Som sama so synom a momentálne som spokojná. Teším sa na leto a dúfam, že si čoskoro nájdem novú prácu, aby sme si mohli v lete užiť dovolenku.

Posledné roky boli peklo ale konečne svieti slniečko a aj ja mám úsmev na perách.

Takže po dlhej dobe sa ozývam. Mám za sebou veľmi čudné obdobie a ešte čudnejšie z môjho pohľadu ma čaká.

Žiaľ naše manželstvo sa nepodarilo zachrániť, ale  naše priateľstvo áno. Po toľkých rokoch trápenia sme sa zhodli, že bude lepšie ako budeme len kamaráti ale už nie manželia a každý si pôjde svojou cestou.

Nebolo to pre mňa ľahké. Prežila som tri dni v totálnej samote (malý bol akurát u manžela) čiže som bola sama a mala som čas si to celé premyslieť a celé si to dať v hlave dokopy. A musela som uznať, že už to naozaj celé nemalo zmysel, nemali sme si čo povedať a viac sme sa hadali a ubližovali si ako sa ľúbili.

Odkedy som si bola ochotná priznať svoj podiel viny a bola som ochotná sa na to pozrieť nezaujato tak sa cítim lepšie a som schopná konečne sa reálne pozrieť na celý náš vzťah.

Síce sa ešte stále som to nerozdýchala, a je mi to celé ľuto, ale viem, že to tak musí byť.

Chcem aby sme ostali kamaráti aj keď to určite nebude často ľahké, ale bude to to najlepšie pre každého. 

Nechcem aby náš syn prišiel o otca len preto že nám to spolu už nefunguje. 

Takže momentálne si začíname žiť každý svoj život a v prvom rade nám ide o dobro nášho syna. 

Uvidíme čo prinesie budúcnosť, ale zatiaľ je to zvládame dobre.....

Tentoraz som naozaj dlho nenapísala, ale to neznamená, že som na svoj denník zabudla. Skôr ide o to, že som sa snažila uplynulé veci v sebe vyriešiť a rozhodnúť sa už konečne akým smerom sa vyberiem.

Ako som písala, manžel 27.12 odišiel a odvtedy žije mimo. Malého mal päť dní a potom ho vrátil domov. Odvtedy si tu bačujeme sami. 

S manželom si píšeme viac menej každý deň, niekedy je to boj niekedy je to fajn...ale čo je fajn, že komunikujeme. 

Aj sme sa stretli aby sme sa pokúsili porozprávať o celej situácií. Čo sa aj stalo, akurát sme sa zasa pohádali na kravine. Ale sme si to potom vyriešili a vrátila som sa domov síce s lepším pocitom ale aj s neskutočným bordelom v hlave a v srdci.

Odvtedy som hľadala odpovede čo ďalej, či to vôbec chcem zachraňovať, pretože manžel neprestane byť taký aký je, respektíve, kým pochopí, že ma už nemusí držť za ruku a zakaždým riadiť a strážiť ma, že sa už nezosypem pri každom probléme ako predtým, a že už pracujem na svojej vnútornej sile chvíľu potrvá. Je to dlhá cesta pre nás oboch a je teraz otázka či ju chcem podstúpiť.  

Z manžela mám pocit, že sa chce vrátiť a chce našu rodinu zachrániť čo je fajn, avšak je za tým to, že ja budem musieť prekonať jeho úvodnú ostražitosť a nedôveru v mojej zmene.

Ale čo mi dáva silu, je každý v mojom okolí vidí, že som sa zmenila, že som sa konečne prestala ľutovať a že som sa rozhodla bojovať. 

Ešte si to musím aj v hlave upratať aby mi toto odhodlanie zostalo a aby som sa nevrátila do sebaľútosti a beznádeje.

Momentálne môj hlavný problém je môj postoj k manželovi. Ak som bez neho, cítim sa silná a schopná všetkého. Avšak akonáhle mi napíše alebo zavolá manžel som späť. Keď som bola s ním po dvoch týždňoch tak na začiatku to bolo úplne super, veľa sme sa smiali a vtipkovali, a bolo nám užasne. Ale akonáhle sme začali rozoberať naše problémy zosipala som sa ako domček s karát. Veľmi sa na seba hnevám za to aká som slabá. 

Mám toho človeka rada, a to že som si v posledných rokoch v hlúpej naivite úplne podriadila jemu život ma teraz kruto presnasleduje a bude to veľmi náročná cesta byť uvoľnená aj v jeho prítomnosti a nebojovať so všetkým.

Chápete. Však je to človek, s ktorým som veľa toho zažila, prvýkrat bola pri mori, zažila prvý podnájom. Bol pri mne ked moja mama prehrala svoj boj aj keď mi bolo najťažšie a vždy ma podržal. 

Naozaj ho mám rada...moje ego mi ho odohnalo a zhnusilo a vytvorilo vo mne pocity nenávisti voči nemu. 

A tieto pocity musím čo najskôr dať preč, čo najďalej, dať to bremeno zo seba konečne dole, vystrieť sa a žiť život aký ma baví a pri ktorom sa môžem usmievať.

Najbližšie dni sa máme znova stretnúť ale tentoraz všetci traja aj so synom. Tak potom napíšem ako to dopadlo 🙂

Tento boj vyhrám....pretože ako mi jedna milá osôbka povedala, nohy mám na to aby som chodila a nie aby som sa plazila....

Život je boj, to je už  raz tak. Každý bojuje s niečím a každého je ten jeho boj najväčším a najťažším. 

Manžel ako sľúbil odišiel. Dohodli sme sa, že aby to malý lepšie znášal pôjdu na pánsku jazdu na lyžovačku, keďže mňa lyžovanie nejak extra neťahá a týmpadom sa zabavia a nebude to lúčenie také ťažké.

Som už pár dní sama, a som prekvapená so svojích pocitov. Myslela som si, že ho budem nenávadieť a hnevať sa. Ale pravda je taká, že každý deň sa mi v mysli  prehrávajú nanovo ďalšie a ďalšie situácie, kde som sa veru ako dobrá manželka nezachovala a naplno začínam precitovať to moje egoistické správanie voči nemu.

Včera som opäť raz počula jednu múdru myšlienku a to, že manželstvo prežije všetko len ak je postavené na základe priateľstva. My sme síce boli priatelia a to najlepší, ale ak sa o to priateľstvo nestaráte tak aj to najlepšie po čase vychladne a to sa presne stalo.

Prestala som byť jeho priateľkou a začala som byť len frustrovanou ženou, ktorá nevie vyjadriť svoje emócie.

Dnes sa už hnevám len na seba a svoju neschopnosť. Hnevám sa na to, že som si dovolila stratiť samú seba. Stratila som v tej vlne sebaľútosti to dievča, do ktorého sa zaľúbil, tu iskru a bojovnosť.

Ostala len chodiaca troska a múmia, ktorá len plače, pretože inak nevie vyjadriť svoje pocity. Dnes už chápem, prečo odišiel a už vidím, že on to nechcel ale nemal na výber.

Je teraz na mne, čo spravím. do konca januára sa určite nevráti. Takže dovtedy sa musím vschopiť a nájsť v sebe opäť tú bojovníčku, ktorá som kedysi bola.

Som ešte príliš mladá aby som bola len telo bez duše.

Keď sa pozriem do zrkadla, vidím len príšerne zanedbanú pleť, zostárnutú od toľkých sĺz. Opadnuté plecia pod ťarchou sebaobviňovania a obviňovania iných a vidím smutné práznde oči.

Toto ale nie som ja. Smútné však je, že keď som si sadla, že si teda napíšem čo by som so sebou chcela spraviť, aké plány a ciele si dám do nového roka, pristihla som sa, že ako vždy idem písať manželové ciele v ženskom rode a nie vlastné.

Musím stým prestať a nájsť samú seba. Inak to nepôjde.

Je to náročné a bude to ozajstná výzva, ale kto nečelí v živote svojej ozajstnej ťažkej výzve ten nežije. Pre každého je niečo iné výzva. Nemôžeme sa porovnávať. Je len viem, že rok 2019 bude o tom, aby som sa ešte predtým ako dvŕšim v lete 35 rokov zistila, kto vlastne som, čo vlastne viem a aké moje poslanie na tejto zemi. 

Verím, že tentoraz to vzládnem a oslobodím sa od večnej potreby ľutovať sa a obviňovať iných a hlavne od závislosti od iných. Pretože momentálne som nenormálne závislá od iných. Od ľudí v mojom okolí a to je zlé. Je mi nepríjemné byť sama. 

Preto ma čaká boj a verím, že vyhrám. 

Dlhšie som nič nenapísala, keďže jednak bolo toto obdobie pred vianocami veľmi hektické a jednak som viedla strašný vnútorný boj.

Boj kedy som sa musela rozhodnúť čo s touto situáciou. Bola som frustrovaná, nahnevaná a zlá aj na manžela, miestami aj na synčeka.

Bola som nahnevaná a rozhodnutá, že ak manžel nezačne rešpektovať takú aká som, tak nech ide do hája. Bola som rozhodnutá byť emancipovaná a silná. Nenechať si už skákať po hlave. 

Potom som sa zamyslela nad celým, či uvažujem správnym smerom. Videla som na manželovi, že mu nie je jedno všetko. Začal spolupracovať a dodržal moje prospy a žiadosti. 

Bol veľmi milý a celkovo sme mali prijemne sviatky.

Uvedomila som si čím to je a rozdiel cítila aj svokra. Bola som uvoľnená a prestala som riešiť kraviny. Prestala som kričať a rozčuľovať sa nad vecami. Ak má manžel vytočil namiesto toho aby som kričala naňho som zavolala svokre nech mi poradí čo s jej synom. A poradila. 

Vysťažovala som sa a doma som bola kľudná. 

Pomohlo to. Ukľudnila som sa a viac sa smejem sa srandujem. 

Už neriešim. Snažim sa predvídať aby nebol dôvod na hádku a prispôsobiť sa.

Netuším kde sa to vo mne zrazu vzalo ale páči sa mi to.

Síce manžel naďalej odchádza ale možno sa mi mu dnes podarilo dať chrobáka do hlavy, že nemusí to byť útek odomňa od bosorky. 

Že sa predsa len sa viem zmeniť. 

Viem že som veľmi tento rok ublížila ale ani ja som nemala prechádzku ružovým sadom. 

Podpísalo sa to na nás oboch. 

Veru on pribral asi 20kil a ja mám pleť od plakania ako 50 ročná žena. 

Ale už som si povedala že už nebudem plakať a nebudem sa hnevať. Nebudem sa ľutovať a len má seba hľadieť.

Začnem aj ja nový život, začnem konečne robiť ktoré som vždy chcela ale nerobila, lebo som stále čakala na povolenie od manžela. 

A dnes som mu to povedala, že tiež mám v pláne zmeniť svoj život a že budem rada ak prednoti či by sme si nemohli spojiť svoje nové životy. 

Že by sme konečne obaja začali robiť čo nás baví bez toho, aby sme čakali na toho druhého a potom boli nešťastný a smutný keď ten druhý sa nepridá podľa predstáv. 

Proste sme už dospelí ľudia a je načase aby sme si konečne plniť svoje sny a pritom mali toho druhého ako duševnú oporu a nie ako že keď ty nerobíš nič tak ani ja alebo ak to nebudeš robiť podľa mňa tak sa pohadame.

Totižto vždy, keď sme sa snažili robiť niečo spolu tak dopadlo zle. Ak sme robili oddelene tak sme boli super dvojka. Už som to konečne pochopila a snáď si to cez noc nechá prejsť hlavou a skúsime to dať takto dokopy 🙂.

Tak či tak ja som na nový život vo svojom veku 34 rokov pripravená 🙂

Príjemné sviatky prajem 😍

Je mi do plaču ale už nevládzem plakať. Dni kedy mám kvôli Vianociam veľa práce sa dajú zvládať ale noci sú strašné. 

Aj dnes poobede keď som sa pozerala ako sa manžel venuje synovi, ako ho motivuje a pomaha, krvacalo mi srdce. Ja ich rozdelím a pokazím toto krásne puto. 

Odoženiem mu otca, ktorého miluje a ktorý miluje len preto, že sa nedokážeme ovládať. Že nedokážem riadiť v sebe svoje výbuchy a ego.

A manžel ak nechce prísť o zvyšok nervov musí odísť.

Verila som že to prejde ako doteraz vždy ale tentoraz je to realita a nie len prázdne slová.

Verila som, že písanie tohto denníka mi pomôže. Že vďaka nemu lepšie uvidím svoje chyby. Ale už je to dlho čo ho píšem a nič sa nezmenilo. Ja som sa nezmenila. Som stále rovnako nervózna, výbušná a egoisticka.

Ešte týždeň a pol je doma ja sa správam ako krava. A keď odíde a tak krava mu chýbať nebude.

Môj syn je síce malý ale aj on už vidí že je zlé a že ja som tá čo kričí. Ja som tá nervózna.

Viete všade počúvam a čítam ako sa ženy po pôrode otočili o 180 stupňov. Ako sa zrazu dospely a stali zodpovednými mamami, ženami. Ako sa všetko zmenilo a že ich život nabral nový smer.

U mňa jediné čo sa zmenilo, že som rok a pol vôbec nespala a že som prestala chodiť do práce a začala kočíkovať.

Samozrejme svojho syna milujem a zomrela by som preňho ale žiadny zázrak typu 180 stupňov sa nekonal.

Nechápem to prečo.  Nezačalo mi na veciach viac záležať. Nemala som potreby mať všade jeho fotku, fotky našej rodiny a pravdu povediac keby ma muž nepožiadal o roku keď bol malý ešte mimino asi stále nie sme zobrany.

Pripadám si ako monštrum bez citov a potrieb.

Je to ťažké, viem že kvôli malému to dám, ale bojim sa budúcnosti.

Rada by som mu dala čo som sama nemala ale bojím sa samej seba.

Svojej nevypočítavek povahe a výbušnosti. A hlavne slabej povahy.

Moja mama takéto nedávala a odišla predčasne na druhý svet.

Je mi to veľkým varovaním a budem sa snažiť byť silnejšia ako ona....už len kvôli malému....

Ale napádajú ma myšlienky či muža ešte ľúbim, či som ho niekedy naozaj ľúbila alebo to bolo skôr len fajn mať prvého priateľa a keďže som to doma neznášala, ponúka žiť spolu prišla vhod.

Možno som naozaj výpočitava mrcha a celý čas som jak prisavka

Preto mu neviem dať to čo on mne. O ma skutočne miloval.

Ja ho ľúbim nechápte ma zle...len neviem či je to tá pravá láska.

Som zmätená a stratená sama v sebe.

Musím to v sebe už ukončiť a usporiadať inak sa zbláznim....

Ja ho milujem a prežili sme našu mladosť spolu. Spolu sme sa učili dospelosti ...nemôže to predsa takto skončiť...nemôžem predsa nebojovať....alebo??....

Ani neviem co napísať...manžel sa naozaj snaží, aby mi pomáhal a aby bola doma príjemná atmosfére v rámci možností a ja som napnutá a ako guma v gaťoch....na všetko reagujem podráždene

a citlivo....na všetko zazerám a som jak prepnutá.

A pritom ja som tá, čo túto sitáciu spôsobila a nie on...ja by som sa mala snažiť a nie on....

Neviem čo sa to so mnou deje a prečo som zrazu takáto. Deň dva som v pohode a potom bum...jak šibnutá. Pritom viem, že týmto len škodím celej situácii.

Moje ma chce stále chrániť, ale už nemá pred čím....tak prečo ho nedokážem ovládať? Prečo stále so mnou lomcuje? Prečo stále mám potrebu byť hnusná a nervózna a kričať?

Je to celé na dve veci....nedokážem sa sústrediť. 

Tvárim sa, že som v pohode...že to zvládam s nahľadom, že som kráľovná situácie...ale som akurát zmätená.

Možno by bolo načase si reálne priznať v akej situácii som a reálne sa priznať, že muž odchádza, pretože nedokáže so mnou žiť. Pretože mám vlastnosti, ktoré nie sú s ním kompatibilné a rozhodnúť sa, či s tým chcem niečo spraviť alebo nie.....lebo zatiaľ mám pocit že nie...že sa nechcem zmeniť....aj keď viem, že by som mala, pretože mám veľa zlých a nepríjemných vlastností.

Potrebujem si upratať živoť, upratať myšlienky a upratať seba samu. 

Mám už veľa rokov a je načase sa rozhodnúť čo so mnou. Môj syn ma potrebuje.

Moja rodina ma potrebuje. Ja samú seba potrebujem.

Potrebujem sa znova usmievať, mať sa rada, vážiť si seba samú a dopriať si veci. Nehrať rolu obete a odopierať si všetko.

Potom možno nájdem rovnováhu a kľúd a všetko sa dá dokopy...je to dlhá cesta ale keď sa na ňu nevyberiem teraz tak nikdy.....

Takže milý denníček máme ešte 12 dní aby sme zo mňa spravili dobrú manželku a hlavne aby som neprišla o manžela a udržala si svoju rodinu. 

Môj manžel potrebuje cítiť že mi na ňom záleží a že chcem náš vzťah zachrániť 

Ak mám byť úprimná, doteraz som sa skôr ľutovala a sústredila na to, aké to budem mať keď ostanem sama s dieťaťom. 

Pritom teraz je dôležitejšie dosiahnuť aby som neostala sama.

Takže na čom môjmu mužovi záleží aby sme sa úprimne rozprávali ako o bežných veciach ktoré nás trápia tak aj o dôležitých veciach ale bez hádky a bez toho aby som mu skákala do reči. 

Čo je momentálne nemožné. Som strašne netrpezlivá a nedokážem vydržať kým dohovorí. Je to ale prejav neúcty.

Takze namiesto netrpezlivosti sa budem pri rozhovore sústrediť na to čo hovorí a nie ako to hovorí. 

Pokúsim sa aj ja viac otvoriť a hovoriť o veciach a nezatajovať alebo dúfať že si domyslí čo si myslím.

Chcelo by to aj ale niečo viac.

To že budem "normálna" a prejavim základnú úctu, tým že mu nebudem skákať do reči a budem sa s ním rozprávať je vzhľadom na vážnosť situacie malo.

Romantický večer pripraviť by sa aj dalo ale až keď dieťa zaspi, lebo nemáme ho kam dať a mám aj svoje dni takže tam sú tiež isté odmedzenia.

Musím to vymyslieť tak aby sa pri tom každý cítil dobre a nálada ostala uvoľnená. 

Pripravim nejaký film a sviečky a navodim príjemnú atmosféru a uvidíme.

Musí cítiť že mi na ňom záleží a mám ho stále rada.

Veď predsa sme spolu 15 rokov viem čo má rada. Akurát ako egoista som sa veľmi o jeho potreby nezaujímala. Mám teraz 12dni na to aby som sa začala zaujímať a bola konečne tá čo sa snaží a nielen prijíma.

Musím čo najviac dôkazov mojej lásky vložiť do týchto 12 dní.

Zaslúži si to ......a náš syn tiež.....

Dlhšie som neprispela, pretože som si uvedomila, že tento denník začal strácať smer a zmysel kvôli ktorému som ho začala písať.

Mala pomôcť vám, ktoré tiež žijete s egoistom zahľadený do seba.

Ktorý nevidí nič iné len vlastné bolesti a problémy.

Akosi som skĺzla k sebaľútosti a spovedaniu sa.

Dnes moje ego dostalo poriadne zabrať. 

Zistilo že už odchod manžela nezastavím a tiež som zistila, že 99% z vás by konalo rovnako ako on keby mali podobne možnosti 

Bol to poriadny zaberak vzhľadom tomu, že ego má potrebu ma chrániť.

Keď som dnes pozerala na manžela ako s bolesťou a zároveň s radosťou rozpráva o budúcnosti, ktorá ho čaká, som si uvedomila že ak nechcem oňho úplne prísť musím ego poslať kade ľahšie. 

Že sa už nemôžem urážať a tváriť sa že nič a toho sa naozaj nestane. 

Že kvôli malému musíme aspoň ostať kamaráti. 

Moje ego kričí, trucuje a kope nožičkami, ale nemôžem ho viac počúvať.

Nemôžme sa viac ľutovať. Je tu náš malý syn a on za toto nemôže. Nemôžem mu pokaziť Vianoce hádkami a budúcnosť tým, že budem zatepknuta. On si to nezaslúži. Takže musím sa prekonať a nepočúvať viac ego ale len svoje srdce. 

Momentálne máme mierové odbobie, a snažíme sa k sebe správať normálne. A to vidí aj malý čo je fajn.

Chcem aby videl, že my sa s jeho otcom máme radi, len jednoducho nám to po 15 rokoch prestalo fungovať, náš vzťah sa unavil. Ale od toho sme kamaráti a môžeme si prejaviť vzájomnú úctu. 

Obaja sme sa zhodli na tom, že to takto bude super a uvidíme čo prinesie budúcnosť.

Moje ego je momentálne ticho lebo som skrz vianočné obdobie unavená a nemám silu rozmýšľať a trápiť sa.

Uvidíme čo prinesie január.

Momentálne musím využiť toto moje hluché obdobie a vymyslieť ako vybabrať s egom keď sa vráti a bude pripravené udrieť v plnej sile.

Pretože to príde a bude silnejšie ako doteraz aby ma chránilo počas obdobia keď budem bez manžela.

Viem že budem nahnevaná.

Stále nie som vysporiadana s tým, že je to moja vina a že som mohla niečo zmeniť. 

Musim prevziať časť zodpovednosti na seba aby som sa mohla posunúť ďalej a stať sa lepším človekom. 

Aby som bola schopná vychovať so svojho syna lepšieho človeka.

Odovzdala lepšie vzorce ako som dostala ja. 

Dostať pod kontrolu svoje ego, svoje výbuchy hnevu, moju žiarlivosť a moje náhle zmeny nálady. 

Verím, že sa to dá a ja to dokážem...

Dnešný zápis do svojho denníka by som nechcela venovať sebe a svojim problémom, ale jednej veci, ktorú som si uvedomila včera a týka sa našich partnerov, druhov, manželov.

Tento čias vianoc býva v poslednej dobe veľmi hektický a stresový, aby sme stihli nakúpiť darčeky za Ježiška, aby nezabudli na ozdody a stromček a vianočné menu.

A samozrejme koláčiky, veľa koláčikov. 

A celom tomto zhone zabúdame na to najdôležitejšie a to radostný čas trávený s rodinou.

Mamičky sa už viac menej naučili že si vyčlenia cesto na medovníčky a čas aby so svojimi deťmi napiekli pár nepodarkov 🙂 a urobili im radosť. Možno ich zapajate aj do výzdob bytu.

Ale zapajate aj svojich mužov?

Do včerajška som si myslela že je to mužovi jedno. Celé to zdobenie a stavanie stromčeka (my staviame už po mikulášovi) a že síce rád pustí vianočnú hudbu ale to je asi tak všetko.

Ale včera mi povedal, že to tak bolo keď sme nemali dieťa, alebo keď bolo ešte malé a samé nechápalo o čo ide.

Ale teraz keď sa teší na Ježiška a stále o ňom hovorí a teší na stromček, rád by sa stal toho celého súčasťou.

Takže ak nemáte doma chlapa čo vám to narovinu povie, tak skúste ho nenápadne zapojiť do predvianočných aktivít. Možno môže zamiešať cesto. Postaviť strom, podávať deťom ozbody.

Jednoducho mu dovoľte aby bol súčasťou diania a rodiny. 

Keď to už vyzerá, že to zvládam vždy sa niečo pokazí. S manželom sme spravili pár kompromisov a ako vždy on ich začal dodržiavať a ja som to zvládla jeden deň a dnes som opäť vybuchla. Čo je najhoršie som stále viac nervóznejšie a už malý vníma že mama stále kričí. 

A áno ja kričím, som nervózna a zvyšujeme hlas.

Pritom možno čo sa deje je to najlepšie čo sa môže, stať pretože máme možnosť získať odstup, spoznať seba samých a opäť toho druhého.

Dohodli sme sa že v prvom rade zakopeme vojnovú sekeru a budeme kamaráti a pomáhať si. A ja dnes jak najväčšia piiip po nich začnem kričať keď sa hrajú lebo som nervózna a mňa to ruší a namiesto toho že by som sa uvedomila útočím ďalej.

Začínam mať so seba strach. Moje problémy sú väčšia ako ja a neviem či ich zvládnem.

Neviem či dokážem svoj hnev, svoje ego dostať pod kontrolu.

Moja mama bola psychicky labilna a duševne slabá osoba a ja si musím priznať že som rovnaká.

Vždy som si myslela že som silnejšia, že som iná, lepšia, že manželský život zvládnem lepšie ale nie je to tak.

Už som párkrát vyhľadá aj odbornú pomoc ale moje ego ma presvedčilo že ja to zvládnem aj sama.

Môj muž síce odíde na mesiac ale nie len do mesta pár kilometrov odtiaľto aby sa dal tiež dokopy, nie je to tak že navždy (aj keď ak budem takáto tak navždy) a tiež nechce sa izolovať od syna.

Mnohé z vás ako ste písali chápete jeho konanie. Pretože žiť s človekom ktorý z vás saje energiu, je nečinny a navyše stále nesie zlú energiu je neskutočne náročné a keď sa nechce psychicky zrútiť tak to musí spraviť. 

A osobne si myslím, že to pomôže aj mne aby mi začal chýbať a začala som si ho vážiť. Že nie je ako väčšina chlapov, ktorým je všetko jedno len aby bolo a ako sa spraví tak je ale že mu záleží na všetkom.

A viem že ak malému to neuškodí ak nebudú doma hádky a zvládne to. 

Teraz keď píšem tieto slová som si uvedomila, že vždy som mužovi hádzala na oči, že čo malý a tak...že je to od neho sebecké. Ale je pravda, že síce ho nerozmaznavame a patríme skôr k tým retro prísnejším rodičom, je k nám v poslednej dobe až príliš drzy a ani jemu neškodí ak si nás začne vážiť.

A že vlastne nie kvôli nemu mi vadí že manžel odchádza ale kvôli sebe. Bojím sa zostať sama, keďže nikdy sama nebola. Nikdy.

Vždy bol vedľa mňa niekto. A aj keď som bola na mesiac služobne za mlada mimo SR vždy som mužovi volala, písala a bola mysľou s ním. Ale bez partnera a sama, odkázaná na vlastnú vnútornú silu a zodpovedná za vlastné rozhodnutia to nie.

Bojím sa sama seba. Preto som uzlik nervov. Neverím si....

Aj teraz ako toto píšem, už len pri predstave sa vnútorne trasiem.

Viem, teraz si mnohé poviete čo je to za úbohú chuderu.

A keby som to čítala ja od inej osoby, asi by to isté napadlo aj mňa.

Stala sa zo mňa troska odkázaná na iných, ale možno na základe maminho vzoru som troškou vždy bola, len ako mladá som mala aj húževnatosť, respektíve nemala som na seba kladené nároky.

Ale ako mama a manželka mám isté povinnosti a úlohy, ktoré ak je človek v pohode a robí to s láskou tak sú to prirodzené samozrejmosti a nie úlohy.

Mám ešte 18 dní kedy môžem ukázať manželovi že nie som egoisticka a nervózna troska a synovi že mama sa vie aj usmievať nie len kričať.

Potrebujem sa vysporiadať so sebou a začať sa tešiť na nový život, kde môžem dospieť a znova sa zamilovať do muža, ktorý bol kedysi môj najlepší priateľ.

Ego sa ma drží a kričí že nemusím nič a že ja som obeť. Musím ho utlmiť a počúvať potreby ktoré má moja rodina, ktorá má stále potrebuje a možno viac ako inokedy, pretože prichádza náročné obdobie a posledné čo potrebujú je aby som sa zrútila ešte viac. ......

Mám nad čím dnes večer rozmýšľať......

Už pár dní som nič nenapísala lebo som nevedela či a čo....Včera večer sme mali rozhovor na základe ktorého vyšlo, že je definitívny koniec. Chce sa rozviesť a čo najskôr. A čo bude potom sa uvidí. Či si k sebe nájdeme opäť cestu alebo nie. Už spáva v obývačke a nechce mať so mnou nič. Síce vychádzame spolu relatívne normálne a správame sa k sebe milo je koniec. 

Že mám dve možnosti buď naňho zanevrem a zatrpknem a do obdobia kým odíde budem odmerana a potom ešte viac. Alebo sa stým zmierim, priznám si svoju časť viny a pokúsim sa konečne zmeniť. Čas, ktorý ostáva do konca sa budem snažiť pracovať na tom aby som nebola nepríjemná, usmievať sa aj keď to bude ťažké (hlavne kvôli malému) a mužovi ukázať, že nie som tak beznádejný prípad ako si myslí. 

Keďže mám v sebe to hrdé a urazené ego, je to veľmi ťažké. Strašne to so mnou hádže a najradšej by som kričala a hádzala zem ako malé decko. Najradšej by som muža bila päsťou do hrude ako rozmaznané dieťa čo nedostalo to čo chcelo. 

Viem ale, že to nie je správne a chápem že aj pre manžela je to takže, nehovoriac o malom, keď to zistí. Čo bude hneď po vianociach. 

Manžel mu to chce normálne vysvetliť pričom nechce dávať vinu nikomu a chce mu vysvetliť, že síce sme kamaráti ale už sa tak nemáme radi. A v tomto duchu by som nemala mať v sebe žlč a hnev.

Mala by som byť okúzľujúca a sexi aby videl o čo prichádza. 

Áno. Toto bude riešenie. Je to takže. Hlavne keďže nemám žiadne kamarátky, ktoré by ma podržali a podporovali. Ale nevadí. Mám tento denník a tým aj váš a verím, že to zvládnem.

 Možno bude naozaj sa rozviesť. Uzavrieť túto strašnú kapitolu a začať odznova a ak sme si súdený naše osudy nás znova spoja a môže byť nová krajšia a lepšia svadba ( tá prvá stála za veľké guľové ale to iný príbeh).

Tak mi držme palce a uvidíme. Idú Vianoce, čas zázrakov a ak pošlem žlč a hnev kade ľahšie, možno to nedopadne tak zle. Čo vy na to? 

Od piatka som sem nenapísala nič. Myslela som si, že po víkende dám nejaké pozitívne zápisky a budem snovať ďalšie plány, ale teraz mam v sebe opäť prázdno.

Na to aby naše manželstvo a náš vzťah fungoval je pre môjho muža dôležitou podmienkou aby sme sa vedeli rozprávať. Otvorene a o všetkom. Akosi sa očakáva, že ja ako žena by som s takýmto niečim nemala mať problém a práve muži sú tí čo sa nechcú rozprávať.

Nuž u nás je to naopak. Sme taký opačný pár. Samozrejme o hlúpostiach a nedôležitých veciach sa viem rozprávať aj hodiny. Ale akonáhle ide do tuhého mám blok.

Nechcem povedať, že sa bojím manžela alebo je ho reakcie. To nie....ale akosi nemám chuť do toho ísť. Skôr je to preto, že odomňa očakáva nejaký výsledok rozhovoru. Nie len tliachanie. A tam je pes zakopaný. Neviem prevziať zodpovednosť za svoje činy a slová.

Problém je v tom, že sa mi pred očami a pred očami môjho malého syna rúca manželstvo, pretože takto sa to už nedá udržať a je to v mojich rukách a ja sa napriek tomu len prizerám. Prečo?

Prečo nechcem dopriať svojmu synovi to čo som sama nemala? Funkčnú a harmonickú rodinu? Prečo musím jak cez kopirák byť ako moji lahostajný rodičia, ktorým bolo šum a fuk ako sa cítime a čo chceme?

Jedno je jasné, o dva týždne ide muž preč z nášho bytu a mesta. A je na mne či si ho dokážem získať späť aby som mohla ísť s ním alebo nie. Jedno viem ak odíde bezomňa už niet cesty späť a záchrana nie je možná.

Mám v sebe veľa zmiešaných pocitov a nemám sa s kým o ne podeliť len s týmto denníkom. Musím sa posunúť ďalej a rozhodnúť sa čo by bolo pre nás troch najlepšie. Pre našu rodinu. Nemôžem sa ďalej tváriť že nič. 

Viete ja som doteraz mala to povestné štestíčko a všetko sa mi prepieklo. Ale už sa šťastie unavilo a išlo za niekym, kto si ho váži a nie len využíva.

Som príliš emocionálna a nerozhodná. Dokážem vysloviť veci, ktoré tak možno nemyslím, ale v tom momente keď ich vyslovím, buď chcem ublížiť alebo vyvolať ľutosť. 

Tak sa správajú puberťáci a nie dospelí ľudia. Mám už sakra dosť rokov na toto.

Momentálne som na dosť vážnom životnom rázcestí a do toho Vianoce a veľa práce skrz koniec roka. Bojím sa, že to nezvládnem všetko zladiť a zrútim sa.

Tento rok bol veľmi zlý a veľmi som ubližovala svojou ľahostajnosťou svojim najbližším a stále to robím. Ako keby som nemala dno, nemala vnútornú stopku.

Mám pocit, že sa vo mne niečo pokazilo. Dlho som si hovorila, že po pôrode sa mi  prehodili hormóny, možno pri pôrode ako som tlačila mi praskla nejaká cievka v mozgu zodpovedná za tieto veci, ale ak mám byť úprimná, vždy som takáto bola.

Ľahostajná, sebecká, zahľadená do seba a bez záujmu o seba a o svoj vnútorný a vonkajší rozvoj.

A už sa nemôžem vyhovárať ani na prostredie v ktorom som vyrastala, lebo za prvé je to už trápne, za druhé som už 15 rokov z toho prostredia preč a za tretie sme si predsa každým strojcom vlastného šťastia. Tak o čo ide?

Občas sa cítim ako dr jeckyll and mrs hyde. Zlá a pripravená ublížiť ostatným bez záujmu o následky a zároveň túžiaca po rodine, po spokojnosti a pripravená brániť vlastným telom tých ktorých milujem a ktorým som ešte pred malou chvíľou ublížila.

Psycho. 

No nič. Dost bolo ľutosti a zahĺbenia sa do seba. Teraz musím začať nanovo spoznávať svojho manžela, jeho reakcie, jeho túžby a jeho sny. Aby som mu mohla byť manželkou po akej obaja túžime.

Aby som sa naučila povedať a robiť v spravnej chvíli tie správne veci. A nie ľutovať a dodatočne opravovať. Možno ešte nie je úplne neskoro. Treba však zahodiť minulosť a hladieť do budúcnosti. 

Včera som nemala silu napísať sem ani jedno písmeno. Bol to veľmi ťažký deň a večer. Zasa sme sa pohádali a bolo to celé strašné. 

Nakoniec to skončilo tak, že ja som plakala, muž plakal a aj malý plakal. Ja som sa za to celé strašne nenávidela. Ten pohľad kedy dve osoby, ktoré milujete najviac na svete sa na vás pozerajú a nechápu, prečo s vami lomcuje zlosť, ego a sebaľútosť. Keď vidíte v ich očiach smútok a bezbrannosť. Keď by chceli aby všetko fungovalo a nechápu prečo takú jednoduchú vec ako žiť pre rodinu nedokáže práve MAMA. 

Neskôr keď išiel malý spať, sme sa veľa rozprávali a zarazila ma jedna vec. Môj manžel sa ma spýtal, kedy naposledy som mu povedala, že je sexi, alebo že niečo mu sekne alebo ma priťahuje alebo čokoľvek iné. 

Mne po porôde ostala na bruchu natiahnutá koža, a pupok sa mi niekam stratil. Prsia po kojení sa zmenšili o jedno číslo a panva mi ostala široká ako michalská brána. Napriek tomu mi manžel stále lichotí, že som sexi, že sa mu páčim. Povie mi to aj keď to nie je pravda, pretože vie, že sú to veci, ktoré ma trápia a chce mi dodať pociť ženskosti.

Ja som sa naňho prestala pozerať ako na chlapa, ako na muža, ktorý by ma priťahoval, ktorý ma neskutočne krásne oči, peknú tvár a široký chrbát na ktorom by snáď aj lietadlá mohli prístať.

Ja som videla len jeho chyby, kilá ktoré mu pribudli, čelo ktoré sa mu mračí, ponožky ktoré nedal do koša na prádlo, pastu ktorú  nezavrel......,.proste len chyby.

Zabudla som, že aj chlapi potrebujú lichôtky aj keď nie v takej miere ako my ženy. Ale aj oni sa chcú cítiť prítažlivý, a keď si kúpia nové spoďaré, ktoré im robia pekný zadok, radi by to počuli.

Náš malý syn prirodzene pochválil manžela keď si dal klobúk. Nenosí ho lebo si myslí, že sa mu nehodí, a pritom mu to fakt sekne. A keď som videla ako ho potešila taká jednoduchá pochvala ako sa na seba usmiali som pochopila, že k tomu aby ste urobili druhého šťastným stačí niekedy naozaj málo.

Preto sa budem snažiť žiť  v tomto duchu a znova si pripomínať, že ostatný okolo mňa majú svoje pocity. A že je pekné dať najavo druhému,  že vám na ňom záleží. Že nie je prirodzenou súčasťou vášho života, ktorý tu bude navždy. Pretože nemusí byť. Ak sa objaví niekto, kto komu bude na ňom záležiť , verte mi že si vyberie tú druhú osobu.

Dnes som si uvedomila, že moje ego ma má neskutočne v hrsti. Dvakrát pristihla ako do mňa vstupná zlosť a hnev. Ako sa mi zatemnuje pred očami a chystám sa vysloviť slová, ktoré sakra oľutujem. Našťastie sa mi to podarilo však uvedomiť a zastaviť to.

Viete mám pocit, že tým že som zasa svoje ego neudržala tak som sa dostala do horšej situácie ako kedykoľvek predtým. Manžel sa vo mne opäť sklamal. Dal mi šancu ukázať, že rodina je pre mňa dôležitejšia ako ego ale ja som túto šancu rozdupala a vyhodila. 

Neodolala som svojmu egu a vyletela som opäť. Ešte v pondelok som verila, že nás čakajú krásne Vianoce a ešte krajší nový rok konečne a teraz mi je do plaču. Manžel opäť hovorí o tom ako sa teší keď už odomňa odíde a už mu viac neublížim.

U nás je to podobne ako keď pozeráte zámenu manželiek a tam je troška chlap čo len všetko sľubuje a o ničom sa nechce rozprávať a všetko veď potom a nedá sa. Žena sa snaží ako sa dá ale raz príde ten koniec. Akurát u nás je to naopak. Ja som ten muž zahľadený do seba bez práce a koruny a muž je ten čo sa stále snaží rozprávať a hľadať riešenia. 

Áno môj manžel sa rád rozpráva a verí že základom manželstva je komunikácia. Dobre že? Akurát nie keď ste vyrastali v prostredí kde sa nikto a nikým ak nemusel nerozprával. V tom prípade tomu vôbec nerozumiete a nechápte dôležitosť rozhovorov.

Trvalo mi neskutočne veľa rokov kým som to pochopila a akceptovala ale stále sa pri tom necitim konfortne. A keď mám dávať von emócie často plačem. Čo už samozrejme každému vrátane mňa ide na nervy. Mám tvar od večného plakania ako storočná žena a oči ako ten najsmutnejší bernardín. 

Teraz viem len to, že nemôžem už pustiť svoje ego k slovu jedine keby hajilo našu rodinu. Ale pri manželovi, pri svojej rodine, ego rozhodne nepotrebujem. 

Inak ďalšiu vec pochopiť mi trvalo neskutočne dhlo (ešte aj včera som to spravila, kvôli čomu som ešte zhoršila situáciu) a to je keď Vám povie muž aby ste doňho nerýpali, tak doňho naozaj nerýpte. Nemá to zmysel. Len to veci zhorší. Niekedy je naozaj lepšie držať hubu a krok. Netreba byť stále tie najmúdrejšie.

Joj žienky, dúfam, že sa mi podarí vyhrať nad mojím egom a zachrániť svoju rodinu......

Jeden den nenapíšem do denníka a moje EGO ma opäť prerástlo :(. Chápete to? Tá sviňa vo mne narastla a opäť úradovala, potom sa pekne stiahla a mne ostali oči pre plač. Je mi z toho zle. Nedokážem sa ani do zrkadla pozrieť. Manžel mi dal znova šancu ukázať mu či mi na ňom a na našom manželstve záleží a po dvoch dňoch mu veselo skáčem do reči a správam sa ako keby sa nič nedialo. Je toto možné? 

Áno je :(.

Vietejedna z  mojich najhorších vlastností je že skáčem do reči a je mi jedno s kým hovorím. Proste skáčem do reči bez rešpektu lebo veď JA viem čo chce povedať takže nemusím počkať kým dopovie. 

Vtipné je sama to neznášam keď to robia iný ale ja si veselo skáčem do reči ďalej. 

Teraz je zasa všetko na prd. Keby som však písala svoj denník aj včera uvedomila by som si akú šancu som dostala a aká nádej je predomnou. 

Slová ako pokora, úcta a rešpekt už dávno nemám v slovníku :( som strašná manželka a strašná osoba. 

Egoisticka krava čo sľúbi čokoľvek a len berie a berie. A nič nedá. Lebo to egosti nerobia. 

Každé ráno by som sa mala zobudiť tým že si jednu dobre strelim zaucho nech sa preberiem do reality. 

Inak asi naozaj nevyhrám nad svojím zlým ja. Nikdy ho neškrtnem so svojho života .

Chápete to? Je to ako keby ste túžili aby vám manzel nosil kvety, keď donesie prvýkrát tak ste v siedmom nebi, skáčete okolo neho a ste ťa najšťastnejšia žena na svete. Keď donesie na druhý deň len sa poďakujete a dáte do vázy ale už sa tak netrhate aj keď sa tešíte a na treti deň ich rovno hodíte do koša a poviete mu že sa nemusí z toho potentovať, že vám doniesol kvet. Keď sa urazí, zrazu sa uvedomíte a znova ho prosite o odpustenie a o kvety. O týždeň keď ich teda znova donesie sa scenár opakuje.

Celé zle, zle psycho. Toť môj život. Som šrečok ktorý nenávidí behať v kruhu dookola ale aj tak tam vbehne a behá. 

Ale viete čo? Ja to so sebou nevzdám. Verím že to že si veci uvedomujem je dobré znamenie a že mám šancu sa zbaviť ega a stať sa lepším človekom. 

Zajtra napíšem znova teraz idem naprávať svoje chyby. 

Držte mi palce a majte pekný deň.

Hovorí sa, že sa nedokážeme zmeniť kým nevystúpime so svojej komfortnej zóny a nepriznáme si pred sebou vlastne chyby.

Ja som konečne dospela do štádia sa priznať, že som naozaj zlá manželka. Keď pozerám tie romantické filmy ako žena podporuje svojho muža, ako mu číta myšlienka, cíti jeho pocity a vždy povie alebo spraví tie správne slová mám chuť vliezť pod posteľ od hanbi.

Vyrastala som v pasívnom manželstve, kde si rodičia navzájom neprejavovali pocity, nechystali prekvapenia, nerobili si večere, nikam nechodili a spoločensky nežili. A žiaľ vo mne sa tieto vzorce správania tak zakorenili že som sa stala rovnakou.

Takže nikdy ma nenapadlo obliecť si sexi bielizeň, navariť večeru a poslať mužovi provokačnú sms. Ukameňujte ma, ale mňa to fakt nenapadlo ani ma to nejak netrápilo. Som introvert zahľadený do seba a tak ak chcel muž romantiku, musel to sám zorganizovať.

Už asi aj vy vidite, že som naozaj zlá manželka. Za 15 rokov som ho nedokázala ničím prekvapiť a očariť. Teda možno raz alebo dvakrát, ale to si už človek ani nepamätá.

Naozaj to platí milé mamičky, ktoré máte dcéry, že ste pre ne veľký vzor a ako sa správate v manželstve, tak sa budú s veľkou pravdepodobnosťou správať aj ony. Tak pozor na to. 

Ale späť ku mne. Čiže veľmi ženská som vo vzťahu nebola. Chýbal mi cit pre detaily a budovanie teplého domova. Neprekážalo mi chodiť v starých teplákoch, mať doma staré veci a mať hrozný účes za každých podmienok. Na ples som sa neťahala, na diskotéky tiež nie, radšej doma pred telkou zaspať. 

Hotový jackpot. 

Napriek tomu má ten môj muž ľúbim a chcel byť so mnou a snažil sa. Ale keď nie niekto kameň tak s tým nič nespravíte.

Keď sa pozriem späť toľko veci som robila zle a čo je najhoršie vždy bol niekto iný na vine. Raz to boli rodičia lebo som mala zlý príklad, raz to bola zlá nálada z práce, raz to bol muž lebo chcel odomňa niečo čo ma obťažovalo. 

Nikdy som nebola na vine ja a môj nezáujem o svet okolo mňa.

Nikdy som si nepriznala že sa snažím byť niečím čo nie som, na čo nemám, radšej som sľúbila čokoľvek aby bol kľud a bolo mi jedno či ten sľub splním alebo nie.

Veľmi sa hanbím ako tieto riadky píšem. 

Naozaj neviem prečo so mnou je manžel tak dlho. Ale už máme posledný mesiac pred sebou. Po vianociach odchádza aby sa dal dokopy aby konečne schudol tých 30kil, ktoré kvôli mne pribral a aby si oddýchol od večných hádok. Čo je najhoršie, že ani teraz keď sa pozerám na syna a muža sa neviem odhodlať prebrať sa a zobrať svoj život do svojich rúk. Konečne prebrať velenie a zachrániť čo sa ešte dá. Stále som pasívna a hádam sa. 

Mám však pocit že pomaly prichádza čas kedy vyhrám nad svojím večne ukrivdenym egom a oslobodim sa a uvidím akú úžasnú a obetavú rodinu mám. 

Snáď ak o tom budem písať mi to pomôže. 

Nechcem sa jedného dňa zobudiť sama a zistiť že môj život mi pretiekol medzi prstami. Že nemám nikoho pretože moja sebaľútosť a zatrpknutost odohnala všetkých ktorých som milovala. Prvýkrát v živote si pripúšťam túto možnosť a bojím sa toho. 

Pretože nikto nechce žiť po boku zlej manželky :(.

Je ťažké priznať, že ste v niečom zlé, aj keď je to očividne a každý sa vám to snaží naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Máte svoju hlavu, svoje presvedčenie, svoje EGO. A je vám úplne jedno čo hovoria ostatní, vy predsa viete najlepšie ako to je. A potom jedného dňa príde vytriezvenie, realita a vy sa prebudíte zo sna a vôbec netušíte čo sa stalo. Ako sa to celé mohlo takto pokaziť, prečo ste to dopustila a prečo vás nikto nezastavil. A potom postupne sa vám to celé začne skladať ako puzzle. Všetky tie hádky, prosby, sľuby a pochopíte, že celý čas ste mala možnosť to zastaviť ale bola ste zaslepená svojim vlastným ja.

Nuž takto nejako sa cítim a preto som sa rozhodla, že napíšem tento denník a napíšem ho práve sem aby som možno pomohla niekomu inému si uvedomiť realitu. 

Dlho som rozmýšľala ako to napísať a čo vlastne napísať aby som dosiahla týmto čo chcem. Nakoniec som sa rozhodla, že budem písať každý deň až kým všetku trpkosť zo seba nevypíšem. 

V tejto prvej časti môjho denníka opíšem v hrubosti čo sa vlastne v mojom manželstve a aj živote pokazilo. 

Začnem tým, že prezradím že sme s manželom spolu už 15rokov s toho 5 ako manželia. Máme krásneho 6 ročného syna a vonkajší pozorovateľ by povedal, že máme všetko na to aby sme boli šťastní. Ale realita býva skrytá za dverami bytu. 

Pretože napriek tomu že máme naoko všetko (zdravé dieťa, byť, auto a aj my sme zdraví a ešte stale mladí) tak sa niečo pokazilo.

Ono keď sa spätne pozrieme obaja musíme sa priznať že to medzi nami neklapalo poriadne asi nikdy. Ale ľúbili sme sa a tak sme sa to snažili nevidieť a prebíjať sa životom. Všetko čo máme sme dosiahli sami, žiaľ nepatrime medzi tých ktorym rodina dáva. Ale my sme to zvládli.

Problém bol však v tom, že sa navzájom na seba až príliš naviazali a príliš sa chceli chrániť, pretože sme vo všetkom boli sami. Nakoniec to dospelo k tomu, že nám neostalo veľa kamarátov, nikam sme nechodili a začali sa navzájom dusiť. Všetko sme chceli o tom druhom vedieť. Kde, kedy, prečo, začo a strácali voči sebe vzájomnú úctu a rešpekt.

Ak sa vytratí so vzťahu úcta a rešpekt tak stratí zmysel a hlavne zábrany.

Viete ak blbé je, že ak žijete po niekoho boku už 15 rokov čakalo by sa že ho poznáte lepšie ako seba samého. Mne sa to žiaľ nestalo. Od rodičov som zdedila obrovské ego, ktoré má potrebu ma neustále chrániť a hľadať vinníka prečo veci nefungujú. 

V dospelosti sa človek väčšinou dokáže tohto ega zbaviť a uvedomiť si veci, ale mne sa to nepodarilo. Hlavne sa mi nepodarilo v hlave dospieť. Nepomohlo ani že som sa stala matkou (mama som ale ževraj dobrá).

A tak to moje pubertálne ego dotiahlo naše manželstvo do predrozvodového štádia a manželovi spôsobila psychické a zdravotné problémy. 

A viete čo je vrchol egoizmu? Ak vám manžel sedí v nemocnici na pohotovosti a boji sa či nemá rakovinu a ani to vás neprinúti pozastaviť sa a pozrieť sa na vec bez ružových okuliarov. 

Preto som zlá manželka a preto chcem každý jeden príbeh, kde bolo ego silnejšie ako ja napísať do denníka aby bolo poučením pre každú z vás. 

Verím, že to niekomu pomôže a možno zachráni nejaký vzťah.

Ten náš už mám pocit, že nedokážem zachrániť ale možno vďaka tomuto denníku si aj ja uvedomím pár veci a dokážeme ostať kamaráti a znova sa rešpektovať. To by som si veľmi želala. To je môj sen 🙂 snáď sa to podarí. Spolu s vami.