Maminka, tá ceruzka nechce kresliť

A prečo nechce?

Asi sa otupala.

Hovorí sa otupila. Dobre, tak ju ostrúhame.

Áno, aby nebola tupá. Ako tupaňa. V školke hovoríme protiklady – tupá. Keď nechce kresliť. A keď kreslí, tak je ostrá. Ale ja nie som tupá, keď nekreslím. Ja vtedy iba nechcem kresliť.

Zase nadišla tá vzácna chvíľa, že ma rozosmiala práve vtedy keď som to najviac potrebovala. A vtedy to prišlo. Ako blesk z jasného neba. A ja som to v tej chvíli pochopila. MY SME PREPOJENÉ

Všetko je tak ako má byť. Sme prepojené už od pôrodu. Ona má to, čo mne chýba. A presne vie kedy to má použiť. Rozosmeje ma práve vtedy, keď som najviac smutná. Tak sa smejem aj na jej vysvetlení, že nie je tupá ako ceruzka, ktorá nechce kresliť.

„Ľúbim ťa, maminka. Ale ja už som nie som taká malá. Už som veľká.“

Padajú mi slzy a preto ju objímem. Počujem ako jej bije srdiečko. Aj keď to trvá iba pár sekúnd, upokojí ma to. Tak ako to zafungovalo vtedy, keď sa narodila, funguje to aj teraz. A tak ako vtedy som povedala ja jej, povie mi: Ľúbim ťa, maminka.   

Prečo si smutná?

Aby som ťa poľúbila?

Porozprávaj mi. Ja ťa budem počúvať. A potom ťa pomojkám. Ľúbim ťa, maminka. Nebuď smutná, to sa stáva...

Ak mi vysvetlí niekto, ako je možné to, že toto dokáže formulovať 4-ročný drobec, budem mu veľmi vdačná. Naozaj. Nie ako vtedy, keď mi dávate rady, ktoré od vás nepotrebujem. Pretože som si už rokmi vyskúšala, že najlepšie si viem pomôcť sama. Nepotrebujem, aby ma stále niekto nosil na rukách, aj keby to bolo určite príjemné. Aspoň na chvíľu. A aspoň raz čas. Možno raz za 10 rokov. Možno. Sama neviem, pretože je to už dávno, čo ma niekto na rukách nosil.

Hovorí sa, že človek je anjel s jedným krídlom a k tomu, aby mohol lietať, potrebuje niekoho objať. Ja som dnes pochopila, že ona je môj malý anjel, ktorý mi dáva krídla. A preto prestávam riešiť, že neposlúcha. Pretože bez nej už nikdy nebudem lietať. A potom asi budem smutná. A musela by mi hovoriť každý deň, že ma ľúbi. Neviem, ako dlho by ju to bavilo. Preto radšej prestanem byť smutná.

Som rada, že som ju nezadusila tým vankúšom, pretože by som nezistila, že ak vás opustí jeden anjel, priletí namiesto neho iný. Všetko do seba zapadlo ako dieliky skladačky. Ako „pazule“ (tak hovorí Grétka namiesto puzzle. Je to taká slovná hračka, kedy spojila pasuje a puzzle a to je po Grétiansky pazule 🙂)

Už mi nevadí, že bude ešte chvíľu trvať, kým sa dočkám toho, že sa budem môcť osprchovať alebo aspoň tú krátku chvíľu, kedy potrebujem byť na záchode, neozve hlasné „MAMííííí..“ Nesľubujem, že to bude bez kriku a bez toho, aby som nadávala ako starý námorník. Dokonca to pravdepodobne po pár dňoch zabalím a otvorím si ďalšiu fľašu. Čohokoľvek. Ak nebude Ostrožovič, môže byť aj iné. Možno bude stačiť aj kávička. Najmä tá moja obľúbená – od Grétky. Tá je najlepšia. V mojej obľúbenej ružovej šálke. Vlastne fialovej. Čo tam po tom, že je v skutočnosti ružová, podľa môjho malého anjela je fialová. A ona vie predsa všetko najlepšie… Aj to, aby som nebola smutná...

Prvá hračka, na ktorú Grétka zareagovala, bol kohúť Ťuki. Dostala ho ako jeden z darčekov pod vianočným stromčekom, keď mala 1,5 roka. Všetky ostatné darčeky sa stali v tej chvíli nezaujímavé. Kohút bol top. Asi preto je jej obľúbené zviera kohút. Ešte šťastie, že naši bývajú v malom meste a v okruhu necelých 100m od ich bytovky, viacerí susedia chovajú sliepky a tým pádom majú aj kohútov. Tak ako sú niektoré deti fascinované smetiarmi, Grétku fascinovali kohúty. Oproti smetiarom majú dosť nevýhodu, pretože sa dajú sledovať neobmedzene. Smetiari prídu, naložia smeti a idú ďalej. Ešte tak zakývajú deťom na rozlúčku. Žiadna ďalšia akcia sa nekoná. Kohút nekýva. A má dosť v paži, či niekto na neho pozerá. Môžete tam za plotom stáť aj 2 hodiny, neurobí nič iné. Môžeme mi veriť. Mám to overené. Vlastná skúsenosť, takže nič sprostredkované. Presné záznamy nemám, po pár pokusoch ma to prestalo baviť a bola som rada, že som som túto činnosť mohla delegovať na niekoho iného. Ujal sa jej môj ocino. Našťastie.

Mne stačil ten jeden zážitok. Aj ten bol pridlhý. Trval asi 2 hodiny. Presne si to už nepamätám, ale mala som pocit, že je to celá večnosť. Koľko by sa toho dalo stihnúť za 2 hodiny. Bóžinku, to by vyšla aj hodina jogy a tá trvá 1,5hod. Ešte aj s rezervou na cestu. Ak by bola na ceste zápcha, tak aspoň na cestu tam. Škoda, že u našich sa joga necvičí. Tam by som mala postarané aj o babysitting a ja by som mohla chodiť na jogu. Grétka by zatiaľ sledovala kohúty. Každý by bol spokojný…

Sledovať kohúty a liezť za nimi po kurníkoch nie je nič pre mňa. Mala som totiž smolu, že sme boli obdivovať kohúta u susedov a keďže moje dieťa ja maximálne komunikatívne už od najútlejšieho veku, dalo sa do reči aj s majiteľom kohúta. Ten sa prišiel pozrieť kto sa mu to obšmieta okolo jeho sliepok a keď zistil, že sliepky nás nezaujímajú, ale prišli sme pozrieť kohúta, dostali sme možnosť ísť aj do dvora. A do kurníka za kohútom.

Fakt nemusím mať všetko. Mne stačilo stáť aj za plotom a pozorovať kohúta odtiaľ. Po ničom inom som netúžila ako ísť očumovať kohúta do kurníka. Nebudem radšej detailne opisovať po čom som musela stúpať, tá tráva za plotom mala svoje čaro. Keby tak nejaké koloniálne sídlo z 19.storočia, to by ste ma nemuseli ani dlho presviedčať, ale kurník? Asi preto vzniklo slovné spojenie kurník-šopa. Po takomto intenzívnom zážitku.

Cestu späť sa nám potom podarilo predĺžiť si o ďalších 15 minút. Aby sme ten intenzívny zážitok odstránili z topánok. Nie je nič lepšie ako si na prechádzku obuť tenisky. Ak majú špeciálne odľahčené podrážky, aby sa v nich dalo dobre behať a znamená to, že majú kopec zárezov a dokonca vzor, určite to oceníte aj pri pozorovaní kohúta. Najmä ak budeme mať možnosť ísť pozrieťaj do vnútra kurníka. Tie vzory na zemi vytlačené v slepačích „určite vietečo“ ma však v tej chvíli vôbec nezajímali. Už som mala tých zážitkov viac ako som vôbec chcela. A asi som ich iba nevedela oceniť. Tak som sa sústredila na tú trávu za plotom. A dúfala som, že jej bude dosť, aby sme si mohli očistiť topánky obidve. Aj keď Grétke to vôbec nevadilo a sústredila sa iba na kohúta. Keď chcela liezť za kohútom na bidlo, a znamenalo to, že tam budem musieť liezť za ňou, ukončila som to. Asi som vyzerala ako hysterka, ale v tej chvíli mi to bolo fakt že jedno. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol už dávno a vôbec nechápem ako som tam mohla vydržať celý ten čas, ale viac som už kohúty nechcela ani vidieť. Tak sme začali chodiť k bráškovi pozorovať kačky na potok, čo mu tečie za domom.

Grétka je empatická. Po maminke. Preto odvtedy vždy keď ideme do obchodu kúpiť chlieb, chce kupovať chleba aj pre kačky. Darmo vysvetľujem, že kačkám sa hádže starý chlieb, nie takýto čerstvý, ešte chrumkavý. Že takýto mňakový máme rady my, nie kačky. Skúsila som ju párkrát ukecať, že môžeme kúpiť kačkám jeden rožok. Obyčajný, nemusí byť zrovna celozrnný. Kačkám je to jedno. Kačkám áno. Grétke nie. Rožok je iba pre ňu. So žiadnymi kačkami sa deliť nebude. Ak sa má kúpiť rožok pre kačky, tak zásadne celozrnný. Taký ona nemá rada. Asi nie je taká empatická ako som si myslela na začiatku.

Milujem Vianoce. Úplne najviac zo všetkých sviatkov. Sú to dni, kedy sa konečne zase môžem vrátiť do svojich detských čias, vychutnať si chvíle v kruhu rodiny, a samozrejme ničnerobenia. Teraz, keď mám dievčatá, môžem sa vyhovoriť na ne, že to robím kvôli nim. Ale robím to hlavne kvôli sebe. Aby som mohla zabaliť všetky tie darčeky, ktoré som im počas posledných mesiacov starostlivo vyberala. Dooooobre, niektoré som kúpila aj skôr. V lete napríklad. Na svojom poslednom výlete v Ríme, kam som sa vybrala konečne bez nich. Nieeee sama, čo ste?! Babská jazda to bola. Bolo tak dobre, že sme sa dohodli, že z toho urobíme tradíciu - manželíkov a detičky necháme doma a tých niekoľko dní si budeme užívať bez nich. Už teraz sa teším na posledný augustový týždeň, keď si to zopakujeme. Nevadí, že budem musieť čakať skoro 8 mesiacov. Už som čakala aj dlhšie. Napríklad, keď sme čakali dievčatá. Najskôr jedno a potom aj toto druhé. Pri prvej som bola aspoň presvedčená, že to čakanie sa oplatilo. Pri drobcovi už zase uvažujem, že som mohla mať radšej toho psa, o ktorom som stále rozprávala. Myslela som si, že som si to myslela iba pre seba. Teraz mi to postupne pripomínajú všetky moje kamarátky, ktorým som to zrejme pri nejakej príležitosti povedala. Asi keď sa mi sťažovali na svoje deti. Nemohla som rozdávať rady ako by som to urobila ja, pretože som v tom čase žiadne deti nemala a teraz keď by sa rady zišli mne, tak mi to vracajú s touto akože vtipnou poznámkou, že si o mne stále mysleli, že budem mať iba toho psa, keďže som to komentovala práve takto. No tak mi asi treba. Ešte šťastie, že som sa na toho psa nenechala ukecať a máme iba Grétku. Tá má niekedy aj dobré dni, neposlúcha úplne stále. So psom by som musela chodiť stále. Každý deň. V každom počasí. Aj v daždi. A rovno niekoľkokrát, aby som si ušetrila upratovanie mláčok a ktoviečohoešte v celom byte, ktoré by mi tam od samej lásky nechával. Takto od samej lásky dostávam iba pusinky (to náhodou, keď má drobec svoj deň a má potrebu ukázať svoju lásku aj iným spôsobom ako neposlúchaním). No a okrem toho, že nemusím chodiť na prechádzky niekoľkokrát denne (aj keď by sa mi vôbec ale vôbec nechcelo), nemusím ani upratovať psie chlpy. úplne mi stačia tie po manželovi. A jeho vlasy. Ešte šťastie, že Grétka je na vlasy dosť vysadená. Asi nič neznášam viac ako vlasy, ktoré sú všade. Toto má teda po maminke. Aj ona neznáša vlasy, takže ich väčšinou stihne upratať ešte predtým, než ich nájdem ja. Každý jeden vlas väčšinou odnesie do smetí. Alebo aspoň tatovi do postele, keďže tam ich býva najviac. Zlatíčko to je. Aspoň čo sa zbierania vlasov týka. 

Nerozumiem tomu, ak niekto povie, že nemá rád Vianoce. Asi je to obdobie, z ktorého sa vyrastie. Tak ako obdobie detského vzdoru. Hovoria si to všetci rodičia detí, ktoré sa nesprávajú podľa predstáv svojich rodičov. Asi sa tým chcú utešiť alebo hľadajú ospravedlnenie za nevhodné správanie svojho potomka? Neviem. V niektorých prípadoch možno. Vidieť ako sa dieťa hádže o zem a nemôcť s tým nič urobiť musí byť hrozný pocit. Ja som tento pocit našťastie nezažila. S vlastným dieťaťom myslím. Ani jedno z mojich detí takú potrebu nemalo. Hádzať sa o zem. Našťastie. Sash to raz skúsila, ale to som ju iba prekročila a šla som ďalej. Tak keď videla, že to na mňa nemá taký efekt ako očakávala, pozbierala sa zo zeme a pricupitala ku mne akoby sa nič nebolo stalo. Nikdy viac to neurobila. Grétku to vďakabohu nenapadlo. Zostáva mi iba dúfať, že to tak zostane aj naďalej a nebudem to musieť riešiť.Poznám však niekoľko detí, ktoré to svojim rodičom robia. Napríklad taký Matúško zo škôlky. Videla som to aj naživo, našťastie to bolo cestou do škôlky po drobca, takže som v tej chvíli nebola s ňou. To by som sa trochu bála ako by reagovala a či by nemala potrebu to zopakovať. Ona je totiž taká zážitková. Ja nemusím mať zase úplne všetko a niektorým situáciám sa radšej vyhýbam. A aj ľuďom popravde. Nie je nič horšie ako zrážka s blbcom...Takže hádzanie sa o zem mi našťastie zo škôlky nepriniesla. Priniesla si nejaké divné móresy, ktoré sme dovtedy nepoznali - napríklad vetu v znení: "ty nie si moja kamarátka", ale to nebolo to najhoršie. Od Grétky sa deti v škôlke naučili zase slovné spojenie "do pipiny" a potom aj slušnejšiu verziu "do kelu" a "do kapusty". Našťastie som ešte nebola na koberčeku u učiteľky ani u riaditeľky za oveľa šťavnatejšie slovné spojenia, ktoré mi pri vybraných aktivitách niektorého zo svojich detí prípadne manželíka vypadli z úst. Tak len dúfam, že moje vysvetľovanie, že také škaredé slová môžu používať iba dospeláci a fakt iba v situáciách, keď sú veľmi ale fakt veľmi nahnevaní, si môj drobec zobral k srdcu. A ešte aspoň chvíľu ich nebude používať. Alebo aspoň nie v škôlke.Nechajte ma žiť v tejto sladkej nevedomosti...

Máša je iba slabý odvar. V porovnaní s našou Grétkou myslím. Ak by som predala námet na ďalšie časti, tak nemusím chodiť do práce. Ešte to zvážim. Grétka je totiž vzor pre mnohé deti. Hlavne u nás na ihrisku pri dome, kam chodievame. Odvtedy ako začala chodiť do škôlky, tak sa okruh jej fanúšikov rozšíril a priamo úmerne sa znižuje kredit mňa, ako jej matky. Pretože nezvládam vlastné dieťa. Podľa niektorých. Väčšinou jednorodičov. Pretože tí, ktorí majú už viac ako jedno dieťa, sú viac tolerantní. Možno nemali šťastie už s prvým modelom a boli dostatočne odvážni aj na druhý model, ktorý im nedokonalosť prvej verzie iba vynahradil.

Ja som mala smolu, že som dostala total nadupaný, vyšperkovaný model. Zúfalstvo, čo budem s tým malým balíčkom robiť, trvalo našťastie iba pár dní. Kým sme prišli z nemocnice. Keď spomínam na to, ako som si cestou z pôrodnice do detailu naplánovala komu všetkému musím v pondelok zavolať, už sa iba smejem. Mala som strach, či to všetko zvládnem. Obrovský strach. A rešpekt, že to musím zvládnuť, aby to malé stvorenie prežilo do nasledujúceho dňa. Spoliehala som sa na to, že v aute sa okrem nás troch, vezie aj moja mama a pomôže. Vychovala mňa s bratom a pomohla aj bráškovi, keď sa mu narodili ich dievčatá. Ja som si v hlave robila zoznam:

kolegyňa právnička – ako dlho musím zostať doma, aby som neprišla o materské. Ak nebude vedieť, vypýtať kontakt na niekoho, kto sa orientuje v pracovnom práve. Prípadne sa opýtať Zuzky (personalistka)

Andrejka – určite bude mať kontakt na niekoho, kto sa bude vedieť postarať o malé dieťa. Zistiť koľko to bude stáť!

Zavolať do práce, aby so mnou počítali. Žiadne 3 roky doma!

Návšteva detskej lekárky – termín dohodnutý hneď na pondelok popoludní

Kramáre – konrola srdiečka

prvá facka prišla v utorok ráno, kedy nám zavolali, že zomrela stará mama a bude pohreb. To znamenalo, že prichádzame o jednu z istôt, že to náš drobec prežije a budeme na všetko sami dvaja. Vlastne už traja. Zvládli sme to, myslím, že úspešne, aj keď nám pár dní trvalo, kým sme pochopili, že mať dieťa je úžasné. Pri druhom som tento pocit nemala. Vlastne trval celkom krátko. Presne toľko ako trvalo pri prvom, že to nezvládnem. Spolu 5 dní. Presne tých 5 dní, ktoré sme boli v nemocnici. Neborila som sa s problémami, čo je to polohovať dieťa. Do sprchy som išla asi 3 hodiny po pôrode. Sestričke, ktorá ma prišla skontrolovať a nenašla ma v posteli, ale cestou z kúpeľne, som spôsobila malú srdcovú zástavu. Nepadla som na hlavu. Ani na inú časť tela. Malá spokojne odfukovala v postielke a ja poučená z toho aké to je jednoduché mať dieťa, veď o jedno sa úspešne starám už 7 rokov, čo budem čakať a išla som sa sprchovať.

Okrem nových interiérových dverí, ktoré montovali deň pred našim príchodom z nemocnice, ma doma čakalo aj prekvapenie vo forme prítomnosti oboch starých mám. Teda mojej mamy a svokry. 2v1. Život ohrozujúca kombinácia. Čo tam po tom, že som svojmu manželíkovi donekonečna vysvetľovala, že nechcem, aby u nás bola svokra ani nie týždeň po pôrode. Mal total v paži. Mňa aj všetky články o tom, ako treba akceptovať želania čerstvej maminky po pôrode. A ak niečo nechce, treba vyhovieť. Jemu vyhovovalo, že ráno odišiel do práce. Veď som tam mala mamu. Dokonca aj tú jeho.

Rady od víkendovej maminky, ktorá svoje decko dala vychovávať svojej mame a chodila za ním na víkendy. Domov si ho zobrala v lete predtým, než nastúpil do školy. Ďakujem. Neprosím si. Poradím si sama.

Prvá výmena názorov prebehla už prvý deň. Diagnóza jasná – mlieko v hlave. Doteraz nechápem, ako by sa moje mlieko mohlo dostať do hláv ľudí okolo mňa. Ale ja som bola tá divná. To sú tie paradoxy, ktoré nikdy nepochopím.

Malá plače = je hladná/treba vymeniť plienku/bolí ju bruško. Ak keď som ju kŕmila iba pred 5 minútami, vyhodili sme už pol balenia prázdnych plienok a grgala o dušu spasenú, bolo treba zopakovať celú tortúru. Ideálne niekoľkokrát po sebe, aby sme si boli istí. Veď čo ak predsa…

prd makový, vážení

nevydržala som ani jeden deň. Už o piatej som vyhulila na plné pecky Ramazzotiho Fuoco nel fuoco a decko nechala revať v postielke. Závidela som jej, že môže plakať, pretože ja som nemohla. To kvôli tomu mlieku, aby som ho mala dosť. A aby mi malo čo stúpať do hlavy. Bola by som radšej, aby mi do hlavy stúpla radšej sláva, ale keďže nie som žiadna slovenská celebrita, ani len malá celebritka, nemalo mi čo. Teda okrem toho mlieka.

Tak prišiel na rad Eros. Aby som sa úplne nezbláznila, chcelo to niečo rytmické. Žiadne balady. Lebo by bolo po mlieku. Preto Fuoco… keď išlo asi 25x, a obe mamy mali zakázané malú z postielky vybrať, zavolali si na pomoc manželíka. Prihrmel v novom svetovom rekorde. Mala som v paži.

Aby som ich neterorizovala hlasnou hudbou, dostala som slúchadlá. Že ma to nenapadlo skôr. V slúchadlách som už mala iba Erosa. Po detskom plači ani stopa. Rozmýšľala som, či sa dá so slúchadlami aj spať, pretože to bolo geniálne. Nič nepočuť. Nevadil mi ani tak plač, iba tie blbé reči okolo toho a nevyžiadané rady. Darmo som vysvetľovala, že nie je hladná, pretože ŽRALA PRED POL HODINOU. A ani posratá, pretože sa predsa nemohlo dostať von mlieko iba chvíľu potom ako sa dostalo dnu. Ale márne. Bolo treba skontrolovať. Ešte šťastie, že sme nemali doma váhu, na ktorej by sme mohli kontrolovať prírastky na hmotnosti ako v pôrodnici. Keby svokra radšej riešila svoje prírastky na váhe, nie iného a v tomto prípade malého bábätka. Našťastie ich pozornosti ušlo, že v šuflíku mám kuchynskú váhu, inak by už určite naložili malú do nej.

Eros bez detského plaču a nevyžiadaných rád je ďaleko účinnejší. Už stačilo, keď som si ho vypočula 3x. Nebolo treba 25x. Aby som zabránila kolapsu 3 dospelých hysterických osôb, ktoré sa neúspešne pokúšali utíšť plačúce dieťa, napriek mlieku v hlave, som im to dieťa zobrala a zavrela som dvere. Ďakovala som v duchu bráškovi, ktorý pomohol pri osádzaní dverí a vďaka ktorým som mohla mať celý svet v paži teraz ja. Teda okrem toho drobca, ktorý plakal o dušu spasenú. A bol v tej izbe spolu so mnou. Nevedela som čo s ním a tak som ho iba držala na rukách. Trvalo iba pár sekúnd kým pochopila, že žiadne mlieko v hlave sa nekoná a sú to iba nepodložené fámy. Trvalo iba pár sekúnd kým som pochopila ja, že tak ako má Eros liečivé účinky na mňa, ja mám tú moc nad ňou. Upokojila sa a zostala ticho. Pozerala na mňa tými svojimi skúmavými očkami a bolo to zase malé spokojné babätko ako v nemocnici. Asi sme boli podozrivé a hysterky za dverami chodili v pravidelných intervaloch kontrolovať, či som ju nezadusila vankúšom. Nezadusila. Na to som mala chuť až oveľa neskôr…

Sú veci, ktoré o vás nevie nikto. Má ich asi každý z nás a každý sa s tým vyrovnáva ako vie. Alebo nevie. Aj ja ich mám a preto niekedy bývam smutná. Nevešiam si to ako status na FB, ani to nevešiam každému na nos, vyrovnávam sa s nimi sama. Niekedy je to dosť ťažké a mám pocit, že ma to celé prevalcuje. Je neuveriteľné, ale v takých chvíľach sa na chvíľu stane zázrak a môj drobec začne poslúchať. Trvá to iba krátko, mne to však stačí na to, aby som nepadla na hubu tak, že sa z toho nespamätám. Ak náhodou kamuflujem svoj smútok sediac pri laptope, dovalí sa ako vždy ako veľká voda a napriek tomu, že má stále na háku že sa má KONEĆNE vyzliekať, príde s tým, že ma ešte nepomojkala. Jej malé vyznania lásky sú niekedy zvláštne, ale už som si zvykla, pretože pomáhajú. Aj keď mi hovorí „maminka, ľúbim ťa“ a má to dosť heavymetalový podtón. Aj keď to opakuje stále dokola a mňa už z toho bolí hlava, nezastavím ju. Pretože neviem, kedy bude mať zase potrebu povedať mi to nahlas. Preto sa vtedy sústredím iba na tú chvíľu a moje malé zlatíčko, ktoré sa ku mne túli. Už o 3,57 sekundy zase odbehne a bude ma mať zase ťažko na háku. Aj s mojimi príkazmi.

Pochopila som však, že nemá v paži len mňa, ale total všetkých a všetko naokolo. Ak sa jej to v jej malej hlave neposkladá tak, že sama od seba urobí to, čo má, máte smolu. Môžete opakovať, prosiť, hroziť. Aj s rizikom, že sa to môže dostať až do praktickej ukážky domáceho týrania páchaného na deťoch. Vtedy je najlepšie byť kreatívny a skúsiť to zvládnuť nejakou novou technikou. Ja už som vyčerpala všetky formy a dochádza mi fantázia. Možno jej mám iba málo a mala by som skúsiť rady jednomatiek. Čo tam po tom, že nemajú zvládnuté vlastné dieťa, ktoré diriguje vlastných rodičov. Na tento level som sa ešte nedostala, pretože väčšinou ich rady stoja za prd. A ja som si odskúšala, že tak ako každému vyhovuje niečo iné, aj pri výchove si musíme nájsť spôsob ako to zvládnuť. Ideálne bez ujmy na zdraví na oboch stranách. Lebo tak to proste je a treba sa s tým zmieriť. Nemá zmysel to riešiť. Pre svoje dobro. A dobro toho malého zmrda, ktorý stále neposlúcha….

Chranena dielna - ako funguje, akou formou sa da pomoct? Poznam jednu chranenu dielnu, teda po pravde vobec netusim, ci funguje ako chranena, ale pre jej vlastne dobro chcem dufat, ze to tak je.  Je to krajcirska dielna, v ktorej zeny a muzi, vramci liecby svojej zavislosti, robia povedzme zmysluplnu cinnost, tzn. siju. Vankuse, podsedaky, hracky (neviem presne co vsetko), vraj podla toho aky maju material. Neviem ako funguje ich zasobovanie, ci material, z ktoreho siju dostavaju vo forme sponzorskych darov alebo nakupuju normalne v obchodoch. Podla mojich informacii to zrejme vsak nebude az take idealne, pretoze ak sa im pokazi sijaci stroj, nie su peniaze na jeho opravu a cakaju aj niekolko tyzdnov ci mesiacov, kym pride opravar pripadne sa do zariadenia dostane niekto, to ho opravi vramci svojej liecby. Tiez neviem, ako maju vymysleny predaj tych veci, pretoze sa daju kupit iba tam - v bufete, ktory je otvoreny pri vstupe do zariadenia a to najma pocas pracovnych dni. Sluzi pre navstevy, ale tie byvaju hlavne cez vikendy a vtedy ten bufet otvoreny nie je. Tak vlastne aj ked pride niekto a chcel by si nieco kupit a podporit tym fungovanie zariadenia, nema moznost, pretoze povedzme si uprimne - kto uz len pride spat kvoli jednemu vankusiku cez tyzden? Mohol by to kupit ten, kto sa v danom zariadeni lieci a moze ist vramci arealu do bufetu, ale neviem ako to maju s bezpecnostou (ci mozu len tak vychadzat a vchadzat von a dnu, kedze je to zariadenie na liecbu zavislosti). Takze veci, ktore usiju, sa vraj ukladaju do nejakych priestorov. Ak su ulozne priestory plne, alebo nemaju material na sitie alebo su sijacie stroje pokazene - nesiju. Je mi jasne, ze mi tieto informacie, vie dat niekto z konkretneho zariadenia, a urcite by som tam rada isla a porozpravala sa o tom s riaditelom resp. niekym, kto vie ako to funguje - ak bude mat na mna cas, chut nieco zmenit a podobne. Kedze ale toto zariadenie sa nachadza asi 200 km od mojho bydliska, rada by som zistila co najviac informacii este predtym, nez tam vobec pojdem. Tiez by som si chcela stretnutie dohodnut vopred, aby sa nestalo, ze tam pridem len tak a nenajdem nikoho, s kym by som sa o fungovani mohla porozpravat. Mozno sa so mnou nebudu vobec bavit (sme na Slovensku, tak by ma to ani velmi neprekvapilo 🙂) Alebo uz ta dielna davno nefunguje a ja riesim nieco uplne zbytocne. Alebo uz medzitym zacali fungovat uplne inak a davno vyriesili predaj svojich vyrobkov cez vlastny eshop a pod. Viem, ze je tam prilis vela neznamych, ale ja nad tym ako im pomoct rozmyslam uz niekolko rokov. Nie uplne stale, ale podla toho kolko mam casu - popri starostlivosti o 2 deti, manzela (psa ani ineho domaceho milacika nastastie nemame, s vynimkou vsi, ktore sa ku nam z casu na cas pristahuju, a ja potom musim riesit este aj tie 🙂), jednu domacnost, rieseni svojich konickov a teraz k tomu pribudla aj moja nova praca. Toho casu nie je tak vela a aj moj den ma iba 24h a tyzden 7 dni, takze sa nad tym zamyslam pri ceste do prace, nakupovani v supermarkete, cestou po malu do skolky ci pocas tych chvil, kedy sme na ihrisku same a ona sa dokaze aspon na par minut pohrat sama pripadne ked sa mi neda spat v noci (ale to nerobim velmi casto, lebo potom uz nezaspim a snazim sa to cele vymysliet). Preto ak poznate sposob ako funguju chranene dielne, budem rada, ak mi poradite/pomozete. Pripadne ak mate napad ako sa da pomoct. Inak ako financne (nemyslim si, ze sa vam na ucte alebo v niektorej z izieb doma povaluju zbytocne stovky eur a vas uz nebavi ich len tak prehadzovat vidlami, ale ak ano, aj tato forma pomoci by bola fajn a ak zistim, ze im najviac pomozu peniaze, hodte mi kontakt na vas do sukromnej spravy, urcite by som vam dala vediet). Mozno sa niektorym doma povaluju zbytocne nakupene latky, z ktorych mal byt novy kabat, nova obliecka na vankus ci material na tvorenie, ktore by vedeli vyuzit. Mozno by sa vankusiky dali vyuzit v skolkach, pretoze vsetky deti maju svoj vlastny vankusik. Mozno by sa dali kupit pekne latky, z ktorych by mohli usit obliecky na tie vankusiky. Mozno by tie veci nasli lepsie uplatnenie ako lezat zamknute v skrinke a cakat co sa stane dalej. Mozno sa tym zaoberam zbytocne, ale mozno aj nie. Ja viem, ze nemozem zachranit cely svet, ale ak mozem pomoct aspon niekomu, pokusim sa o to. Mozno par deti bude mat novy vankusik ci novu obliecku, ine novu hracku, zariadenie ziska miesto na nove vyrobky a peniaze na jeho fungovanie. Mozno tych vyhod je daleko viac a ja o niektorych ani len netusim. Mozno niekomu to zariadenie zachrani cloveka, na ktorom mu zalezi - rovnako ako sa to stalo mne. A preto sa idem o to pokusit. Drzte mi palce...