zahara
    1. dec 2016    Čítané 797x

    Porodiť krásne (alebo Zdenka a my)

    Prvý syn sa mi narodil 6 rokov dozadu. Prítomní sme boli ja, on, manžel, nemocničný personál a hromady oxytocínu – 8 dní po TP. Na mnohé si dnes už (radšej) nespomínam, len kamarátky mi občas pripomenú, že som vtedy s nimi o pôrode nechcela ani komunikovať.

    6 rokov po prvom dieťatku a pôrode som sa na tú cestu vydala opäť. Už dostatočne poučená som vedela, čo by som tentokrát spravila a chcela inak.

    Vráťme sa však ešte o pár rokov späť. Syn č.1 dostal za krstnú mamu moju dlhoročnú blízku kamarátku Zdenku. Vždy jej bola blízka biológia, zaujímala sa o medicínsku oblasť či homeopatiu.. A tak sa postupne cez vlastné tehotenstvá a deti dostala aj k problematike pôrodov, tehotenských príprav či dojčenia. Samoštúdiom a vlastnými skúsenosťami hromadila mnohé poznatky, postupne sa rozširoval okruh budúcich mamičiek a mamičiek okolo nej. Veď predsa začali rodiť tie „naše silné ročníky“ - spolužiačky, susedy, kamarátky z detstva, sesternice, kolegyne... A tak si Janka, Katka či Monika mnohokrát prišli po radu alebo povzbudenie. Okruh čakateliek mamičiek sa naďalej rozrastal a popri našich konverzáciách na sociálnej sieti zrazu Zdenka čoraz častejšie vybavovala otázky a prosby ohľadom otáznikov mamičiek pred či po pôrode. 
    Vždy som so záujmom sledovala, ako ju to všetko baví, napĺňa a núti posúvať sa vpred, zbierať nové informácie, učiť sa z vlastných i cudzích skúseností. Mamičky boli natoľko vďačné za jej prístup a obľúbili si ju, až prvý krát padla otázka od jej sesternice, či by ju bola ochotná sprevádzať pri pôrode. Dohodli sa a všetko dobre dopadlo.


    Do toho sa zrazu vynorila moja nesmelá novinka o ďalšom tehotenstve. Veľa sme sa o jeho priebehu a budúcom pôrode začali rozprávať. Čokoľvek som potrebovala prebrať, objasniť si, mohla som sa na Zdenku obrátiť. V konverzáciách sme tiež začali koketovať s možnosťou sprevádzať ma pri pôrode. Mne sa páčila tá „barlička“, že tentokrát v tom nemusíme zostať s manželom a bábätkom napospas situácii a Zdenka bola okúzlená skúsenosťou z prvého sprevádzania a vedela, že toto je tá jej cesta, to je to, čomu by sa venovala najradšej. Zrazu sme boli dohodnuté a dokonca aj môj manžel veľmi rád – po prvej skúsenosti bol vďačný, že vezmeme aj niekoho, kto bude mať jasnejšie v tom, čo sa so mnou deje, ako mi pomôcť. 


    Moje tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií, druhý chlapček sa u mamy spokojne zabýval a rástol a rástol.. Až natoľko, že prognózy lekárov odhadovali pôrodnú váhu na 4 500 – 5 000 gramov. Čoraz častejšie sa mi vynárali spomienky spred tých šiestich rokov. Žila, ihla, oxytocín, prepichovanie plodových obalov, horúčava, kanyla, ďalší oxytocín, ďalší oxytocín, ďalší oxytocín... a pár „príjemných“ hodín na chrbte na pôrodnom kresle.. Nevedela som si predstaviť, ako si ľahnem a porodím ešte väčšie dieťatko ako to prvé. Intuícia ma však už od samého začiatku smerovala na pôrodnicu za hranicami. Manžel nenamietal a ja som mohla spokojná a pokojná čakať na príchod ďalšieho potomka. Nie však čakať so založenými rukami 🙂

    Zdenka poznala detailne priebeh prvého pôrodu a dávkovala mi postupne všetko potrebné v rámci prípravy na pôrod, cvičila so mnou, keďže tam bola moja slabina. Ja som ochotne plnila, čo bolo treba, prispôsobovala sa príprave. Naozaj som chcela pre pôrod urobiť maximum. 

    Dni a týždne rýchlo bežali, bruško rástlo a boli sme takmer vo finále. Poctivo som sa naďalej venovala príprave, pila čaje v požadovaných množstvách, jedla ľanové semienka a mnoho ďalšieho. 10 dní pred vypočítaným termínom pôrodu sme sa vybrali na obhliadku vybranej pôrodnice. Už v noci som mala mierne brušné a krížové bolesti, prikladala som im taký bežný význam. Aj tak som však intuitívne poprosila manžela pribaliť mi do auta pre každý prípad už aj kufor. A tak sme šli. Cestou som celý čas komunikovala so Zdenkou, opisovala jej pocity, nejaké menej pravidelné, avšak už merateľné bolesti. Ako cesta ubiehala, vzďaľovali sme sa od nej a ona už tušila, že dnešok predsa len môže byť dňom nášho prvého ozajstného stretnutia s bábätkom.
    V pôrodnici sme absolvovali registráciu, meranie CTG, ktoré už ukazovalo pravidelné intervaly činnosti maternice a ja som si mierne predýchavala. Ujal sa ma teda milý a ústretový lekár, ktorý potvrdil, čo som nahlas ešte nechcela vysloviť – pôrodná činnosť už začala a cestu nazad domov mi nedoporučuje, nakoľko mi zakrátko určite už povolí plodová voda. V tom momente na mňa doľahlo toľko myšlienok, veď som predsa mala v pláne mať pri nás aj niekoho ďalšieho. Lekár mi doporučil kamarátku už zavolať a dal nám ešte 2 hodiny na ľahký obed v meste, po ktorom som sa sľúbila vrátiť na hospitalizáciu. A tak cestou do auta rýchlo volám Zdenke, veď je to tak a tak... Vedela, že môže rátať s týmto scenárom, bola pripravená za nami vyraziť. Ja som však netúžila po obede v cudzom meste, mierne stupňujúce sa kontrakcie som chcela absolvovať radšej v našom aute, v kľude a pri manželovi. A tak bolo rozhodnuté, vracali sme sa po ňu, ani na sekundu mi nenapadlo, že by sme to mohli zavrhnúť a nechať ju doma, už som len čakala na chvíľku, kedy sa budem môcť o ňu „oprieť“.
    Hodinka cesty do nášho mesta, po príjazde lekárom predpovedaný odchod vody, hodinka cesty nazad. Počas cesty späť som už sedela so Zdenku, pomáhala mi rátať kontrakcie, resp. ich sledovala za mňa. Učila ma odznova ako dýchať, podávala prípravky na posilnenie priebehu. Manžel bol zrazu kľudný šofér, ktorý vedel, že sme v dobrých rukách.
    A tak sme už s pekne naštartovaným pôrodom dorazili späť do nemocnice. Ujala sa nás pôrodná asistentka, ktorá ma vyšetrila, natočila mi na fitlopte ďalšie ozvy a nechala nám súkromie. Izba bola vybavená vlastnou sprchou, v ktorej som so Zdenkou strávila najbližšiu hodinku. Kontrakcie sa stupňovali a boli čoraz častejšie, Zdenka mi naďalej podávala „jej“ medicínu, masírovala celú dobu kríže, čo bolo v tej chvíli pre mňa spásou. Kontrolovala moje predýchavanie, informovala manžela vypisujúceho potrebné papiere, vetrala izbu pre potrebný prísun kyslíka a rozprávala mi k priebehu pôrodu informácie, ktoré ma zaujímali. Po hodinke si nás opäť prišla skontrolovať pôrodná asistentka. Verdikt bol skvelý – môžeme sa presunúť na pôrodnú sálu k pôrodu nášho drobčeka. Nechali nás ešte v kľude postáť a predýchavať, nakoľko malý ešte potreboval čas na zrotovanie. A tak som podopretá z jednej strany oteckom a z druhej kamarátkou predýchavala, po Zdenkinej rade sa dala do podrepu a zrazu sa náš druhý poklad prihlásil na svet. Bez komplikácii či bolesti a úplne sám. Úsmev pôrodných asistentiek, ktoré sa rýchlo okolo nás zbehli, hovoril za všetko. Takto som sa zrazu druhý krát stala mamou nášho nakoniec „len“ niečo vyše štvorkilového drobca. Bez medicínskych zásahov, pocitu vyčerpanosti, beznádeje, nemožnosti, fyzických následkov.. Nasledujúce dve hodinky sme strávili všetci spolu a malinký bol kľudný, tichučký – spokojný. A samozrejme krásny a len náš 🙂

    Nasledujúci deň za mnou prišla pôrodná asistentka, ktorá bola pri pôrode a zaujímala sa o moju prípravu, ktorú veľmi chválila. Taktiež o moju kamarátku, ktorá bola podľa jej slov skvelá, šikovná, empatická a bola mi veľkou oporou.

    S rovnakou podporou som sa od Zdenky stretla aj v nasledujúcich mesiacoch, kedykoľvek som sa na ňu obrátila v otázkach starostlivosti o bábätko, dojčenia či zdravotných otázkach – pomohla mi vyriešiť nejednu ťažkosť a za to jej patrí jedno veľké ďakujem od nás všetkých. 

    Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že pokiaľ sa vám človek, na ktorého sa obrátite, venuje naozaj srdcom a s láskou vykonáva to, čo robí, je to to najviac, čo sa vám môže stať 

    Ďakujem Zdenka @aknedz za neopakovateľný zážitok a veľmi sa teším, že si prostredníctvom svojich záľub našla aj svoje životné poslanie. Viem, že ako pôrodná asistentka vždy budeš človekom na správnom mieste a verím, že podobne krásne príbehy si so sebou ponesú aj ostatné tvoje tehuľky a mamičky   🙂