Prvý syn sa mi narodil 6 rokov dozadu. Prítomní sme boli ja, on, manžel, nemocničný personál a hromady oxytocínu – 8 dní po TP. Na mnohé si dnes už (radšej) nespomínam, len kamarátky mi občas pripomenú, že som vtedy s nimi o pôrode nechcela ani komunikovať.

6 rokov po prvom dieťatku a pôrode som sa na tú cestu vydala opäť. Už dostatočne poučená som vedela, čo by som tentokrát spravila a chcela inak.

Vráťme sa však ešte o pár rokov späť. Syn č.1 dostal za krstnú mamu moju dlhoročnú blízku kamarátku Zdenku. Vždy jej bola blízka biológia, zaujímala sa o medicínsku oblasť či homeopatiu.. A tak sa postupne cez vlastné tehotenstvá a deti dostala aj k problematike pôrodov, tehotenských príprav či dojčenia. Samoštúdiom a vlastnými skúsenosťami hromadila mnohé poznatky, postupne sa rozširoval okruh budúcich mamičiek a mamičiek okolo nej. Veď predsa začali rodiť tie „naše silné ročníky“ - spolužiačky, susedy, kamarátky z detstva, sesternice, kolegyne... A tak si Janka, Katka či Monika mnohokrát prišli po radu alebo povzbudenie. Okruh čakateliek mamičiek sa naďalej rozrastal a popri našich konverzáciách na sociálnej sieti zrazu Zdenka čoraz častejšie vybavovala otázky a prosby ohľadom otáznikov mamičiek pred či po pôrode. 
Vždy som so záujmom sledovala, ako ju to všetko baví, napĺňa a núti posúvať sa vpred, zbierať nové informácie, učiť sa z vlastných i cudzích skúseností. Mamičky boli natoľko vďačné za jej prístup a obľúbili si ju, až prvý krát padla otázka od jej sesternice, či by ju bola ochotná sprevádzať pri pôrode. Dohodli sa a všetko dobre dopadlo.

Do toho sa zrazu vynorila moja nesmelá novinka o ďalšom tehotenstve. Veľa sme sa o jeho priebehu a budúcom pôrode začali rozprávať. Čokoľvek som potrebovala prebrať, objasniť si, mohla som sa na Zdenku obrátiť. V konverzáciách sme tiež začali koketovať s možnosťou sprevádzať ma pri pôrode. Mne sa páčila tá „barlička“, že tentokrát v tom nemusíme zostať s manželom a bábätkom napospas situácii a Zdenka bola okúzlená skúsenosťou z prvého sprevádzania a vedela, že toto je tá jej cesta, to je to, čomu by sa venovala najradšej. Zrazu sme boli dohodnuté a dokonca aj môj manžel veľmi rád – po prvej skúsenosti bol vďačný, že vezmeme aj niekoho, kto bude mať jasnejšie v tom, čo sa so mnou deje, ako mi pomôcť. 

Moje tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií, druhý chlapček sa u mamy spokojne zabýval a rástol a rástol.. Až natoľko, že prognózy lekárov odhadovali pôrodnú váhu na 4 500 – 5 000 gramov. Čoraz častejšie sa mi vynárali spomienky spred tých šiestich rokov. Žila, ihla, oxytocín, prepichovanie plodových obalov, horúčava, kanyla, ďalší oxytocín, ďalší oxytocín, ďalší oxytocín... a pár „príjemných“ hodín na chrbte na pôrodnom kresle.. Nevedela som si predstaviť, ako si ľahnem a porodím ešte väčšie dieťatko ako to prvé. Intuícia ma však už od samého začiatku smerovala na pôrodnicu za hranicami. Manžel nenamietal a ja som mohla spokojná a pokojná čakať na príchod ďalšieho potomka. Nie však čakať so založenými rukami 

Zdenka poznala detailne priebeh prvého pôrodu a dávkovala mi postupne všetko potrebné v rámci prípravy na pôrod, cvičila so mnou, keďže tam bola moja slabina. Ja som ochotne plnila, čo bolo treba, prispôsobovala sa príprave. Naozaj som chcela pre pôrod urobiť maximum.