Vianoce iné ako predtým

Tak často zabúdame, že život sa môže kedykoľvek skončiť.

Zabúdame ľuďom povedať, že nám na nich záleží, ako veľmi ich milujeme.

Zabúdame, že nevieme, ktoré bude posledné ,,milujem ťa", posledné objatie, posledný bozk.

Nevieme aká bude naša posledná fotka, náš posledný úsmev, posledná pieseň, ktorú počujeme.

Zabúdame užiť si každý deň, smiať sa bez dôvodu a využiť každú chvíľu.

Zabúdame, že život je krátky, obzeráme sa späť, sme smutní alebo nahnevaní.

Často zabúdame, že čas sa nikdy nevráti...

Urobme všetko pre to, aby sme na to a nielen dnes nezabudli.

                                                               (Odin)

Toto budú prvé Vianoce bez našej dcérky Alžbetky. Pár dní pred 6 rokom sa prišlo na rakovinu.... veľmi agresívnu. Po 2,5 roku usilovania sa vo všetkých smeroch o uzdravenie sa skončila jej pozemská cesta v našej rodine. Dva týždne pred letnými prázdninami zomrela tam, kde to mala najradšej, doma. Držala som ju za ruku a stále jej opakovala ako veľmi ju ľúbim, ako som vďačná Bohu za to, že som smela byť maminou tak statočného, silného, pokorného, disciplínovaného a veselého dievčatka, ktoré rozdávalo úsmev a radosť okolo seba. Aj keď bola už v posledných 2-3 hodinách v bezvedomí viem, že ma vnímala. Cítila moj smútok, ale aj lásku k nej. Snažila som sa držať pod kontrolou plač, ktorý nebolo možné zastaviť, ale vedela som, že keby tento plač prepukne v hysterický, tak jej odchod zťažím. Bolo mysľou neuchopiteľné prijať to, že posledný krát vydýchla a už viac sa nenadýchne. Je koniec...toto je koniec zivota? Koniec jej utrpenia, koniec cesty, ktorú mala v našej rodine? Preháňalo sa mi hlavou. A duša len tíško plakala a stískala jej ducha zároveň. Dávala jej pocítiť lásku, ktorou som ju milovala, milujem a stále budem milovať....Naveky... Verila som v zázrak. Vedeli to aj lekárky z Plamienka, ktoré boli pri nás aj v túto hodinu, že je možný zázrak a ak Boh bude chcieť, zobudí sa a jej telo sa zázrakom uzdraví...Ale Boh mal s ňou iný plán. Nehnevám sa na Neho, pretože On mi ju dal, a mohol si ju kedykoľvek k vziať späť, ako každého jedného z nás. Milujem Ho a budem aj naďalej. Dal mi poznať čistú lásku, obetavosť, pokoru, ušľachtilosť, detskú radosť, skromnosť a štedrosť v jednom malom človiečikovi, v Alžbetke. Teraz...po pol roku tá rana boli stále, a aj bude ešte bolieť... dlho... veľmi dlho... smutné dni sa striedajú s dňami naplnenými jej láskou a spomienkou na jej život, jej smiech....Uvedomenie si prežívať deň naplno, by malo prejsť každým človekom.

Vyše 5 rokov, ktoré tu bola s nami zdravá, mi teraz prídu ako dva. Ale dni od stanovenia diagnózy, oznámenie akú má prognózu na uzdravenie a vyjadrený celkovo výhľad do budúcna až po jej posledný výdych mi príde ako desať rokov. Toľko toho sme s ňou prežili..ona si prežila veľa bolestí v nemocnici, bola s ocinom odlúčená od nás, mňa a jej dvoch sestričiek, od rodiny a domova,...ale prežila aj veľa radosti a smiechu...zážitkov z dní, kedy sme boli všetci spolu. Boli to naoko obyčajné dni, ale pre nás veľmi dôležité a vzácne. Preto mi ten čas príde taký dlhý, pretože bol bohatý na zážitky, prežitia, hojnosť lásky a radosti, precítenie vďačnosti za to, že je tu stále s nami.

25.12.2019 bol deň, kedy sa u nej našiel nádor.  Teraz prichádzajú sviatky, ktoré boli pre nás pred 3 rokmi nočnou morou. Avšak Vianoce 2020 boli nádherné a veľmi šťastné. Boli sme spolu a všetko vyzeralo nádejne. Na tieto Vianoce máme nádherné spomienky....Ale.... v roku 2021 som cítila, že sú posledné... ďalšie už s nami nebude.... aj keď som sa snažila tento cit potlačiť, nedalo sa. Myseľ je proti hlasu ducha veľmi slabá...A teraz? Teraz sa to plní, ako aj veľa mojich cítení predtým....teraz...tieto Vianoce jej už nedám pred večerou krížik na čielko a ani jej nepodám darček, ktorý som pre ňu nachystala... tieto Vianoce budú  skromné a prežité v čistej láske k Bohu a k Alžbetke. Vianoce milovala... vždy sa na ne tešila a ostáva mi nádej a viera, že tu bude s nami a bude cítiť našu lásku k nej a lásku jedného k druhému... že budeme na Vianoce spolu aj keď inak ako by sme chceli. 

...priatelia, jej ochorenie ma naučilo sa dívať na Vianoce inak. Aj mne záležalo na ozdobách, darčekoch a hojnosti jedla...je to preč. Obdarujeme sa niečím malým, pretože by to chcela, vždy sa na Vianoce tešila a bola šťastná, keď mohla niekoho obdarovať. Nechcela by som narušiť túto krásnu tradíciu, ale nesmieme nezabudnúť na to dôležité...to bolo jej posledné prianie pred smrťou. Keď som sa jej pred odchodom pýtala na prianie, keby má jedno jediné prianie, čo by to bolo? Odpovedala mi: ,,Aby sme boli šťastní a všetko robili spolu." Toto je obrovské posolstvo od našej dcérky a platné navždy.  Nemyslela na seba, myslela na nás. Myslela na lásku v rodine.

Ja tieto Vianoce obíjmem naše tri dcérky, manžela, rodičov, sestry s rodinami a ďalších mojmu srdcu blízkych ľudí s ktorými budem, ale už neobíjmem Alžbetku....och....keby aspoň duchom smiem ...bolo by to veľké požehnanie a naplnenie duše. 

Netrápme sa malichernostami, ale prejavme si lásku jeden k druhému. Hoci, aj keď máme nepriateľov, ale zas... aj oni majú rodiny, aj oni majú niekoho, koho majú radi, kto ich miluje a bojí sa o nich. Aj oni túžia po láske. Prajme si lásku v rodinách, v práci, na ulici, v národoch. Pravú, čistú a Bohom chcenú lásku... takú, aká má medzi nami byť a s ňou ide ruka v ruke odpustenie a mier.  

    Boh nám všetkým žehnaj silu prijímať a dávať lásku a odpustenie.

                        Veronika