Dnes sme na obed varili zeleninu s mäskom. pripravila som zeleninu na kocky:

• červená repa

• cukina

• batat

• petržlen

• mrkva

• pór

- k tomu uvarené pšeno a uvarené teľacie mäso (z farmárskej tržnice BA)

- troška rasce a olivový olej

- všetko spolu som parila 20 minút v Avent parnom mixéri, no môžete to aj uvariť v hrnci, či použiť iný kuchynský vynález... 

- na záver mix - vychladiť a papať...

chutilo... 👍

- zvyšok zeleniny, ktorú som nespotrebovala, som dala do sklenenej nádoby a do chladničky - pripravené na zajtra... ❤️

2.3.2018 5:45 spln

- update -upozornenie:tento článok je plný hovienok 🙂

Keď má človek dieťa, zmení sa v jeho živote pomerne veľa vecí. Od spánkovej deprivácie, či nedobrovoľnej hladovky, cez upúšťanie od pravidiel, zásad a štandardov a prijímanie nových pravidiel zásad a štandardov (ktoré do týždňa každý rodič poruší, aby si vymyslel nové...), až po fakt, že ako rodič ste ochotný podniknúť čokoľvek... Pre blaho potomka.

Som mama osem týždňov, som unavená a ako vo svojej podstate každý človek, som lenivá. Zjednodušiť si život jednorazovými plienkami či sterilizátorom fliaš sa v priebehu posledných týždňov stalo samozrejmosťou, a to hlavne preto, že do môjho života pribudol neustály boj o tvorbu mlieka, prikladanie, cievkovanie, odsávanie a hurónsky rev na prsníku. A už vyššie spomenutý nedostatok spánku. Vzdala som to (nie bez boja) a dieťa netrápim snahou o prisatie. Odsajem čo sa dá a ponúknem z fľaše aspoň to čo je. Zvyšok dokŕmim UM a doma vládne odrazu väčšia pohoda... Bábätko prosperuje, je šťastné a pokojné, čo je viac?

No aj tak bol u nás občas poriadny krik, po štvrtej hodine rannej už spánok prichádzal ťažko a bol nepokojný. Okolo 17:00 sa plakalo s presnosťou švajčiara. Mladý pán totiž kadil a mal problém s boľavým bruškom. A tak sme masírovali v smere hodinových ručičiek, polohovali, skúšali feniklový čaj,  Infacol aj Espumisan L... nič spoľahlivo nezaberalo. Bola to skôr lotéria a snaha zabaviť dieťa, kým to prejde...

Asi dva týždne dozadu som na Instagrame videla, že kamoška robí bezplienkovú komunikačnú metódu (BKM) na svojej novorodenej druhej dcérke. Pomyslela som si, že pri tom všetkom, ja už fakt nemám energiu ešte aj na toto, a v duchu som jej pogratulovala a išla som spať. Minulý piatok som bola vonku s kamoškami (keďže malý je viac na fľaši, môže sa postarať aj tato) a jedna z nich má 4 mesačnú dcéru a len tak medzi rečou spomenula, že u nich sa tróni 3x denne na WC... ako veľké dievča. Stále mi to bolo proti srsti, až spomenula zázračnú vetu "... a odvtedy nemáme problém s boľavým bruškom." - spozornela som a ukotvila túto informáciu tak, aby som sa k nej vedela čím skôr po návrate domov vrátiť. 

Ešte v ten večer a nasledovné ráno som na YouTube našla videá o BKM a vygúglila zopár článkov. No a rozhodla som sa, že síce nemám potrebu odplienkovať v roku a pol (aj keď ako bonus to bude fajn) skúsim to, lebo za pokus nič nedám, no získať môžem ešte spokojnejšie dieťa... A to je najviac...

BKM je trošku nešťastný názov pre túto skvelú techniku, pretože v skutočnosti len málo ultra matiek asi dieťa naozaj nechá bez plienky, minimálne ak začínate v novorodeneckom veku. Jedná sa tu skôr o spôsob vyprázdňovania a z môjho pohľadu BKM by sa skôr mohla volať Brušková komunikačná metóda. Zbavila nás totiž na 100% bolesti bruška a používania liečikov na to určených, resp. zníženie dávky Espumisan L na 1x denne z pôvodných do každého druhého papania a plánujem čoskoro aj túto poslednú dávku vynechať.

V BKM ide o to, že vaše bábo kaká a ciká do toalety, alebo nočníka. Keďže máme malé WC a nočník už objednaný na ceste, zatiaľ kadíme do umývadla. Nie všetci, len drobec. V polohe klbka alebo výstižnejšie "vzpriamenej" kde nemusí tlačiť proti gravitácii to ide skoro samo.

Viac konkrétnych informácií je na nete veľa, ako to robiť, aké pomôcky použiť a ako to celé funguje. To nebudem rozpisovať. Chcela by som napísať o svojej skúsenosti s BKM a možno tak poradiť mamičkám, ktoré sú zúfalé z bolesti bruška ich miminiek, dá sa to riešiť a je to jednoduchšie ako si myslíte. Ako je možné, že nám toto nehovoria pediatričky a novorodenecké sestry už v pôrodnici?

Náš Miško trénuje BKM od soboty a my máme doma najspokojnešie bábo na svete. Keď je hladný, ohlási sa mrnkaním, spinká 8-10 hodín v noci a cca 17 hodín v 24 hodinách. Je komunikatívny, pohyblivý a často sa smeje. Občas plače popoludní, keď už má z celého dňa a všetkých podnetov pretlak, no aj tento plač vieme krásne upokojiť pomocou BKM.

V sobotu som ho dala do tejto polohy bez plienky a nad umývadlo prvý raz. Bol veľmi vyčudovaný, pozeral do zrkadla, poloha sa mu páčila, ale netušil načo je dobrá. Usmieval sa a bolo mu evidentne príjemne. Držala som ho cvične takto asi minútku. Vycikal sa. Pomyslela som si, že aj to je úspech a že to skúsim znova.

O hodinku už sme boli zase v kúpeľni, plienka ešte suchá a on sa vycikal. V tejto polohe sa upokojil dokonca aj keď už plakal, že je hladný. Tak sa mi podarilo natiahnuť čas medzi kŕmeniami o drahocenné minúty, lebo pani doktorka vraví, že ho nemáme prekrmovať, no darmo, narodil sa 3980g, dlhý je ako týždeň pred výplatou a keď plače, že chce jesť, no nedaj mu, matka roka 🙂.

Vráťme sa k BKM. V tú sobotu sme boli nad umývadlom naozaj často a ja som dokola zariekavala mantru: "piši piši kaki kaki". No v ten deň už sa nič valné neudialo. 

Nedeľa. Štyri hodiny ráno, prichádza nepokoj, mrví sa, tlačí, kope nožičkami, ochká, stená, narieka... Toto u nás bežne trvalo aj dve tri hodiny. V polospánku sa takto trápil a výsledkom nie vždy bola pokakaná plienka. Už aj vstávam z postele a beriem dieťa nad umývadlo. Veď matka roka 🙂 nie?  

Po pár sekundách začal tlačiť. V tejto polohe som ho nechala minútku, no videla som ako mu červenajú nožičky, a kakanie neprichádzalo (hoci sa usmieval), tak som si ho prehodila do trošku inej polohy, nech sa mu neodkrvujú, a takto som začala striedať dve polohy s rukami pod kolienkami a pod pätičkami, no jeho to prehadzovanie vyrušovalo, tak som sa to v posledných dňoch naučila robiť čo najopatrnejšie. Nakoniec sa do 3 minút vykakal. Prikladám foto, ako to robíme, kvalita nie je vysoká, ale stačí 🙂 . 

Už týždeň každé ráno pred jedlom aj po jedle ideme nad umývadlo. Potom okolo obeda a po 17:00 dva - trikrát. Nemám totiž ešte presne odsledované, kedy mu to ide najlepšie, no ráno kaká vždy a teda poviem vám, plienka nikdy nebola taká plná. Na obed sa iba vyprdká a večer ešte dotlačí trochu pre úľavu.

Od pondelka nekaká do plienky. Prvé dni nevedel presne čo má robiť, skúšal, snažil sa, tlačil... ale výsledok neprichádzal. Nevzdala som to a to je kľúčové... skúšala som to znova a znova. Baví nás to oboch, pokecáme si, malý je spokojný a táto poloha sa mu naozaj páči. Mantru si môžete zvoliť podľa seba, mne sa páči piši kaki a Miško sa pri nej usmieva svojim bezzubým šťastným úsmevom a hlavne už vie, že keď príde piši kaki, uľaví sa mu. 

Dnes ráno som bola trošku lenivejšia ako obvykle, pretože sme išli neskoro spať a myslela som si, že malého nechám kakať do plienky. No keď som zase videla ako sa krúti v posteli, začína ochkať a stonať, už sme aj boli nad umývadlom a takmer okamžite to prišlo, ani nemusel zatlačiť, išlo to samé a hneď nastúpila spokojná tvárička. A to mi dáva silu robiť to aj ďalej a kade chodím velebím túto metódu.

Táto metóda sa dá robiť kedykoľvek a kdekoľvek, v zime sa aj tak pohybujeme často doma, ale aj na návšteve to nie je problém, umývadlo má každý, hodí sa mať pri sebe dezinfekciu, prípadne existujú cestovné verzie nočníkov práve na BKM, no a v lete sa to dá vyriešiť hoci aj vonku pri strome 🙂

BKM nám pomohla od boľavého bruška a trápenia sa s vyprázdňovaním.

Ďakujem.

27.2.2018

Zajtra tomu bude 8 týždňov, čo som v ružinovskej nemocnici porodila prvorodeného syna. Dnes už mám dosť síl na to, aby som o tomto zážitku napísala. Prečo mám tú potrebu? Písať o svojom pôrode? Nejde ani tak o pôrod samotný, skôr o to, čo sa dialo potom... A to preto, aby sa veci začali meniť, aby z tejto pôrodnice odchádzalo menej frustrovaných mamičiek, aby ich spomienky na pôrod a obdobie hospitalizácie mohli byť tie najčarovnejšie... aby sa skrátka vedelo...

Môj pôrod sa začal v utorok ráno, keď som pocítila prvé kontrakcie, ktoré sa vracali v 6 minútovom intervale, do pôrodnice sme sa neponáhľali, a v kútiku duše som si bola istá, že ma otočia ešte domov... Neotočili... Kontrakcie boli relatívne slabé (na pásoch), no boli stále bolestivejšie, interval sa skracoval, no ja som sa neotvárala... Trvalo to 24 hodín, kým som sa dostala zo stavu "pre prst otvorená" na 3.5cm.

V stredu ráno ma teda previezli na pôrodnicu s tým, že pôrod sa definitívne začal... Od piatej ráno už boli bolesti naozaj silné, no pásy stále ukazovali malé "krtince", bola som už vyčerpaná po celej noci a tak som súhlasila s epidurálkou, ktorú som naozaj nechcela využiť a dúfala som v prirodzený pôrod, bez akýchkoľvek medikamentov...

Keď mi praskli vodu, ktorú som tiež chcela nechať prasknúť prirodzene, uvedomila som si, že pôrod nemám vo svojich rukách, že sa všetko deje inak a musím to len prijať a čakať čo bude ďalej... A ďalej prišiel bod číslo tri - oxytocín - ani ten som nechcela... a už mi prúdil do žily - moja maternica si totiž dala šlofíka, rozhodla sa, že má po viac ako 24 hodinách dosť a prestala kontrahovať... Oxytocín jej činnosť síce udržal na chvíľu v chode, no ja som sa otvárala snáď po milimetroch za hodinu... Bábätko nezostupovalo a nerotovalo a pôrod sa zastavil...

O 16:00 sme s doktorom začali riešiť možnosť cisárskeho rezu. Veľmi som sa vnútorne tomu scenáru bránila, nuž som si zažila o niekoľko desiatok minút aj ten. Rozhodnutie lekára považujem za nanajvýš profesionálne a celý môj pôrod bol nakoniec pohodový zážitok. Na 24 hodín trvajúce kontrakcie človek dokáže rýchlo zabudnúť. Na to, že všetko bolo inak, ako som si plánovala, na to som sa vykašľala hneď ako mi malého priložili ústočkami k ústam a ja som zacítila teplú krv a jemnú tváričku na svojej pokožke... Zamilovala som sa na prvý nádych jeho omamnej vône, na prvý dotyk, na prvý vzlyk, ktorý vydali jeho silné pľúca...

Na sále bola dokonca zábava, keďže som bola pri vedomí so silnou dávkou epidurálky a nič som necítila až na jeden bolestivý moment, keď malého museli potlačiť von, vtipkovalo sa a celkovo atmosféra bola skvelá. Za to ďakujem úžasnému tímu lekárov a sestier (aj pán sanitár bol skvelý) pod vedením doktora Redechu mladšieho. Hoci nič nešlo podľa môjho plánu, všetko išlo dobre, zjavne podľa vyššieho plánu a ja som vďačná za túto skúsenosť.

A teraz prejdem k menej príjemnej časti, oddelenie šestonedelia...

Previezli ma ihneď po pôrode aj s mužom na izbu nadštandardu na šestonedelí. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná sestra Paťka, a starala sa o mňa celú noc. Ráno sa pokúsila so mnou prejsť no v kúpeľni mi prišlo zle, bola veľmi trpezlivá a milá, vzala ma na posteľ a umyla ma, o niekoľko hodín prišla iná sestra, to už som ja sedela na posteli a podarilo sa nám prejsť do kúpeľne a osprchovať sa.

Malý bol na JISke a nosili mi ho sporadicky na pár minút, niekedy raz za tri hodiny, inokedy som si počkala aj dlhšie, občas na nás asi zabudli a nechali mi ho aj pol hodinu, inokedy boli už po 10 minútach poňho a nervózne mi ho brali preč. Často to záviselo od sestry, ktorá ho priniesla, našli sa aj milšie, ktorým nevadilo, že som si ho rozbalila z perinky a vybozkávala som ho od hlavy po päty, iné na mňa zazerali, keď mi ho brali, načo som ho rozbaľovala, že jemu je zabalenému dobre. No samozrejme, dieťa vám prinesú na pár minút denne a ani si ho nerozbalíte... to určite...

Keďže som bola po sekcii a malého mi nosili sporadicky, nikto sa neunúval niečo ma naučiť okolo bábätka, kočka, čo bola so mnou na izbe dostala inštrukcie k prebaľovaniu, kŕmeniu a nakoniec aj kúpaniu. Ja som sa sotva dozvedela niečo o malom, keď prišla detská vizita na izbu, zase to súviselo s tým, aká lekárka prišla, podľa toho som dostala informácie.

Malý bol monitorovaný kvôli možnej srdečnej vade a tak som pochopiteľne bola v strese, iba jedna lekárka, bohužiaľ meno neviem, mi naozaj starostlivo vysvetlila všetko okolo malého zdravotného stavu. Iná lekárka v iný deň sa neunúvala mi nič povedať, iba, že stav je ok, monitorujú ho a uvidíme čo bude ďalej... na moje otázky ani nereagovala. Keď mi bolo dlho, a chcela som malého pozrieť na JISke, sestričky prevracali očami, že som hysterická, no nakoniec ma k nemu pustili.

Na izbe sme boli dve, a moja spolubývajúca, tiež prvorodička, mala dotazy ohľadom jej dcérky a plienok (či je ok keď kaká toľko, koľko kaká), sme prvorodičky a naše deti majú cca tri dni, ako máme vedieť koľko je dosť? Sestra, ktorá jej dala malú a učila ju prebaľovať, povedala, že v každej plienke musí byť nakakané, malá ale už 12 hodín nekakala, tak pochopiteľne mamička mala stres a pýtala sa teda lekárky ako to je, jej odpoveď nám obom vyrazila dych „Ešte raz mi položíte takú otázku, už vám niečo poviem.“ – a tón najviac nahnevaného človeka, ktorého ste práve bytostne urazili... odpovede sme sa nedočkali.

O pár dní mi malého nechali už na izbe, vraj ho ďalej netreba monitorovať. Tu sa ešte zastavím a spomeniem, že keď sme boli na prenatálnom ECHO vyšetrení, kde nám zistili práve možnú srdcovú vadu, povedali nám, že počas hospitalizácie v Ružinove by mali lekári vybaviť prevoz sanitkou na Kramáre, kde malého vyšetria a alebo pošlú späť, alebo hospitalizujú a bude sa pokračovať podľa jeho stavu. Aj napriek tomu niekto rozhodol, že keď nás po piatich dňoch prepustia z Ružinova, na Kramáre pôjdeme po vlastnej osi hneď v ten deň. S čím sme ale nepočítali, bolo, že vyšetrenia budú trvať celý deň, malého museli uspať, precikal si posledné oblečenie, nemali sme so sebou nič na jedenie ani pre seba (to nevadí) no ani pre malého – na Kramároch sme boli sedem hodín, a ja som ešte nemala mlieko. Požičali nám body a nakoniec sme aj dostali pár ml Nutrilonu. No celé to bolo o to viac stresujúce, že dieťa sme nakoniec niesli domov relatívne hladné, zabalené v mojom hrubom svetri a teplom fusaku. Výsledky zatiaľ našťastie dopadli dobre.

Vráťme sa do Ružinova... Keď mi malého nechali na izbe, dostala som igelitový sáčok s asi 10 plienkami a masť s rybím olejom na zadoček. Dieťa mi dovtedy nosili najedené a prebalené, a nikomu nenapadlo, že by som mohla potrebovať pomoc. Našťastie som šikovný samouk a plienky sme zvládli aj vďaka tréningu so synovcom, no kŕmenie, to už bolo o inom. V nejakom momente som sa pokúšala malého nakojiť, keď nám do izby vtrhla sestra, keď ma videla, začala lamentovať ako to robím zle a ukázala mi, ako to mám teda robiť inak. Potom prišla moja pôrodná asistentka, ktorá mi ukázala, ako mám malého prikladať a on sa, čuduj sa svete, prisal a fungovalo nám to. Moja PA je skvelá a v otázkach pôrodu aj kojenia jej plne dôverujem. Lenže o pár hodín prišla iná sestra, malý papal, ale ona sa rozhodla, že to robíme zle a celého mi ho poprehadzovala, že to mám robiť takto, prsník mi stláčala ako o život hoci sa zdalo, že aj dovtedy bol malý spokojný a všetko fungovalo... len nie po jej...

Toto bol obecne najväčší problém celého oddelenia šestonedelia, resp. novorodeneckých sestier, každá má svoje praktiky, neuznáva praktiky tej druhej a núti vám silou mocou tie svoje, a to bez ohľadu na to, ako to vyhovuje vám alebo vášmu dieťaťu.

V noci sa nám dokonca stalo, že sme sa na chodbe stretli dve mamičky s postieľkami a v nich dvaja nespokojní chlapci, hladní, pýtali sme teda Nutrilon v striekačke, a aj inštrukcie ako ich nakŕmiť, stáli sme vedľa seba, dve sestry sa nám venovali, každá nám ukazovala iný spôsob a jedna z nich priamo pred kolegyňou začala veľmi ostro kritizovať ten druhý spôsob, ktorý práve tá kolegyňa predvádzala jednej z nás. Zmätenosť a frustrácia sa zvyšovali a tak sme si šli po svojom s hlavami plnými otáznikov a skúšali sme, čo na tých našich drobcov bude fungovať. U nás to skončilo odmietaním striekačky a plným prechodom na fľašu, ešte stále som nemala mlieko.

Na ďalší deň sa zdalo, že sa mi konečne tvorí mlieko, no malý sa nevedel pekne prisať, tak som sa rozhodla, že skúsim odsávať. Požiadala som o odsávačku, ale mali iba s pokazeným motorčekom, spýtala som sa, že ak požiadam muža, nech mi kúpi a prinesie moju odsávačku, či mi ju budú vedieť vysterilizovať. Odpoveď „My nesterilizujeme!“ So slzami v očiach a s hnevom v hlase som sa opýtala ČO MÁM TEDA ROBIŤ? Mám hladné dieťa. Nakoniec sa našiel motorček, ktorý sme si na izbe požičiavali.

Neochota a nepríjemné správanie novorodeneckých sestier boli pre mňa najnepríjemnejším zážitkom z celého pobytu v nemocnici. Gynekologické sestry boli fajn, a aj keď niektorá nemala zrovna dobrý deň, človek si to tak nebral, no keď novorodenecké sestry predvádzali svoje divadlo, bola to katastrofa, tu sa totiž už jednalo o naše deti. Stretli sme sa na chodbe štyri so slzami v očiach. Keď sme sa začali rozprávať, všetky sme mali rovnaký problém.

Sestry, ktoré nám mali pomáhať s deťmi, boli nepríjemné, správali sa k nám bez kúska rešpektu, každá si robila po svojom a často celkom odlišne jedna od druhej, čo v nás vyvolávalo stres a mnoho ďalších otázok, ako je to vlastne správne. Sestry si navzájom podkopávali autoritu jedna druhej. Čokoľvek sme potrebovali, mali sme pocit, že obťažujeme, lebo práve ide v telke super program, alebo "ešte som si nedoesemeskovala s kamoškou"... Z rôznych, nám neznámych dôvodov, sme často čakali hlavne v noci a v nedeľu na sestru, aby sme sa dostali k mlieku pre plačúce dieťa, a často sme tú sestru napríklad našli zašitú v izbe s miminkami sedieť v kresle s mobilom v ruke. Mali sme pocit, že obťažujeme, keď vstávala z kresla s prevracajúcimi očami, či keď sme pýtali fľašu a sestra s počudovaním v hlase „Fľašu? Nie striekačku?“...

Tiež konkrétna sestra Hana, pýtala od nás mailové adresy pod rúškou tajomstva... rýchlo rýchlo tuto píšte, pošlem vám informácie ku kojeniu, ale nikomu to nehovorte... nevedela som prečo, no s prvým mailom mamila gangu mi to došlo... Mimo to mala veľmi nemiestne nepríjemné vtipy či už na naše mená, alebo na to, ako sme sa rozhodli kŕmiť naše deti... Keď sa ale so mnou rozprávala desať minút a potom o pol hodiny nevedela kto som, začala som mať obavy, či bolo dobré rozhodnutie dať jej mail.  Našťastie to skončilo po asi desiatich mailoch a viac sa neozvala. Nepríjemné bolo aj to, keď nás lanárila, aby sme jej dali mail, mnohým povedala, že bola pri našom pôrode, no väčšina z nás sme si boli sté, že nebola. Tak skúsila tak všeobecne „Ale dobre ste pri tom pôrode kričali.“ – no nekričala, bolo to celkom v pohode...

Naozaj by som bola rada, keby som sestru Hanu a jej podobné v budúcnosti na novorodeneckom oddelení nemusela stretnúť. Také sestry môžu byť na dospeláckych oddeleniach, kde neočakávate, že o vaše miminko bude dokonale postarané, keď vy ešte nevládzete, alebo že vám budú nápomocné, keďže toho o bábätkách mnohé z nás veľa, ako prvorodičky, nevedeli.

Naopak ľudia ako doktor Redecha mladší, či starší šedivý pán sanitár na pôrodnici, PA Martinka Dideková, sestrička Paťka na šestonedelí ale aj iné jej kolegyne, ktorých mená neviem, lebo nikto nenosil menovky, a aj novorodenecká sestrička Jarka, takých by toto oddelenie potrebovalo podstatne viac... Všetkým sa chcem poďakovať, že mi boli schopní spríjemniť pobyt v nemocnici, aj napriek stresu, z možného ochorenia či nutnosti operácie bábätka po pôrode, ale aj napriek niektorým sestrám či doktorom (pediatrom), ktorí svojou neochotou a neschopnosťou vcítiť sa do pocitov čerstvej matky, ktorou môžu zmietať hormóny rovnako ako nezodpovedané milióny otázok, rapídne zhoršovali kvalitu pobytu v tejto nemocnici.