Výčitky svedomia. Poznáte? Napíšte (si) o tom

Nie som dosť dobrá mama.

Nezvládla som to.

Nevenujem sa mu dostatočne.

Mala by som byť aktívnejšia, myslieť viac na jeho potreby.

Robím to zle, málo..

Mala by som … doplňte si, milé ženy.

Poznávate v tom aj vy svoje myšlienky? Uf, to mi odľahlo. Nie som v tom teda sama.

Občas sa pristihnem, sedím na zemi, na podložke s dieťaťom, ono sa hrá, občas potrebuje moju interakciu, častejšie však nie. Zvyčajne reaguje, až keď sa vzdialim a ja si v duchu predstavujem, ako by som práve chcela inak využiť čas. Chcela by som byť niekde inde, robiť niečo iné.

A zároveň mi hlavou víria výčitky.

Som hrozná matka. Neľúbim ho dostatočne.

Som hrozná matka?

Neľúbim ho dostatočne? 

Sú to ťažké chvíle, veľmi ťaživé. Každá to máme inak.

Sú ženy, ktoré sa, ako sa hovorí, narodili, aby boli matkami na plný úväzok. Našli sa v tom, napĺňa ich to. Potom sú ženy, ktoré rovnako milujú svoje deti, rady s nimi trávia čas, no na absolútne naplnenie potrebujú aj iné aktivity. Možno také, ktorým sa venovali pred materstvom, možno práve nejaké úplne iné, nové. Patrím do tej druhej skupiny. Každá to máme inak a to je v poriadku.

Je prirodzené myslieť na svoje potreby.

Je prirodzené, že to, čo nám robí radosť, cez čo sa realizujeme v inej sfére ako v materstve, nám chýba, pokiaľ na to nemáme priestor. Vie to byť intenzívne v začiatkoch, ale prekvapiť nás môže intenzita tohto pocitu aj neskôr, keď by sme už možno očakávali, že si na svoju novú rolu zvykneme. Naše ja je však s nami i naďalej, nikam neodišlo. 

Mne s tým ťaživým pocitom, s výčitkami, pomáha zdieľanie.

Partnerovi večer, keď máme kúsok času len pre seba. Kamarátke, keď sa nám podarí stretnúť sa, alebo si zatelefonovať.

Sebe samej, cez papier.

Vám, tu na sociálnej sieti.

Väčšina z nás sa s tým stretla v puberte. V dospelosti však na to väčšina z nás zabúda - aké dôležité je vyliať si myšlienky, pocity, hoci len na papier.

Písať môžeme sebe, alebo tým, ktorých sa naše myšlienky týkajú.

Ja som sa takto prvýkrát “vyspovedala” mojej prvej tajnej láske. Urazil ma. Necitlivo sa vyjadril na adresu môjho vtedy dozrievajúceho tela. Mala som asi 12. On ten list nikdy nečítal. Pamätám si však na ten uľavujúci pocit. Bolo to vonku a viac ma to nedusilo. 

Od kolegyne som ešte pred pôrodom dostala útlu knižočku. Sú to stránky-listy pripravené na úvahy, ktoré by ste chceli, aby si raz prečítalo vaše dieťa. Komerčne to môžete nájsť ako “letters for my baby”. Rovnako dobre však poslúži akýkoľvek čistý blok, či zopár hárkov papiera, ktoré neskôr môžete odložiť pre vaše dieťa, alebo sa ich zbavíte pre vás vyhovujúcim spôsobom. 

Po skončení jedného vzťahu som spísala zoznam vďačností; jemu, mne, nám, našim vtedy najbližším. Vyspala som sa a ten popísaný hárok A4 som hodila do prvého odpadkového koša. Bez akýchkoľvek emócií, bez výčitiek. Dokonca s láskavým úsmevom na tvári. Bol to úžasný pocit ľahkosti. 🙂

Máte aj vy, milé ženy (otcovia, staré mamy, priatelia), na duši ťažítko, ktorého by ste sa chceli zbaviť? 

Vysmiata duša mamky pre vás vytvára práve taký priestor ako prázdny hárok papiera. Anonymný, podporný, uľavujúci, v ktorom môžete pustiť svojich démonov von a pomôcť si tak ľahšie dýchať a krajšie prežívať svoje dni. A často tým pomôcť aj iným ženám.

Ak vás zaujíma aj sila terapeutického písania, poďte si o tejto téme prečítať na náš web. 

Je písanie súčasťou vášho života? Podeľte sa v komentári o to, čo vám prináša.

Za všetky VyDuMamky Táňa

zdroj obrázka: unsplash.com