Láska na prvý pohľad? Ako ste to mali vy?

Milé ženy,

spomínate si aj vy na ten pocit, keď vám po pôrode prvýkrát dali dieťa do rúk? Možno to bolo hneď po tom ako sa narodilo a mohli ste spolu stráviť tie najčerstvejšie okamihy ešte na pôrodnej sále. Možno sa to podarilo až na druhý deň a možno, kvôli rôznym okolnostiam, to trvalo dlhšie. Ten okamih ale nastal a vy ste držali ten malý uzlíček v náručí. 

Čo sa s vami v ten moment dialo? Zaplavila vás nekonečná láska k tomu stvoreniu, ako ste si to mnohokrát predtým predstavovali, alebo ako ste to čítali od iných žien? 

U mňa vtedy nastal takzvaný aha-moment. 

„Máme spolu dieťa, Jozef M.“ boli moje prvé slová partnerovi po tom ako mi nášho syna položili na brucho. „Čo s ním budeme robiť?“ bola hneď druhá veta. 

Pamätám si, že som s úžasom sledovala ten nový život, ktorý z nás vzišiel a pripadalo mi to ako zázrak. Stále to tak je. Vtedy, na pôrodnej sále, mi to ale pripadalo ako taký čudný, veľmi podivný zázrak. Žiadne ohňostroje sa nekonali, žiadne motýle mi v bruchu nelietali. V hlave mi nehrali jednorožce na harfu, ani neštebotali vtáčiky ako z rozprávky o Snehulienke.

Bola to veľmi intenzívna zmes vyčerpania, hormónov a rôznych pocitov. Šťastie a strach sa miešali v nepravidelných intervaloch. Prišla obrovská vlna zodpovednosti a uvedomenia si, že toto už nejde vrátiť späť. Prišli aj silné pochybnosti, či to vôbec zvládnem a miešal sa aj pocit sklamania, že som pôrod nezvládla tak dobre, ako som chcela. O tom ale inokedy. 

Pocit čistej lásky či zaľúbenia? Ten sa dostavil asi o tri týždne. Zo začiatku som fungovala vďaka pocitu zodpovednosti, že sa o to stvorenie musím postarať. Bolo to racionálne správanie. Dokonca som tie prvé týždne aj pochybovala, že sme vybrali správne meno a vyvolávalo to vo mne veľmi zvláštne pocity. Ako keby to dieťa ani nebolo moje, veď to predsa nie je Adam. To je Jakub. A možno sa volá úplne inak. Nepokazili sme to? Celé to malo pachuť akoby niečoho cudzieho a ja som sa hanbila pomenovať to takto nahlas. Prvýkrát som o tom hovorila až o niekoľko dlhých mesiacov neskôr. 

K pocitu, že toto si ty, môj syn a ja som tvoja mama, som sa dopracovávala postupne, deň za dňom. Nesprevádzali ho žiadne fanfáry, nelietali okolo mňa balóniky ani nepadali konfety. Jednoducho sa jedného dňa dostavil príjemne intenzívny pocit, že toto je moje dieťa a ja ho ľúbim.

Prečítajte si aj príbeh Jany o láske, ktorá sa nekonala na prvý pohľad.

Ak by ste mali chuť či potrebu podeliť sa o ten svoj príbeh, uľaviť tak sebe a možno pomôcť niekomu inému, môžete tak spraviť anonymne prostredníctvom našej online platformy, ktorú sme pre vás vo Vysmiatej Duši Mamky vytvorili.

Nikdy na to, čo práve prežívate, nemusíte byť samy.

Za všetky VyDuMamky Táňa

zdroj obrázka: unsplash.com