Konečne to prišlo. Bábätko je na svete a vy sa z neho tešíte. A možno sa aj bojíte. Každým dňom, každou hodinou vás sprevádzajú nové pocity, myšlienky. O tom, na čo všetko ste zabudli pri pripravovaní výbavičky, s čím ste naozaj v praxi nepočítali, o tom, či to zvládnete a ako. 

Zároveň sa hojíte, na tele ale i na duši. Je tu mnoho nových procesov, ktoré musia vaše telo, hlava, myseľ a duša spracovať každým dňom. 

Bábätko je na svete a teší sa z neho i vaše okolie. Každý ho chce vidieť, každý chce vedieť ako sa máte, dnes, o dva dni, a o týždeň znova. 

A čo vy? Čo cítite a ako to máte? 

Nenarodilo sa len vaše dieťa, narodili ste sa aj vy ako mama a tento svet je pre vás tiež nový.

Ja som sa veľmi tešila až moje bábo uvidia moji rodičia, priatelia, no potrebovala som čas. Dlho som sa hojila, dlho som potrebovala mať svoj intímny priestor a predstava domu plného ľudí bola pre mňa neúnosná. Áno, bolo to logisticky najvýhodnejšie pre moju rodinu, ale vôbec to nesedelo s mojimi potrebami v tom čase. Viem, že to mysleli dobre, ale cítila som na seba nesmierny tlak - že by sa patrilo, že predsa majú právo nás prísť navštíviť. 

Nie, to neboli výčitky zo strany mojej rodiny, to boli moje vlastné myšlienky. Vôľa vyhovieť iným sa miešala so snahou postarať sa prioritne sama o seba. Nakoniec sme to nejako vymysleli a zvládli. No aj dnes hodnotím, že to bolo pre mňa priskoro. Pár krátkych týždňov neskôr a užila by som si to naplno.

A ešte jednu vec by som spravila inak - požiadala by som okolie, aby mi prvý mesiac nepísali, nepýtali sa na novinky a dali mi priestor ozvať sa ako prvá. Dnešné možnosti komunikácie sú úžasné. Dokážete sa spojiť s kýmkoľvek, prakticky kedykoľvek a odkiaľkoľvek. Zároveň ale rýchlosť tejto komunikácie vytvára na nás neviditeľný tlak - treba reagovať na správy, veď ľudia čakajú, chcú vedieť ako sa máte. Messenger, Whatsapp, Instagram. Rodina, priatelia, známi. Niekedy by to chcelo PR oddelenie, aby sme všetko stíhali 🙂 Chcete predsa tým ľuďom reagovať, nechcete, aby si mysleli, že vám na nich nezáleží. 

V niektorých kultúrach ešte aj dnes je mame dopriavaný čas na oddych po pôrode.

Ona oddychuje, dojčí dieťa či sa s ním mazná, komunita sa stará o ostatné. Viem, toto je pre naše končiny nereálna predstava. Ale skúsme, ženy, predsa len popremýšľať nad tým, či máme koho požiadať o pomoc. Môže nám niekto navariť? Prísť upratať? Postrážiť dieťa na hodinku či dve, aby sme si mohli nerušene pospať? ….

Alebo naopak, spraví vám dobre plný dom? Pokec s kamoškou u vás na gauči? Spravte tak, aby to vám vyhovovalo, aby to vám bolo na prospech. Myslite na seba, starajte sa o seba a buďte k sebe láskavé. Toto je čas plniť potreby vás a vášho dieťaťa. 

Aké boli vaše prvé dni s dieťaťom? Ako ste to prežívali, vnímali? 

Dajte nám o sebe vedieť v komentári, alebo napíšte a zdieľajte svoj vlastný príbeh.

A čo vaši partneri, otcovia? Ako to vnímali oni? O ich pocitoch z nového života (života dieťaťa i toho svojho) hovorí len málo, ak vôbec.

Vysmiata Duša Mamky je tu pre vás, drahé ženy, ale aj pre všetkých ostatných, ktorí s vami zdieľajú vašu cestu. 

Za všetky VyDuMamky Táňa

Nie som dosť dobrá mama.

Nezvládla som to.

Nevenujem sa mu dostatočne.

Mala by som byť aktívnejšia, myslieť viac na jeho potreby.

Robím to zle, málo..

Mala by som … doplňte si, milé ženy.

Poznávate v tom aj vy svoje myšlienky? Uf, to mi odľahlo. Nie som v tom teda sama.

Občas sa pristihnem, sedím na zemi, na podložke s dieťaťom, ono sa hrá, občas potrebuje moju interakciu, častejšie však nie. Zvyčajne reaguje, až keď sa vzdialim a ja si v duchu predstavujem, ako by som práve chcela inak využiť čas. Chcela by som byť niekde inde, robiť niečo iné.

A zároveň mi hlavou víria výčitky.

Som hrozná matka. Neľúbim ho dostatočne.

Som hrozná matka?

Neľúbim ho dostatočne? 

Sú to ťažké chvíle, veľmi ťaživé. Každá to máme inak.

Sú ženy, ktoré sa, ako sa hovorí, narodili, aby boli matkami na plný úväzok. Našli sa v tom, napĺňa ich to. Potom sú ženy, ktoré rovnako milujú svoje deti, rady s nimi trávia čas, no na absolútne naplnenie potrebujú aj iné aktivity. Možno také, ktorým sa venovali pred materstvom, možno práve nejaké úplne iné, nové. Patrím do tej druhej skupiny. Každá to máme inak a to je v poriadku.

Je prirodzené myslieť na svoje potreby.

Je prirodzené, že to, čo nám robí radosť, cez čo sa realizujeme v inej sfére ako v materstve, nám chýba, pokiaľ na to nemáme priestor. Vie to byť intenzívne v začiatkoch, ale prekvapiť nás môže intenzita tohto pocitu aj neskôr, keď by sme už možno očakávali, že si na svoju novú rolu zvykneme. Naše ja je však s nami i naďalej, nikam neodišlo. 

Mne s tým ťaživým pocitom, s výčitkami, pomáha zdieľanie.

Partnerovi večer, keď máme kúsok času len pre seba. Kamarátke, keď sa nám podarí stretnúť sa, alebo si zatelefonovať.

Sebe samej, cez papier.

Vám, tu na sociálnej sieti.

Väčšina z nás sa s tým stretla v puberte. V dospelosti však na to väčšina z nás zabúda - aké dôležité je vyliať si myšlienky, pocity, hoci len na papier.

Písať môžeme sebe, alebo tým, ktorých sa naše myšlienky týkajú.

Ja som sa takto prvýkrát “vyspovedala” mojej prvej tajnej láske. Urazil ma. Necitlivo sa vyjadril na adresu môjho vtedy dozrievajúceho tela. Mala som asi 12. On ten list nikdy nečítal. Pamätám si však na ten uľavujúci pocit. Bolo to vonku a viac ma to nedusilo. 

Od kolegyne som ešte pred pôrodom dostala útlu knižočku. Sú to stránky-listy pripravené na úvahy, ktoré by ste chceli, aby si raz prečítalo vaše dieťa. Komerčne to môžete nájsť ako “letters for my baby”. Rovnako dobre však poslúži akýkoľvek čistý blok, či zopár hárkov papiera, ktoré neskôr môžete odložiť pre vaše dieťa, alebo sa ich zbavíte pre vás vyhovujúcim spôsobom. 

Po skončení jedného vzťahu som spísala zoznam vďačností; jemu, mne, nám, našim vtedy najbližším. Vyspala som sa a ten popísaný hárok A4 som hodila do prvého odpadkového koša. Bez akýchkoľvek emócií, bez výčitiek. Dokonca s láskavým úsmevom na tvári. Bol to úžasný pocit ľahkosti. 🙂

Máte aj vy, milé ženy (otcovia, staré mamy, priatelia), na duši ťažítko, ktorého by ste sa chceli zbaviť? 

Vysmiata duša mamky pre vás vytvára práve taký priestor ako prázdny hárok papiera. Anonymný, podporný, uľavujúci, v ktorom môžete pustiť svojich démonov von a pomôcť si tak ľahšie dýchať a krajšie prežívať svoje dni. A často tým pomôcť aj iným ženám.

Ak vás zaujíma aj sila terapeutického písania, poďte si o tejto téme prečítať na náš web. 

Je písanie súčasťou vášho života? Podeľte sa v komentári o to, čo vám prináša.

Za všetky VyDuMamky Táňa

zdroj obrázka: unsplash.com

Milé ženy,

spomínate si aj vy na ten pocit, keď vám po pôrode prvýkrát dali dieťa do rúk? Možno to bolo hneď po tom ako sa narodilo a mohli ste spolu stráviť tie najčerstvejšie okamihy ešte na pôrodnej sále. Možno sa to podarilo až na druhý deň a možno, kvôli rôznym okolnostiam, to trvalo dlhšie. Ten okamih ale nastal a vy ste držali ten malý uzlíček v náručí. 

Čo sa s vami v ten moment dialo? Zaplavila vás nekonečná láska k tomu stvoreniu, ako ste si to mnohokrát predtým predstavovali, alebo ako ste to čítali od iných žien? 

U mňa vtedy nastal takzvaný aha-moment. 

„Máme spolu dieťa, Jozef M.“ boli moje prvé slová partnerovi po tom ako mi nášho syna položili na brucho. „Čo s ním budeme robiť?“ bola hneď druhá veta. 

Pamätám si, že som s úžasom sledovala ten nový život, ktorý z nás vzišiel a pripadalo mi to ako zázrak. Stále to tak je. Vtedy, na pôrodnej sále, mi to ale pripadalo ako taký čudný, veľmi podivný zázrak. Žiadne ohňostroje sa nekonali, žiadne motýle mi v bruchu nelietali. V hlave mi nehrali jednorožce na harfu, ani neštebotali vtáčiky ako z rozprávky o Snehulienke.

Bola to veľmi intenzívna zmes vyčerpania, hormónov a rôznych pocitov. Šťastie a strach sa miešali v nepravidelných intervaloch. Prišla obrovská vlna zodpovednosti a uvedomenia si, že toto už nejde vrátiť späť. Prišli aj silné pochybnosti, či to vôbec zvládnem a miešal sa aj pocit sklamania, že som pôrod nezvládla tak dobre, ako som chcela. O tom ale inokedy. 

Pocit čistej lásky či zaľúbenia? Ten sa dostavil asi o tri týždne. Zo začiatku som fungovala vďaka pocitu zodpovednosti, že sa o to stvorenie musím postarať. Bolo to racionálne správanie. Dokonca som tie prvé týždne aj pochybovala, že sme vybrali správne meno a vyvolávalo to vo mne veľmi zvláštne pocity. Ako keby to dieťa ani nebolo moje, veď to predsa nie je Adam. To je Jakub. A možno sa volá úplne inak. Nepokazili sme to? Celé to malo pachuť akoby niečoho cudzieho a ja som sa hanbila pomenovať to takto nahlas. Prvýkrát som o tom hovorila až o niekoľko dlhých mesiacov neskôr. 

K pocitu, že toto si ty, môj syn a ja som tvoja mama, som sa dopracovávala postupne, deň za dňom. Nesprevádzali ho žiadne fanfáry, nelietali okolo mňa balóniky ani nepadali konfety. Jednoducho sa jedného dňa dostavil príjemne intenzívny pocit, že toto je moje dieťa a ja ho ľúbim.

Prečítajte si aj príbeh Jany o láske, ktorá sa nekonala na prvý pohľad.

Ak by ste mali chuť či potrebu podeliť sa o ten svoj príbeh, uľaviť tak sebe a možno pomôcť niekomu inému, môžete tak spraviť anonymne prostredníctvom našej online platformy, ktorú sme pre vás vo Vysmiatej Duši Mamky vytvorili.

Nikdy na to, čo práve prežívate, nemusíte byť samy.

Za všetky VyDuMamky Táňa

zdroj obrázka: unsplash.com

Milá žena, milá mama,

snáď si dnes bola aspoň na malú chvíľočku aj vysmiata. A možno ani to nie. Aj to je v poriadku. Nie si v tom sama.

Volám sa Táňa a som mamkou deväťmesačného synčeka Adama. Budem sa na tejto sieti prihovárať za každú Vysmiatu Dušu Mamky.

Ani ja nie som vždy som vysmiata. Niekedy trošku, niekedy vôbec. Niekedy aj slzu pustím. 

Idem zo dňa na deň a snažím sa nemať veľké očakávania. Najmä nie od seba. Učím sa to. Každý deň sa to učím znova a viac. A znova. 

Veľmi dlho mi trvalo kým som si našla aký-taký systém okolo bábätka. Všetko po pôrode bolo nové a nikto ma na túto praktickú časť reality života s bábätkom nepripravil (alebo mi v pôrodnici zabudli odovzdať ten návod? :D ). Zhruba som vedela ako bábo prebaliť, ako ho okúpať, umyť, ako s ním manipulovať, čo všetko môže signalizovať jeho plač a čo je v takej chvíli treba skontrolovať. Nikto mi však nedal manuál na to ako zvládať vlastnú bezmocnosť, pocit neschopnosti keď sa Adamko nevedel prisať, či pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku, keď som schopná prežívať silné negatívne emócie, keď sa moje bábo budí už piatykrát v priebehu troch hodín a každý deň mám budíček pravidelne už od piatej rána. 

Bolo pre mňa doslova uzdravujúce si tieto pocity pomenovať a nahlas ich komunikovať svojmu okoliu. Mám nesmierne šťastie, že mám vedľa seba podporujúceho partnera. Častokrát tá najväčšia pomoc, ktorú mi v ťažkých chvíľach dá, je, že ma vypočuje a objíme (a povie, že v jeho očiach som superhrdina :D). Napriek tomu sú situácie, kedy tie pocity a prežívanie potrebujem vyrozprávať niekomu inému. Niekomu, kto si to prežil sám. Aká veľká to bola úľava, keď som zistila, že aj moje kamarátky, dnes mamy už troška odrastených detí, to mali v zásade rovnako, že nie som odľud a nemusím sa za seba a svoje pocity hanbiť či pranierovať, pretože sú prirodzené.

Prajem každej mamke, aj tej nastávajúcej, ktorá možno prežíva úzkosti z nepoznaného, aby mala pri sebe niekoho, kto ju v jej trápení podporí, kto na ňu neukáže hanlivo prstom, ale podá jej ruku, alebo rovno celú náruč.

Vysmiata Duša Mamky je tu pre vás a môže byť práve takou náručou. 

V článkoch odo mňa môžete očakávať zdieľanie, podporu a praktické tipy ako si pomôcť k lepším a príjemnejším dňom s vašim bábätkom, v prvom rade k lepšiemu pocitu zo seba samej. 

Táňa

Svetový deň duševného zdravia matiek

Drahé ženy, drahé mamy,

dnes je deň každej z nás. Naozaj každej.

Je tak ľahké zabudnúť v spleti prvých dní, týždňov, mesiacov či rokov, že aj na mame záleží. Na tom, ako sa má, čo aktuálne prežíva. 

Od začiatku hovoríme, že ,,Keď sa staráš o seba, staráš sa aj o dieťa.” Dnes sa k tomu opäť vraciame a kričíme do sveta, že ,,Na tvojom príbehu záleží, drahá žena, drahá mama.”

Za prvý rok sme sa neraz stretli s pochybnosťami žien, že či je prežívaná ťažoba už dosť na to, aby sa o nej hovorilo. Či je tiaha dní už dostatočná, aby bola vypovedaná a slová mali naozajstnú váhu, neboli zľahčované či bagatelizované. 

Je to dosť. Aj včera bolo dosť, aj dnes je a aj zajtra bude dosť to, čo aktuálne prežívate. Dosť na to, aby ste hovorili o tom, ako sa v role mamy máte. S blízkymi, s odborníkmi alebo aj s nami vo Vysmiatej Duši Mamky.

Nech je dnešok priestorom pre každú mamu zamyslieť sa nad tým, ako sa naozaj má.

Pred pár dňami sme oslavovali Svetový deň duševného zdravia. Pri jeho príležitosti sme vydali sériu článkov s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z gyn.-pôr. kliniky FN v Trenčíne na tému popôrodnej depresie. 

Ak aj vy, drahé mamy, cítite, že sa niečo deje s vašou dušou, nahliadnite do tohto textu. Možno vám dá odpovede na vaše otázky.

Možno sa téma vás ako takých nedotýka, no kladiete si otázky, ako podporiť inú blízku ženu po pôrode. Nech je vám tento druhý text povzbudením byť pri žene, ktorá vás práve potrebuje.

Ak máte akékoľvek otázky, sme tu pre vás.

Tím Vysmiatej Duši Mamky

www.vydumamky.sk

A veruže často ani nie je. Skrz skutočné príbehy žien chceme v projekte Vysmiata Duša Mamky zreálňovať obraz materstva, ale aj búrať tabu spojené s duševnými ťažkosťami žien po pôrode. Príbehy, ktoré nájdete na našom webe, sú príbehy bojovníčok, po našom VyDuMamiek, ktoré sa rozhodli otvorene hovoriť o témach, ktoré si neraz vyžadujú značnú dávku odvahy a úprimnosti. Nielen ku svetu ale aj k sebe samej. Ukazujú nám, aký môže byť vstup do materstva rôznorodý. 

Sme radi, že sme v online svete vytvorili bezpečný priestor, kde ženy majú možnosť dať pomyselnú bodku za náročným obdobím duševnej ťažoby práve cez rozpovedanie svojho príbehu. Bez hodnotenia či súdenia. Príbeh každej ženy, mamy má svoju veľkú hodnotu.Áno, aj tvoj, drahá žena, čo to čítaš.

Dokonalo nedokonalá pestrofarebnosť

Spoločnosť rada obaľuje materstvo farebnými, veselými nálepkami. Dôležité však je ponechať si priestor na vlastné nálepky, ktoré v realite hrajú aj tmavými farbami. Vo Vysmiatej Duši Mamky veríme v pestrofarebnosť materstva, kde každá nálepka má svoje miesto bez ohľadu na odtieň. 

My ženy sme si za roky osvojili často neprekonateľnú túžbu zvládať všetko samy. Vkročenie do materskej role je však veľkou príležitosťou zdieľať s niekým celé svoje bytie, nielen jeho svetlé časti.  Ak budete zdieľať s nami vašu skúsenosť zo začiatku materstva, pridáte sa nielen do pomyselného kruhu žien, ktoré si zažili jeho veľkú pestrofarebnosť ale aj váš príbeh bude možno jedného dňa tým, ktorý zmení život a dodá odvahu inej žene po pôrode. 

Nech je pre vás vedomie, že v tom nie ste sami povzbudením, že raz naozaj bude lepšie.

Raz zažiť je viac, než tisíc krát počuť...

Pred pár rokmi som sa stala mamou. Vlastná skúsenosť s kostrbatými začiatkami mi ukázala, ako veľmi sa môže líšiť realita od predstáv. A aké dôležité je o týchto začiatkoch otvorene hovoriť. Bezradnosť, kaleidoskop emócií, či pochybnosti o sebe samej. To všetko, okrem iného, je súčasťou novej životnej role, s ktorou sa nie vždy dá jednoducho stotožniť. Odžité na vlastnej koži.

Práve vlastným kostrbatým začiatkom som si uvedomila, ako veľmi je potrebný priestor, kde žena nájde nielen potrebné informácie ale aj iné ženy, ktoré si prešli touto cestou. Žiadny som nenašla. V lete 2021 mi však jeden český projekt predsalen skrížil cestu. Nechala som sa ním inšpirovať a jeden pre slovenské ženy založila.

Vysmiata Duša Mamky však nestavia len na materskej skúsenosti, ale aj na psychologickom vzdelaní a skúsenostiach z neziskového prostredia. Možno vás to práve prekvapilo. Ale áno. Ani tie najhlbšie vedomosti a príprava nezaručia to, že sa vás duševná rozkolísanosť po pôrode nemôže naozaj dotknúť. Veď už len Baby blues zažije okolo 80% žien. To sme takmer všetky. Sme v tom proste naozaj spolu, drahé ženy. 

A tak od mája 2022 malými, no istými krôčikmi postupujeme vpred a píšeme svoj vlastný príbeh, ktorého ste neodlúčiteľnou súčasťou. Každé prečítanie, každé zdieľanie, každá reakcia dáva tomuto projektu zmysel.

Aké je naše poslanie?

Chceme byť hrejivou komunitou a zdrojom informácií pre všetkých, ktorých sa týka téma baby blues, popôrodnej depresie či úzkosti. Prostredníctvom webu a sociálnych sietí budujeme bezpečný priestor pre zdieľanie myšlienok a skúseností žien, ktoré si prechádzajú alebo si prešli náročným začiatkom materstva. 

Naším cieľom je dať ženám a ich blízkym pocit, že aj keď je ich cesta materstvom kľukatá a nerovná, je to v poriadku. Pocit, že je v poriadku tápať a zažívať emocionálne kontrasty všetkého možného druhu. Lebo toto všetko sa dá riešiť. Začiatkom je otvorená komunikácia o svojich pocitoch a prežívaní s partnerom, blízkymi ale aj profesionálmi, ak je to potrebné. Pretože čím viac prinášame do spoločnosti témy duševného zdravia, tým je táto téma prirodzenejšia a dokážeme o nej otvorenejšie hovoriť. Bez hanby a strachu.

Toto je v skratke príbeh vzniku projektu Vysmiata Duša Mamky. 

Ďakujeme, že môžeme byť súčasťou tých vašich príbehov. Ďakujeme za vašu dôveru.

Katarína Žilák, autorka projektu

www.vydumamky.sk