No do kelu, to co sa deje? Akoby som zo dňa na deň prišla o absolútne všetku energiu. Najhoršie je na tom to, že to už trvá dlho, rádovo niekoľko mesiacov. Vždy som sa tešila na jar, na záhradu, na kvetiny a teraz... nič z toho ma nebaví, je mi jedno, že je zarastený záhon, že ešte nemám nakúpené a zasadené nové kvety (o tomto čase som už väčšinou mala všetko vo válovcoch) a ani nemienim žiadne kupovať. To isté vo vnútri. Kopec prádla na ktoré keď pozriem, tak ma buď zalejú slzy, alebo mi to je jedno, otočím sa a idem preč. To isté pri riade, podlahách a pod. Skrátka zvyšok zdravého rozumu mi vraví, že to MUSÍM dať do poriadku, ale telo akoby vypovedalo službu. Totálny, ale absolútne totálny pocit apatie z ktorého sa neviem akosi vyhrabať. Nič sa mi nechce, nič ma nebaví, veci, ktoré mi kedysi neskutočne spôsobovali radosť mám teraz "v paži". Fungujem akoby na zotrvačník, vo sne. Jedna vec, ktorú by som niekedy mala hotovu raz -dva teraz robím pol dňa. Kedy sa to skončíííííí ☹ ☹ ☹. Duch je síce ochotný, ale telo (?) ...skrátka sa neviem dotlačiť do normálneho fungovania a ani neviem, či sa to dá. Zažili ste niečo podobné? Ako z toho von?