Ako prežiť obdobie „hlupákov“

„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:

zaskočená, lebo som to od skoro trojročného dieťaťa vôbec nečakala;
zhrozená z toho, že vôbec také slovo vie, lebo doma takúto komunikáciu medzi sebou nepoužívame (teda určite nie zámerne) a dokonca som mala pocit, že pozná aj jeho význam;
bezmocná z toho, že som vôbec nevedela, ako by som mala správne reagovať;
nahnevaná, lebo... no však ktorú maminu by aspoň trošku nenahnevalo, keď vám dieťa „vynadá“;
pobavená z toho, že to povedala tak úžasne nevinne a detsky, s veľmi namosúreným výrazom tváre, ktorý by rozosmial asi aj šialene smutnú princeznú. Len mne okamžite zablikalo červené svetielko a akosi intuitívne som vedela, že za žiadnych okolností sa zasmiať nemôžem.

A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“ Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch! Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.

Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“. Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.

„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“

„Ty si šmutná?“, zopakovala.

„Áno, som smutná a bolí ma srdiečko, lebo si mi povedala veľmi škaredé slovo.“

Čakala som, čo sa bude diať. Na moje veľké prekvapenie prišla ku mne, pritúlila sa, pozrela na mňa tými beťársky nevinnými očkami a z jej úst zaznelo: „Pvepáč. Už to nebudem vobiť." Brala som to s rezervou, ale veľmi som ocenila, že sa ospravedlnila. A samozrejme vedela som, že toto nebolo naposledy, čo mi také niečo povedala. Skrátka si tým musím prejsť tak, ako pri dvoch starších deťoch.

Netrvalo dlho a môj poklad sa opäť rozohnil. Tuším som odmietla slniť nejaké jej želanie. Zvraštila čelo a nasrdene zo seba vypustila: „Ty jedna...“, nastala dramatická pauza s následným vyvrcholením, „...dobvá mamina!“ Pri prvých slovách som zdúpnela a pripravila sa na najhoršie, ale na konci vety som sa už nezdržala smiechu. Zobrala som ju do náručia a vystískala. Úžasne z toho vykorčuľovala. Aj keď počuť, aká som dobrá mamina s tak nasrdeným tónom bolo dosť zvláštne. Videla som ale, že moje „citové vydieranie“ zabralo. Zjavne sa jej páčilo, ako ma to rozosmialo, tak ešte za mnou chvíľu chodila a stále to opakovala.

S používaním škaredých, expresívnych či vulgárnych slov sme sa stretli asi všetky maminky. A ktoré nie, tak verte tomu, že ten čas príde! Nie je to, samozrejme, nič príjemné. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev aj rozpaky. Okolie väčšinou hneď zhodnotí vašu „zlú výchovu“. Naučila som sa to ale prehliadnuť. Kto má deti a zažil to, tak to pochopí. A ostatných nemám chuť, čas ani silu presviedčať, že doma tak vedome nerozprávame, že to nie je spôsobené "výchovou". Zo skúsenosti 4-detnej maminy viem, že deti sú veľmi inteligentné a dokážu veci „odpočúvať“ odkiaľkoľvek – samozrejme veľa „pochytia“ v škôlke a ostala som zhrozená, keď som zachytila pár takých slov aj... v rozprávkach.

#mk_blog_academy
#blogujem
#vychova