Zjedla som už balík čipsov, asi 3 mandarínky, pol balíčka sušených fíg, vypila dva poháre sladeného nápoja a... nič. Nepomohlo. Myslela som, že mi to obalí nervy. Zatiaľ sa ale zdá, že mi to obalilo skôr môj, už aj tak málo viditeľný pás. Samozrejme, že zajtra si za to budem nadávať, ale dnes som to pokladala za jediné 

riešenie (tanierov mi bolo ľúto). Ešte sa teda pokúsim z toho "vypísať" (aj keď riskujem, že hrabnem do osieho hniezda). Určite sa pýtate, čo ma tak vytočilo. V podstate blbosť. 

Teda možno zajtra si to budem myslieť, ale dnes to bola pre mňa vec, ktorá sa ma 

neskutočne dotkla.

V priebehu jedného dnešného stretnutia sme sa dostali k témam deti a škola. Počas debaty, keď sa kamarátka chválila svojími ratolesťami som si dovolila povedať niečo v zmysle, že moja dcéra (tretiačka) tiež nemá problém s učením, že jej to ide v podstate samo. A vtom prišla studená, vlastne ľadová sprcha. Reagovala kamarátka - 

učiteľka. Už si ani nepamätám, čo presne povedala, ale niečo ironické v zmysle, že sa mám "tešiť", keď dcéra prejde do školy v XY, a že na tej našej škole sa všetci učia ľahko a reči podobné.  Pre objasnenie bývame na dedine, kde je škola iba pre prvý stupeň, potom poväčšine idú deti ako piataci do vedľajšej dediny, alebo ich tam rodičia dajú už od prvej triedy. 

No skrátka absolútne zdehonestovala prácu aj jej bývalých kolegov a čo je horšie, ja som mala pocit,že sa mi priam vyhráža. Že tie naše deti sú už vopred odsúdené na neúspech na ich úžasnej škole iba preto, lebo my, rodičia, sme urobili "nesprávne" rozhodnutie a vybrali sme im zlú školu. Nedokážem ani opísať, aká doslova fyzická bolesť mnou prešla. Nezmohla som sa na slovo. Iba ma zaliali slzy, ktoré som si potajomky utierala. 

A tak celý večer rozmýšľam.  To kam sme sa dostali s celým našim školstvom v honbe za získaním žiaka? Alebo to nie je o školstve? Žeby to bolo o nejakom učiteľskom egu? 

Môže niekto hodnotiť prácu niekoho, koho ani nepozná, nikdy ho nevidel učiť a nevie, 

prečo to ten človek robí tak, a nie inak? Ako sa vlastne hodnotí kvalita učenia či učiteľa? A to sa zatiaľ zamýšľam nad kvalitou na prvom stupni. Je mi jasné, že pri prechode na 

druhý stupeň to bude všelijaké. 

Kvalitnejšia je teda škola, kde je menej žiakov v škole aj triede a kde vládne tzv. rodinná atmosféra, alebo klasická veľká škola, kde sú väčšie možnosti napr. v rámci 

mimoškolských aktivít? 

Napíklad angličtina. Je povinná až od tretej triedy. Čo je teda lepšie - známkovať už 

prvákov, ktorý nevedia poriadne čítať a písať po slovensky a dávať im naučiť sa 30 

slovíčok naraz, za ktoré dieťa donieslo domov 4-ku, alebo ísť metodou, ktorá nie je v 1. a 2. triede hodnotená známkou, ale deti to baví a neznechucuje ich to. Ktorí z tých dvoch 

učiteľov je KVALITNEJŠÍ?! Ktorá škola je tým pádom lepšia? 

Písomky, päťminútovky. Jeden učiteľ ich dáva každý deň, iný ich dáva zriedkavejšie. 

Hovorí nám to niečo o kvalite učiteľa, učenia, či školy? 

A čo domáce úlohy? Je lepší učiteľ, ktorý dáva deťom veľa úloh, alebo ten, kto nedáva 

žiadne, resp. minimum? Ktoré deti toho budú vedieť viac?

Známkovanie. Kamarátka sa minule rozčuľovala, že jedna dcéra - druháčka má už známkami zapísanú jednu stranu a tá druhá - štvrtáčka, ktorá ale navštevuje inú školu má iba pár známok. Čo by mi to ako rodičovi malo napovedať o kvalite?

A projekty? Hmm? Vypočula som si rozhovor, kde sa mamička sťažovala, že štvrtáci 

robili neskutočne veľa projektov, že sa jej pri tom slove už stavali všetky chlpy. Vraj v 

piatej triede sa to trošku zmiernilo. Takže kvalita učenia spočíva v množstve projektov? 

Samostatnou kapitolou sú rôzne akcie - akadémie, besiedky, exkurzie, tématické dni a 

pod. Aj v tomto sa školy pretekajú. Tak ktorá škola je lepšia? Tá, ktorá ich robí veľa (aj to je istý spôsob učenia a učenia sa), alebo tá, ktorá ich robí minimum, ale radšej sa venuje klasickému učeniu? 

Alebo jednoducho najlepšia je škola, kde učím ja? A najlepšie sú moje vyučovacie metódy? 

Určite by sa tých otázok ešte našlo veľa. Ale ani na tieto akosi neviem nájsť tu správnu 

odpoveď. Ale budem sa musieť poponáhľať. Dcéra je o chvíľu piatačka a syn ide do prvej triedy. Len po dnešku neviem, v ktorej škole. 

Dnes dostala dcérka list. Od Ježiška! Veľmi sa potešila, keď som jej po príchode zo školy oznámila, že jej prišla pošta. Bolo na nej vidieť hrdosť. "Mami, ja sa teraz cítim tak dospelo," skonštatovala. Celkom ma to pobavilo. Bolo to také detsky milé.  Neviem, ktorá z nás dvoch bola nedočkavejšia. Po krátkom boji s obálkou sa jej konečne podarilo ten list vytiahnuť a začala nahlas čítať. Ja som sa rozhodla doumývať riad a popritom som ju počúvala:

" Milí moji malí priatelia,

prichádza k nám ten vianočný čas,

keď oprášim svoje sane zas."

V tom momente som spozornela! To čo je za blbosť? Odkedy má Ježiško sane?  Ale nechcela som byť "mrcha mater" a dcére pokaziť radosť, preto som nič nepovedala, ale o to pozornejšie som počúvala, ako to bude pokračovať ďalej. Radšej som zastavila vodu, aby som o nič neprišla. 

"Cez hory a lesy, cez polia a lúky,

natiahnem palčiaky, aby ma neoziabali ruky."

To som už stála za dcérou a s vypleštenými očami som jej cez plece nazerala na ten list. 

"Sobíkov mojich poriadne nakŕmim,

na cestu ďalekú v koči si prikúrim."

Tuším som po tejto pasáži pomyselne odpadla.  Už som sa nezdržala a opýtala som sa dcérky, či sa jej nezdá ten list trošku divný. "Kajka, to Ti naozaj odpísal Ježiško? Mne sa to akosi nezdá." A dcéra ma nesklamala: "No veď aj ja som sa čudovala, že odkedy má Ježiško soby." Huráááá! Všimlo si to teda aj to malé sedemročné dieťa! Nehovoriac o tom, že Ježiško najskôr vytiahne SANE a potom si prikúri v KOČI. Nuž, ale to by sa ako-tak dalo vysvetliť tým, že Ježiško predsa dokáže robiť zázraky!

"S Perinbabkou sa rozlúčim,

o sneh ju požiadam, ..."

Teraz som si už ale musela sadnúť. Ešte stále som sa relatívne celkom držala, len som si musela pomáhať predýchavaním a počítaním aspoň do desať. 

"Moji malí trpaslíci,

mi celý čas pomáhali, ..."

Toto som už nezvládla! A moja dcéra tiež nie. Po prečítaní tejto vety sa na mňa nechápavo a so slzami v očiach pozrela: "Mami, a prečo už Ježiško nemá anjelikov?" Popravde, ani si už nepamätám, čo som jej vlastne odpovedala. Úplne ma dostali tie zaslzené oči. Veď toto mal byť list, ktorý má deti potešiť a nie rozplakať! Bolo mi jej ľúto a mňa premáhal neskutočný hnev. Chcelo sa mi kričať: " To ste sa už naozaj všetci celkom zbláznili!?" 

Je mi úplne jasné, že týmto článkom pravdepodobne rozdúcham mnohé vášne, ale nemôžem inak, hoc ma tu roznesiete aj na kopytách!  Neviem, čím to je, ale tento rok akosi mimoriadne pociťujem, a aj osobne zažívam totálny zmätok okolo Vianoc. Najskôr "vianočný advent" a teraz zase list od Ježiška plný nezmyslov! Čo sa to deje? Kam to vlastne všetko smeruje? To sme na tom tak zle, že už nedokážeme rozlišovať? Prečo robíme z Vianoc miešaný šalát?! Deťom rozprávame, že darčeky prinesie Ježiško, no z každej reklamy a z výkladov na ne vyskakuje Santa Claus. Prečo sa tak ľahko vzdávame svojej viery či tradícií? Toho, čo je skutočne naše, v čom sme boli my, naši rodičia, starí rodičia, či prarodičia vychovávaní! Vari sa máme za čo hanbiť?! 

Pre mnoho rodičov môže byť ťažké ísť proti prúdu, keďže v "západoeurópskych" krajinách je Santa „veľká hviezda“. A ako sledujem, vlastne už aj u nás. Malé deti si Ježiška často spájajú skôr s fúzatým dedkom v červenom obleku.

Vianoce sú na SLOVENSKU od začiatku kresťanstva spojené s oslavou narodenia Syna Božieho – Ježiša Krista. Pamätám si však na obdobie, kedy k nám bol nasilu ako jeho konkurencia dosadený "Dedo Mráz" so šarmantnou Snehulienkou. Tých sme viac-menej úspešne, a veru aj s veľkou radosťou vyhostili. Pre mnohých boli totiž symbolom všetkého možného, len nie skutočných Vianoc. Tie ozajstné boli s Ježiškom - v tichosti, radosti a často aj v skrytosti.

Pre niektorých Ježiško bol, a možno aj stále je iba rozprávkou, príbehom o chudobnom diaťati, ktorému dobrí ľudia začali nosiť dary a teraz zas on nosí darčeky dobrým deťom. Či tak akosi. Aj keď mnohí v neho neveria, napriek tomu od neho tie darčeky očakávajú. Pre veriace rodiny sú Vianoce dňom Ježišovho narodenia. Narodil sa v meste Betleheme Márii a tesárovi Jozefovi. Hádam sa nenájde nikto, kto by nepoznal tento príbeh starý už viac ako 2000 rokov.

A možno to je dôvod! V dnešnom svete, kde sa staroba "nenosí", kde domovy dôchodcov a kontá plastických chirurgov či kozmetických spoločností praskajú vo švíkoch, tam "starý" Ježiško už nemá miesto. Je potrebné ho vymeniť za niečo trendy či "in", skrátka za "mladší" model! Potichu, nenápadne, aby si to nikto nevšimol. Možno aj takouto cestou. Veď keď dieťaťu niečo napíše Ježiško, tak to musí byť pravda! A ty, rodič, zariaď sa, ako chceš! Je len na tvojej šikovnosti a fantázii, ako sa z tejto skrumáže dostaneš!

Je len na nás, milí rodičia, pre koho sa rozhodneme. V konečnom dôsledku pre dieťa ani nie je tak podstatné, kto tie darčeky nosí, ako to, že je tu niekto, komu na nich záleží, kto ich chce potešiť, kto ich chce obdarovať. Pravý zmysel je niekde hlbšie. Ale aby som stále len nekritizovala, v liste bolo aj niečo, čo sa mi páčilo a s čím sa s vami rozlúčim:

" Posielam Vám lásku, pokoj, svetlo vianočné,

nech sú tieto sviatky pre Vás všetkých zázračné."

P.S.

V susednom Česku niekoľko mladých ľudí iniciovalo začiatkom decembra 2008 Petíciu za záchranu Ježiška a ďalších vianočných tradícií. Išlo o súčasť projektu, ktorý chce do detských myslí vrátiť českého Ježiška a Santu Clausa poslať späť, kam patrí – do Ameriky. Ako by takáto iniciatíva dopadla u nás? 

Foto: Twitter

Sedím  za stolom. Zo zvyku a dnes tak trochu aj nasilu pijem popoludňajšiu kávu. Po dlhšom čase si vychutnávam samotu. Vlastne nie tak celkom. Spoločnosť mi robí spiaci synček a rádio. Z neho už po neviem koľkýkrát počujem Táslera: ...najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú krajšie zas...

A mňa odrazu premáha neskutočný pocit. Cítim ho v žalúdku, na hrudi, a von sa dostáva cez trasúce sa ruky a stekajúce slzy. Je to zmes smútku, pesimizmu, hnevu, strachu, úzkosti a všetkého možného, len s tým krásnym vianočným to má pramálo spoločného. Sama neviem, čo sa to dnes so mnou deje. A prečo maodrazu začína tá pesnička tak strašne iritovať?

Pamätáš sa na tie Vianoce, končilo minulé storočie...

... a s ním aj Vianoce, aké som poznala a zbožňovala. Tak veľmi sa snažím, aby som  z nich niečo uchmatla aj pre moje deti a rodinu!  Cítim však, že aj ja sa čoraz viac nechávam strhávať davom a tlakom konzumu. Dá sa tomu ešte vôbec ubrániť? Možno áno, ak by som urobila niekoľko opatrení, napríklad:

• zrušiť doma televízor a rádio, aby na nás neútočili vianočné reklamy a pesničky už začiatkom jesene;
• odpojiť internet, aby som nevidela všetky tie krásne vianočné dekorácie a vianočné interiéry pomaly ešte pred začiatkom adventu;
• prestať chodiť do obchodov, kde som nazdobený vianočný stromček videla už v septembri, pričom vonku bolo skoro 30 nad nulou, atď.

Napríklad v nedeľu bolo pre mňa dosť zložité vysvetliť deťom vo veku 3 až 7 rokov, prečo má suseda oproti vysvietený celý dom a stromčeky pred ním (dnes pribudli už aj okná), kým my sme si zapálili iba jednu sviečku na adventnom venci. A za ten svet som im nechcela dovoliť zapáliť ďalšie! 

Ešte zložitejšie je ísť do obchodu cca týždeň-dva pred Vianocami v domnení, že teraz je ten správny čas na nákup či doplnenie vianočných ozdôb. No skoro som minulý rok okoktavela, keď mi predavačka oznámila, že: "Mali ste prísť tak začiatkom novembra. Vtedy sme toho mali fúru." Slušne som jej povedala, že vtedy som bola "na hroboch" a tam mi vianočné ozdoby nebolo treba. Či? No, podľa postupujúceho trendu na budúci rok možno na cintorín budeme nosiť namiesto chryzantém vianočné gule. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

A tak rozmýšľam ... možno by bolo dobré zaktualizovať text spomínanej piesne: ... najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú VČAŠŠIE zas.

Verím, že nikoho nemusím presviedčať o význame Vianoc. Ani o tom, že všetko, čo je významné, potrebuje primeranú prípravu. A časom prípravy na Vianoce by mal byť advent. Ja mám ale pocit, akoby tento rok splynul spolu s Vianocami.  Prišiel nový trend - "vianočný advent"!

Keď som pri zapaľovaní adventného venca počula spievať koledy, bolo mi tak trošku... zvláštne. A úplne nepochopiteľne na mňa pôsobí aj adventný veniec s prvou zažatou sviecou a ozdobený vianočný stromček spolu v jednej miestnosti. To je ako počas tehotenstva chodiť namiesto do gynekologickej rovno do detskej poradne. Neviem, čo by mi povedala "detskárka", keby som ju silou-mocou presviedčali o tom, že som tam správne. Pravdepodobne by mi dala odporúčanie k inému odborníkovi, ale gynekológ by to asi nebol. 

Nie, nechcem sa nikoho dotknúť, nechápte ma zle! Dokonca ticho závidím tým z vás, ktoré majú už tak krásne všetko nazdobené. A verte, že mám čo robiť so sebou, aby som sa do toho nepustila už aj ja! Veď v dnešnej dobe, keď odvšadiaľ na nás číhajú samé negatívne veci, je vytvorenie si peknej a sviatočnej atmosféry priam balzam na dušu. Len akosi mi stále kdesi v podvedomí bliká kontrolka, možno pozostatok z detstva: Veď ešte nie je zapálená štvrtá adventná svieca! Vtedy som vedela, že už budú o chvíľu Vianoce, stromček, svetielka, darčeky, vzácne banány, pomaranče a filé... a veľmi som sa na to tešila! Zdá sa mi, že akosi inak som to prežívala. Preto mi bolo troškú ľúto, keď som sa asi pred dvomi rokmi dala strhnúť a urobili sme s deťmi stromček tuším týždeň dopredu. Radosť z neho im vydržla asi tak 2 dni a na Štedrý deň ich už vlastne ani nezaujímal. Nuž, ale koľko ľudí, toľko chutí a názorov. Prajem vám všetkým ešte pekný advent.

Po dlhšom čase sa opäť vraciam k téme rodičovských združení. V diskusnom fóre mi bola adresovaná takáto otázka:

"Dobry den co s rodicom ktory ZRŠ nezaplati nie preto ze by nemal ale jednoducho postavi si hlavu a povie ze neda ako reagovať kedze vieme ze je dobrovoľné. Vsetci zaplatia len ten jeden nie zrazu po 2 rokoch nezaplati. Dakujem za vas nazor."

Vo všeobecnosti je medzi rodičmi rozšírený názor, že platenie poplatku do RZ nie je povinné. Nuž, je, aj nie je. Pokúsim sa to vysvetliť.

Každé RZ, ktoré má formu občianskeho združenia, sa musí riadiť stanovami. Je to súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, a pod. Moje odporúčanie: Preštudujte si ich! Vyhnete sa tak zbytočným nedorozumeniam. Zároveň môžu byť vhodným podkladom pre vaše prípadné argumenty. Uverejnené sú buď na stránke vašej školy, alebo si ich musíte vypýtať.  A nedajte sa odbiť!

Platenie príspevku do RZ je povinné iba pre členov! Ale členstvo v RZ nie je automatické, podmienky sú uvedené práve v stanovách! Zistite si teda, či ste riadnym členom!  V združení by mala existovať prihláška, alebo listina členov aj s ich podpismi,teda aj s tým vašim. Ak nič také neexistuje, platenie poplatku sa pre vás stáva bezpredmetné. Ale pozor! Niektoré RZ majú v stanovách uvedené, že členom RZ sa stávate napr. po zaplatení príspevku, teda aj bez prihlášky. Preto ešte raz zdôrazňujem: Preštudujte si stanovy! 

Ak ste zistili, že ste naozaj riadnym členom združenia, stávajú sa pre vás záväzné (povinné) predovšetkým stanovy samotné. Teda aj bod o platení poplatku, či členského! Samozrejme aj bod, kde sú uvedené sankcie za nedodržanie týchto pravidiel fungovania. A tie sú tiež rôzne, dokonca veľa stanov ich ani neobsahuje. Podľa môjho osobného názoru je to chyba! 

Skúsme sa na to pozrieť možno trošku inou optikou. Predpokladám, že každá z nás má rodinu, alebo v nejakej vyrastala. Sme teda jej členovia. A určite každá rodina má tiež nejaké tie "stanovy", teda pravidlá spolužitia a fungovania rodiny. Čo sa ale stane, ak si niektorý člen "postaví hlavu" a postaví sa k nejakému pravidlu odmietavo? Niekde možno začne diskusia, niekde sa siahne po sankciách, niekde... Nuž, na to si musíme odpovedať každá sama, pretože každá rodina aj jej členovia sú unikáty, ktoré nefungujú rovnako.
 

A ako reagovať na "neplatiča"? V prvom rade legálne v rámci sankcií uvedených v stanovách. Ak však stanovy  sankcie neuvádzajú, nuž... Nemáte v podstate žiadnu inú legálnu možnosť niekoho donútiť to zaplatiť. Žiaľ, z praxe vieme, že sa potom bežne pristupuje k rôznym formám nelegálneho vymáhania poplatku od nátlaku a vydierania, až po šikanovanie rodičov či detí. A práve deti sa vo väčšine prípadov stávaju "rukojemníkmi" tejto situácie. 

Opäť vyjadrím svoj subjektívny názor. V mnohých prípadoch sú takýto rodičia - neplatiči pokladaní za tzv. problémových, či rebelov. Ale iba vo veľmi málo prípadoch sa niekto zaoberá aj dôvodmi ich neochoty, ale niekedy aj neschopnosti platiť. Presvedčili ma o tom mnohé diskusné príspevky. A myslím, že čím väčšia škola, tým menšia ochota diskutovať. 

Ale o tom nabudúce.

Sadám ku kalendáru a počítam. Posledná menštruácia bola tuto... Ovuláciu som mala tu... Spolu sme boli iba vtedy... A opäť, a znova... Ale to nie je možné! Už dva dni nič! Veď fungujem ako švajčiarske hodinky, tak čo sa stalo? Kde som urobila chybu? Tak ešte raz...

"Miláčik, asi máme problém!" oznamujem manželovi s tvárou belšou ako gejša. Po tejto vete sa na gejšu postupne mení aj on.

"Toto mi nehovor ani zo srandy!"

"Vyzerám na to, že sa pokúšam o kameňák?" snažím sa odľahčiť situáciu, ktorá vo mne vyvoláva neopísateľné pocity. 

"A to sa ako mohlo stať?" položí mi otázku otec 4! detí. No čo som mu mala na to povedať? Hádam to nie sú u neho prvé príznaky Alzheimera? Už len toto by nám k tomu všetkému chýbalo!

"A je to isté?"

"No to práve neviem. Kúp mi, prosím, zajtra test."

Celý deň som ako bez duše. Každú chvíľu chodím na záchod, ale nič. Akurát som minula takmer celý kotúč toaletného papiera. Rozmýšľam, prečo sa TO stalo, či sa TO vôbec stalo, a ak sa TO stalo, čo všetko teraz bude nasledovať, čím všetkým opäť budem musieť prejsť. Aj keby som sa ako tešila na bábo, zistila som, že určité veci jednoducho ľudsky nezvládam. Aby to človek pochopil, musel by to najskôr zažiť. 

Ponižujúce pohľady okolia, nemiestne poznámky, ubíjajúce návštevy lekára, ďalšie tie hrozné kilá navyše, a to som začala chodiť nedávno do fitka... FITKO! No do kelu! Tak toto už ale nie je vôbec vtipné a už vôbec by mi to nikto neveril. A aj ja som to všetko doteraz brala ako náhodu. Žeby to teda náhoda nebola? To sa naozaj všetky moje pokusy o chudnutie skončia tehotenstvom?!

Už sa neubránim slzám! Poznám mnoho žien, ktoré by si to zaslúžili viac ako ja a nemajú ani jedno! V podstate to už beriem ako hotovú vec. Veď doteraz mi menštruácia meškala iba pri tehotenstvách. Ale v kútiku duše stále dúfam, že...

"Pane, neviem, aký máš s nami plán a ja to ani nechcem meniť. Len Ťa prosím o jedno. Daj mi silu to všetko prijať - dieťa, aj to, čo ma čaká, lebo ja to ľudskými silami asi nedokážem." 

"Kúpil si?" privítala som drahého s červenými očami od celodenného plaču.

"Kúpil," podáva mi malú krabičku. Ja mu na výmenu podávam krpca a mierim do kúpeľne. 

Zvláštne! Akoby všetko zo mňa odrazu opadlo a ja som sa cítila úplne vyrovnaná a zmierená so všetkým, čo malo nasledovať. Urobila som, čo bolo potrebné a sledovala som, ako sa uzučký pásik začína sfarbovať. Akú silu má odrazu tento kúsok papiera, ako nezvratne môže zmeniť život celej našej rodiny. A v najbližších mesiacoch hlavne ten môj!  

"No čo?" nedočkavo vbehol  drahý do kúpeľne vo chvíli, ako počul, že sa v zámke otočil kľúč. S úsmevom na tvári, ktorý nedokázal rozšifrovať, som mu podala ten tenučký pásik.

"Však hovor!" nervózne na mňa vybľafol.

"Tu máš, pozri sa sám," podávam mu výsledok. Všimla som si, že ako darca krvi by bol v tej chvíli absolútne nepoužiteľný. "Čo tam vidíš?  Ak som slepá ja, tak chcem vedieť, či aj ty. Lebo ja tam vidím iba jednu čiarku."

Drahý sa zmohol iba na: "Ó, vďaka ti, Pane!"  A opäť sa mu začala postupne vracať  pôvodná farba.

V ten večer sme sa dlho rozprávali. Rozoberali sme mnoho vecí, hlavne naše vzájomné pocity. Aký paradox! Najprv sme plakali, lebo možno deti nebudú a teraz... Napriek tomu, že prvotné napätie z nás opadlo, obaja sme vedeli, že toto nie je definitívny koniec. Veď sú to IBA 2 dni! Pre istotu som si test zopakovala ráno a od predchádzajúceho sa nelíšil. Bola som pokojnejšia o trošku viac, ale od absolútnej istoty to bolo na míle vzdialené.

Po týždni som navštívila lekára. Ešte som ani poriadne nesedela a z jeho úst zaznela ani nie tak otázka, ale bolo to skôr konštatovanie: "Ste tehotná." 

"Tak to práve neviem. Robila som si testy, ktoré boli negatívne. Myseľ sa zatiaľ snažím mať pozitívnu." Chcela som byť za vtipnú, ale asi to vyznelo skôr trápne. Jeho pohľad mi jasne naznačoval niečo v zmysle: ja som vám to hovoril!

Nie, prosím, pán doktor, nerobte mi to! Ja som vám verila! Verila som, že vy ma nebudete súdiť! Dodnes počujem to vaše úžasne povzbudenie, keď som k vám prišla so štvrtým bábom a vy teraz takto?

Ľahla som si, zavrela oči a čakala na konečný verdikt. A ten prišiel.

"No, ja tam nič nevidím, maternica je prázdna. Ale je to ešte skoro. Príďte o týždeň na kontrolu."

NIE!!! Vlastne SUPÉÉÉR!!! Či? Zmätok. To máme prežívať tie muky neistoty ešte týždeň? Veď ja som už teraz zrelá na psychiatriu!

Manžel usúdil, že najlepšie bude zmeniť vzduch. Deti boli nadšené, ja pri pomyslení na balenie 6-člennej rodiny už menej. Ale vedela som, že drahý má pravdu. Tak som do tašky pribalila ešte krabičku testov a odišli sme. Dohodli sme sa, že test si urobím až v deň nášho návratu, ak sa teda dovtedy moje telo neumúdri, alebo psychika nezrúti.Ráno v deň odchodu som sa zavrela na WC a... NIČ! Namiesto úľavy ma ale premkol strach. Tak ak to nie je tehotenstvo, tak čo sa deje??? Veď už sú to presne 2 týždne! Nuž čo, zajtra idem k lekárovi, tak uvidíme. Poďme sa baliť.

"Ocko, ockóóó!" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Deti nechápavo pozerali, najmladší ma začal napodobňovať a mamina sa ma spýtala, či som normálna. Tuším tam niečo zaznelo aj o puberte. Ale ja som bola hluchá a slepá. Ale nie nemá! Myslím, že to bolo jasné všetkým v okolí najmenej pol kilometra. 

"Čo sa robí?" konečne sa odniekiaľ vynoril manžel. 

"Máme Vianoce, ja mám Vianoce, ja už nič nechcem, ja už mám Vianoce!"

No poviem vám, keby som ja videla niekoho tak vyvádzať, ako som vyvádzala ja, tak mu rovno volám sanitku. Fakt! Ale mne to bolo v tej chvíli jedno. Naša neistota sa skončila. Moje telo konečne prestalo trucovať!  Vydýchli sme si.

Cestou domov som sa spýtala manžela, čo mu tieto dva nervy drásajúce týždne dali. Jeho odpoveď ma vôbec neprekvapila, pretože som to vnímala skoro úplne rovnako ako on. Zhodli sme sa, že to vnímame ako skúšku. Skúšku nášho manželstva, nášho vzťahu navzájom a hlavne to bola veľká skúška našej dôvery v Boha. Áno, sme veriaci a nehanbím sa to priznať. A tieto dni si nás Pán k sebe veru riadne pritiahol a zároveň upevnil aj náš vzťah. A my mu za to obaja ďakujeme.

Ale toho chudnutia sa nevzdám!

P.S. Viem, že toto je asi veľmi ťažké čítanie pre tie z vás, ktoré na dieťatko túžobne a hlavne dlho čakáte (tiež som tým prešla). Aj keď to možno tak pre niekoho vyznieva, ale dieťa nie je tým v článku spomínaným "problémom". Ako problém som myslela veci a udalosti, ktoré s tým súvisia. Niečo som napísala priamo, niečo som naznačila v predchádzajúcich článkoch, niečo som si nechala pre seba. Kto chce, pochopí, kto nechce...

A čo sa stalo predtým? Prečítajte si:

Vedľajšie účinky chudnutia, alebo To nevymyslíš, to je život (1. časť)

Vedľajšie účinky chudnutia – Nikto ma neodsúdil? (2. časť )

Vydávala som sa s nálepkou „stará dievka“. Nuž, akosi nevydalo a do 25-ky som to nestihla.Prešvihla som to o 2 roky s odôvodnením, že sa ešte nenašiel nik taký     odvážny,  aby si ma vzal. Keby som bola chalan, tak by som hádam aj staromládeneckú daň musela zaplatiť. Manžel, ako inak, bol tiež „starý parobok“. Mal 32. Ajáj, ten by sa nedoplatil! Tak sme sa akosi dali dokopy, a to je tiež príbeh sám o sebe. Endorfíny vtedy museli zo mňa striekať na všetky strany. Napokon sme to dotiahli až do zdarného konca - pred oltár.

Ozaj, svadba! Odmalička ma učili,  že vydávať sa na dedine ako „prespanka“ bola obrovská hanba. Asi preto dodnes nezabudnem na ironickú hlášku cca 70 ročnej susedy, keď sme sa stretli na ulici deň pred svadbou: „No ako, mladucha bez brucha?“  Moje rečové centrum ochrnulo. Pozbierala som všetky zvyšky sebazáchovy. Vypla som hruď, hrdo natiahla krk a zdvihla hlavu najviac, ako sa dalo. Chystala som protiútok. S ešte ironickejším tónom, ako mala suseda, som sa však zmohla iba na: „A to je už teraz hanba vydávať sa „bez brucha“?" Pozrela som sa pritom na mamku priam s vyčítavým pohľadom a otázkami v očiach.  No hotové Kocúrkovo! Zase som v hanbe ostala! Ale to som  ešte netušila, že na to bruško si budeme musieť (spolu so susedou) veru ešte počkať.

Neviem, či niektorá z vás zažila situáciu, že konečne stretla chlapa, o ktorom vedela, že to je ten PRAVÝ a zrazu... Bác! Problém! Ten môj bola cysta  veľká 10 x 11 x 6 cm a obrala ma o vaječník. Bolo to hrozne ťažké. Konečne svadba na obzore a s ňou ruka v ruke prišli obavy, že možno nebudeme mať detičky. To bol aj dôvod, prečo sme ju urýchlili. Pre nás oboch bola svadba dôležitá, tak sme boli vo viere vychovávaní, tak sme to ale aj skutočne cítili.  A podľa lekárov nás momentálne tlačil čas.

Deň „D“ prebehol super a začal reálny manželský život pod neustálym dohľadom lekárov a hlavne svokra bažiaceho po vnúčati. A bábätko nikde. Myslím, že mnohé z vás vedia pochopiť, čo sme prežívali. Všetky tie stresy z novej situácie sa u mňa odrazili na váhe. Pamätám si, ako som manželovi povedala, že sa ešte pokúsim schudnúť, možno to pomôže. A veru pomohlo! Ale asi pomohlo aj to, že som si konečne našla zamestnanie. Psychika sa trošku presmerovala. O pár mesiacov sme sa tešili z našej vymodlenej dcérky.

Prešiel nejaký čas a my sme začali uvažovať o druhom bábätku. Veď roky nám rýchlo ubiehali. A opäť to bolo s problémami. Jeden večer mi zavolala kamoška a prehovárala ma, aby sme s nimi išli na dovolenku. S manželom sme sa teda dohodli, že pôjdeme, veď možno tam „motyka vystrelí“ (aj keď nenazvala by som to práve motykou...). Mňa ale pri pohľade do zrkadla chytila panika. Tehotenské kilá sa ma držali ako kliešť. Mám 2 mesiace na to, aby som s tým niečo urobila! Dovolenka bola super a hneď po návrate domov sme zistili, že chudnúť sa opäť oplatilo. Na dovolenke bol s nami totiž  už aj čierny pasažier – náš synátor. Už vtedy sme si začali robiť srandu, že moje chudnutia majú vedľajšie účinky.

S manželom sme od začiatku chceli 3 deti. Boli sme však radi, že máme aspoň tie dve, lebo nemuselo byť žiadne. Potešili by sme sa síce aj tomu tretiemu, ale nebudeme to absolútne už riešiť s lekármi. Ak príde, príde. Ja som sa teda zamerala na seba. Po dvoch deťoch som mala navyše 20 kíl!!! A nešlo s nimi pohnúť. Tak som sa opäť pokúsila „nakopnúť“. Nakúpila som literatúru, naštudovala si nejaké stránky a rozhodla sa. Začalo to celkom dobre, prvý mesiac som išla s váhou dosť dole. No a druhý mesiac som ...otehotnela!!! Šok! Po tých dvoch ťažších snaženiach to bolo ako blesk. Malý mal iba 8 mesiacov. Ale predýchali sme to a tešili sa, len nás zaskočila tá rýchlosť. Veď aj tak sme chceli 3 detičky. O 9 mesiacov som sa potom hrdila mojim výsledkom  „chudnutia“. Bolo to dievčatko a mne opäť pribudlo ďalších 10 kíl a s nimi aj zúfalstvo.

Prišli Vianoce a ja som na manželovu otázku, čo chcem pod stromček so slzami v očiach odpovedala, že ak mi nemá dať redukčný pobyt, tak nechcem nič. Kúpil mi ... knihu od Bukovského „Plán B“. So zmiešanými pocitmi a samozrejme obavami som začala s jej štúdiom. Dievčence, hádam už ani nemusím písať, ako to moje chudnutia dopadlo. Výsledok práve spí v postieľke a má 6 mesiacov!

Nuž, čo ale s tými 40-timi kilami navyše???? Neviete, ako o ne prísť bez chudnutia?  🙂

A čo bolo potom? Prečítajte si aj:

Vedľajšie účinky chudnutia – Nikto ma neodsúdil? (2. časť )

Vedľajšie účinky chudnutia - príbeh pokračuje?

Tak ako to s tými poplatkami vlastne je? Mám či nemám to či ono zaplatiť? Je to povinné? Môžu ma nútiť to zaplatiť? A ak nezaplatím, nemôže učiteľ šikanovať moje dieťa?...

Tieto a mnohé podobné otázky sa len tak hemžia rôznymi fórami, ktoré som prelúskala, kým som sa rozhodla aj v predcházajúcich príspevkoch venovať tejto nie ľahkej a obšírnej téme.

Bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách je zakotvené v Ústave SR. Každý, kto má školopovinné dieťa sa nad týmto konštatovaním už iba trpko usmeje. Na každej, i malej dedinskej škole sa platia väčšie či menšie skryté, niekedy priam neviditeľné poplatky. Problém je v tom, že rodičia často nevedia, ktoré poplatky sú povinné (upravené zákonom) a ktoré sú dobrovoľné.

V tomto príspevku vám preto ponúkam krátky prehľad toho, za čo všetko ako rodičia školopovinných detí platíme. Za  nezdokumentované  platby budeme z účtovníckeho hľadiska považovať tie, o prevzatí ktorých poväčšine nedostane darca (rodič) žiaden doklad (príjmový doklad, darovaciu zmluvu a pod.). Teda on SÁM si ich nemôže vo svojom "domácom účtovníctve" relevantne zdokumentovať. Samozrejme predpokladáme, že škola či učiteľ by tieto platby zdokumentované mal mať . 

1. Legálne a zdokumentované  platby

- za povinné aktivity v rámci vzdelávania (legálne a zdokumentované)

• oblečenie na niektoré predmety ako telesná výchova, práca v laboratóriách, dielňach...;
• školské pomôcky, kancelárske potreby;
• doprava do školy;
• mohli by sme tu priradiť aj školu v prírode, prípadne lyžiarsky či plavecký výcvik (pozn. - poniektorí možno budú namietať, že to povinné nie je. Bližšie to vysvetľujem v jednom z komentárov pod príspevkom).

-  za dobrovoľné aktivity a služby (upravené aj legislatívne)

• školské stravovanie;
• predškolské vzdelávanie - tzv. "školné" (materské školy nie sú súčasťou povinnej školskej dochádzky);
• školský klub detí;
• centrum voľného času, školské stredisko záujmovej činnosti;
• základné umelecké školy;
• školské internáty.

2. Dobrovoľné a nezdokumentované platby

- súkromné príspevky na podporu všeobecných aktivít

• napr. dobrovoľné dary rodičov alebo firiem vo forme počítačov pre triedu, dary na záver roka pre učiteľov a pod. - tieto príspevky sú všeobecné a darujúci nepožadujú za ne žiadnu protislužbu.

- súkromné príspevky na vybrané aktivity

• napr. dobrovoľné dary ako nákup lôpt pre družstvo, ďalekohľad pre astronomický krúžok a pod. - darujúci nepožadujú za tieto dobrovoľné dary žiadnu protislužbu.

3. Požadované a nezdokumentované platby pre školu alebo triedu

• platby do “triedneho fondu”;
• platby do “rodičovského združenia”;
• platby za učebnice, školské pomôcky, časopisy používané ako pomocné texty pri vyučovaní, zväčša pri výučbe cudzích jazykov;
• platby za kopírovanie materiálov, skrinky na veci a šatne, príspevky na modernizáciu školy, platby za školské doučovanie;
• platby na prevádzku školy a investície v nej (maľovanie, upratovanie, nákup nových okien a pod.);
• platby spojené s komerčnými aktivitami, ako napr. fotenie triedy súkromným fotografom, predaj rôznych kníh, časopisov, atlasov, ktoré nie sú priamo spojené s vyučovaním;
• platby za mimoškolské aktivity, školské akcie, výlety, návštevy divadiel, koncertov, a pod.

4. Nezdokumentované platby v rozpore s etikou a/alebo nelegálne platby

• platby konkrétnym učiteľom alebo zamestnancom školy výmenou za protislužbu pre konkrétne deti, napr. úplatky za lepšie známky, za prijatie na školu, platby za doučovanie spojené so zlepšením známok.

Na záver

Myslím, že väčšine rodičovskej verejnosti je jasné, že neoficiálne platby rodičov sú vyvolané nedostatočným financovaním školstva.  V súčasnosti mnohí  zdieľajú názor, že čo nezaplatí štát, zaplatia rodičia. Aj keď takáto situácia mnohým rodičom nevyhovuje, žiaľ, nepodnikáme veľa preto, aby sa zmenila. Zdá sa, že neoficiálne platby sú hlboko zakorenenou tradíciou, ktorú si máloktorý rodič trúfa zmeniť, alebo skrátka len nevie, ako na to.  Či sa to dá, tak o tom v niektorom z ďalších príspevkov.

P.S. Budem veľmi rada, ak sa podelíte aj so svojími skúsenosťami, prípadne mi dáte námet, čo vás z tejto témy zaujíma, na čo by sa bolo treba bližšie pozrieť, "rozpitvať to".

Ako som písala v predchádzajúcom príspevku, po mojom "zvolení" za člena rodičovskej rady som pre môj dobrý pocit a tiež preto, aby som bola platným členom, a nielen členom "do počtu" rozbehla kolotoč hľadania informácií o fungovaní združenia ako takom. V prvom rade ma zaujímalo, čo to vlastne rodičovské združenie je, na základe čoho vzniká a pod.  Počas môjho pátrania som narazila na množstvo diskusií a otázok zo strany rodičov. Rozhodla som sa teda, že postupne na tieto otázky budem hľadať odpovede.

V súčasnosti v takej forme, ako ho poznáme z minulosti už "ZRPŠ" neexistuje. Čo teda hovorí naša legislatíva o tejto problematiké? No, dalo by sa povedať, že v podstate...NIČ.  Nič v tom zmysle, že neexistuje žiaden zákon, ktorý sa zaoberá konkrétne vznikom a fungovaním rodičovského združenia ako takým. 

V Zbierke zákonov existovala v minulosti vyhláška o ZRPŠ, ktorá upravovala činnosť, organizáciu, hospodárenie a zánik združenia. Inak, bolo to zaujímave, miestami úsmev vyvolávajúce čítanie. Zaspomínala som si na časy dávno minulé. Na druhej strane však veľa vecí dávalo zmysel a malo to hlavu aj pätu. Ale aj  zmysle tejto starej vyhlášky členmi ZRPŠ mohli byť iba osoby, ktoré sa zapísali do zoznamu členov. Navyše, maximálny ročný príspevok člena mohol byť 20 korún! Vravím, zaujímavé čítanie. Táto vyhláška však bola zrušená spolu so zákonom, ku ktorému patrila.

V súčasnosti má väčšina rodičovských združení formu občianskeho združenia ("o.z."). K tejto transformácii došlo po roku 2004. Vtedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Ten v §50 umožnil podiel zaplatenej dane (poznáme to pod ľudovým názvom "2% z dane") poskytnúť prijímateľovi, ktorým môže byť aj občianske združenie.

Aby mohlo ZRPŠ (a teda aj škola) tieto financie získať (veď nešlo o zanedbateľnú sumu), mnohé rodičovské združenia sa teda zároveň stali aj občianskými združeniami. 

Ich činnosť upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (samozrejme v znení neskorších predpisov). Vyberám pár paragrafov, ktoré by vás mohli zaujímať: 

§ 3

(1) Nikto nesmie byť nútený k združovaniu, k členstvu v združeniach ani k účasti na ich činnosti. Zo združenia môže každý slobodne vystúpiť.

........

(3) Práva a povinnosti člena združenia upravujú stanovy združenia.

Tak si to trošku zhrňme:

• členstvo v o.z. nie je automatické a k členstvu nikoho ani nemožno nútiť;
• právo slobodne sa združovať je zaručené aj Ústavou Slovenskej republiky v rámci čl. 29. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
• keďže členstvo nie je automatické, mala by v združení existovať listina členov aj s ich podpismi, ktorými sa do združenia "zapísali";
• najdôležitejším dokumentom o.z. sú stanovy, teda súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, strany a podobne;
• stanovy môžu zaväzovať iba jeho členov alebo iné osoby, ktoré s tým súhlasia. 

§ 6

(1) Združenie vzniká registráciou.

(2) ....  K návrhu pripoja stanovy vo dvoch vyhotoveniach, v ktorých musia byť uvedené:

a) názov združenia,

b) sídlo,

c) cieľ jeho činnosti,

d) orgány združenia, spôsob ich ustanovovania, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene združenia,

e) ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ budú konať vo svojom mene,

f) zásady hospodárenia.

Ak ste si nie istý, ako by to malo vo vašom ZRPŠ fungovať, požiadajte (najlepšie predsedu združenia) o stanovy. Mnohé sú zverejnené aj na stránkach samotných škôl.

§ 11

(1) Zmenu stanov oznámi združenie písomne ministerstvu do 15 dní od jej schválenia a pripojí vo dvoch vyhotoveniach text zmeny.

Návrh na registráciu, ako aj zmeny stanov podliehajú spoplatneniu, v súčasnosti je to za registráciu 66 eur a zmena stanov 16,50 eur.

Pravda je, že právna úprava občianskych združení je iba rámcová, čo na jednej strane zjednodušuje ich registráciu, no na druhej strane komplikuje ich činnosť, ale aj ich kontrolu zo strany verejnosti. A dôkazov o tom nájdeme na diskusných fórach nespočetné množstvo. 

Na dnes teda hádam aj stačí. Nabudúce sa skúsim prepracovať k toľko diskutovaným poplatkom.

Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“!  Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.

Ale nie  o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať  trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“.  Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam 🙂). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.

Aj takto sa dá

Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“.  Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy.  Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.

Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel  medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne.  Samozrejme, šuškandy  s rukami na ústach fungovali  medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia.  Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!

Prvé zasadnutie

Prešlo pár dní a dostala som pozvánku na zasadnutie ZRPŠ. Myslím, že už na tom prvom  veľmi oľutovali, že ma „zvolili“ do tejto funkcie. Ja som to totiž nebrala na ľahkú váhu. Prežívala som akýsi vnútorný pocit zodpovednosti, ktorý mi hovoril, že ja tam nezastupujem iba seba, ale zastupujem predsa všetkých rodičov z triedy. Pravidelne mi v  súvislosti so ZRPŠ prichádzala na um veta:

NEZNALOSŤ ZÁKONA  MA NEOSPRAVEDLNÍ!!!

A tak som začala klásť otázky. Potrebovala som vedieť, ako ZRPŠ funguje, čo je a čo nie je v mojej kompetencii člena, pýtala som si na preštudovanie stanovy, zápisnice z minulých zasadnutí, aby som „bola v obraze“ a... a... a... nakoniec som mala pocit, že ma všetci vnímajú prinajmenšom ako inšpektorku Štátnej školskej inšpekcie.

A čo ďalej?

Nuž, začiatky veru neboli ľahké. Ale môj pocit zodpovednosti silnel a nevedela som tomu nijakovsky zabrániť. A objavil sa ešte iný pocit - pocit „hladu“ po informáciách.  A tak nastúpil "ujo Google“, ktorému vo veľkej miere vďačím za moje súčasné poznatky a ktorý môj „hladný pocit“ ako-tak nakŕmil. Ale keď som si  myslela, že ma už žiaden pocit nemôže „prepadnúť“, objavil sa pocit potreby podeliť sa so zistenými poznatkami. Len... spolu s ním sa vynorili aj pochybnosti, či to bude mať zmyslel. Nuž, možno aj reakcie na tento môj úvodný článok k tejto problematike rozhodnú o tom, či to bude mať zmysel.  

Ale možno aspoň pre môj dobrý pocit... 

P.S. Článok som už raz publikovala, je to úvodný článok k téme školskej "ZRPŠ", poplatkom a pod. Článok však prešiel istým zásahom, "stratil sa" 🙂 a preto ho publikujem opäť.

V sobotu večer som ostala v totálnom šoku. Nie, nie som opäť tehotná, ešte som sa neodhodlala k chudnutiu. Len som zistila, že pri mojom článku akosi astronomicky narástlo číslo čítanosti aj komentárov. Nevedela som, čo sa deje, či sa náhodou nepokazilo počítadlo. Pátrala som a dopátrala som sa! Niekto dal echo facebooku. Mrkla som sa teda na komenty a ostala som sklamaná. Samé pozitívne reakcie! No do kelu! A to čo? Nikto sa nepozastavil nad tým, že mám toľko detí? Nikto ma nekritizuje za to, že sme nepoužili „ochranu“? Nikto nebedáka nad tým, že mať toľko detí v dnešnej dobe je luxus? Nikto ma neodsúdil? Nuž, veru dovtedy NIKTO. Sklamanie bolo neskutočne hlboké.

Až dnes. Hurá, tak predsa! Mrknem na FB a tam ... no konečne ... zmienka o potrebnej ochrane, o tom, že aj dve deti v tejto dobe sú už veľa. Niektoré komenty medzičasom záhadne zmizli. No u mňa jednoznačne vyhral koment, ktorý si dovolím odcitovať (skopírovať): „Toto by so nechcela zazit ani v zlom sne ja by som tolko deti nechcela ale sak mna by to zabilo keby som konecne schudla a zase cakala babatko.“  A akosi sa mi to odrazu spojilo s jednou dnešnou správou, ktorá mi ráno tu na MK udrela do očí. Jedna členka sa odtiaľto rozhodla odísť a zanechala odkaz, ktorý na mňa zapôsobil. Okrem iného v tom odkaze bolo aj (tiež to skopírujem, aby to bolo autentické, teda preto tie preklepy): „ ... tu už nemam čo hladať .. jediné čo vidiíte su šaty kava ohovaraniematerializmus ....“  Fakt neviem prečo, ale nedalo mi to celý deň pokoj. Vo vnútri som ostala z tých dvoch komentárov tak zvláštne smutná.  Nie, nechcem sa dotknúť, ani uraziť tú pani z FB, ani podobne zmýšľajúce ženy, ale ten komentár mi prišiel taký... povrchný, trošku zaváňajúci práve tým materializmom (presne, ako písala tá odchádzajúca pani).

Ja som vyrastala ako jedináčik, aj keď som ním nebola. Ale medzi mnou a súrodencami bol veľmi veľký vekový rozdiel (15 a 12 rokov).  Vnímala som ich skôr ako rodičov. Neviem prečo, ale ja osobne som vždy tvrdila, že chcem 4 deti, a najlepšie 2 dievky, potom pauza a potom 2 chlapcov, alebo opačne. Chcela som, aby si boli baby aj chalani vekovo bližšie, lepšie si rozumeli a mohli sa spolu hrať. Aby nemali taký pocit samoty, aký som ako dieťa mala ja. Nevyšlo nám to, máme to teraz na striedačku. Priznám sa, že po druhom dieťati ma tento „štvordetný ošiaľ“ prešiel. Keď „tam hore“ videli, ako začínam pochybovať, ustupovať a vymýšľať, tak to rýchlo poriešili za nás. Aby sme si to náhodou nerozmysleli! Tretie bábo teda bol taký „blesk z jasného neba“. A je spätý s jednou ... hmm ... nemilou spomienkou.

Do konca svojho života nezabudnem na to, ako na mňa primár nakričal, keď som sa odmietla dať sterilizovať. Mala som na to zo zákona nárok, keďže to bol môj druhý cisársky. Celkom prvý pôrod som mala spontánny. Cítila som sa ako najposlednejšia „cigaňa“ – ponížená, strápnená, nezodpovedná... Vtedy som mu ale povedala niečo, čo absolútne nečakal a popravde ani ja nie. Opýtala som sa ho, prečo nenavrhne sterilizáciu môjmu mužovi. Veď moje telo už zažilo toľko zásahov... Prečo ja mám byť opäť „tá zodpovedná“? A kde je zodpovednosť manžela a chlapov všeobecne? Veď ja som si to (rozumej deti) predsa „nevystrúhala sama na kláte“. Nie som tatko Gepetto a moje deti nie sú Pinocchio. A prisahal mi pred oltárom, že zostaneme spolu v dobrom aj v zlom. Tak nech to dokáže. Nech sa so mnou teraz podelí aj o to „zlé“.

Dievčence, do konca života nezabudnem nielen na to, ako ma predtým primár ponížil, ale ani na jeho reakciu po tomto mojom preslove. Viete si to predstaviť? Kapor na suchu. Následne povedal niečo v zmysle, že či to myslím vážne a ako si to predstavujem pripraviť „pána tvorstva“ o jeho schopnosti. Nie je to presné, ale niečo v tom zmysle to bolo. Á že teda dobre, ako chcem, že je to na mne.

A mne v tej chvíli došlo, že mám pravdu, že musím mať pravdu!!!  Že aj o tomto je v dnešnej dobe toľko obávané manželstvo. Tá prísaha pred oltárom mi odrazu dávala zmysel, ale aj silu. Neviem, či niektorá z vás pochopí, o čom je tá predchádzajúca veta, ale nedokážem vám to lepšie vysvetliť, pretože pocity sa opisujú či vysvetľujú len veľmi ťažko.

A tak teda...

• Áno, mám 4 deti a za každé som zaplatila 10 kilami navyše (konečný výsledok je astronomické číslo).
• Áno, je mi neskutočne ľúto, že vyzerám ako vorvaň.
• Áno, neskutočne túžim po tom, aby som mohla opäť sebavedomo chodiť pomedzi ľudí, či aby som v týchto horúčavách išla na kúpalisko v plavkách bez toho, aby som za každým pohľadom cítila výsmech či zdesenie.
• Áno, chcela by som byť „reprezentatívnou manželkou“ pre svojho manžela, ktorý si to zaslúži a ktorému ďakujem za to, že ma napriek všetkému takúto ľúbi a neobzrel sa za atraktívnejšou "šťabajznou" (a mám pocit, že sa máme radšej, ako na začiatku).
• Áno, nedokázala som s tým doteraz nič urobiť tak, ako mnohé z vás a tak na samú seba (kvôli psychickému zdraviu) pozerám aspoň s humorom.  

Ale ... keby mi niekto ponúkol zázračnú možnosť schudnutia bez akejkoľvek námahy výmenou za menší počet detí, nemenila by som.

Ale o tom možno zase nabudúce.Prajem krásne slnečné dni všetkým 🙂

P.S. Dnes sme mali s najstaršou dcérou náš deň (teda iba ona a ja). Vybrali sme sa na nákupy. Ona potrebovala sandálky, a ja nejaké gate (všetky som prala na 90 stupňov, tak sa zbehli 🙂 ). Pri skúšaní som si vzdychla: „Ach, to moje hrozné, veľké brucho.“ A ona na to: „Ale mami, veď je krásne.“ No, mala som slzy v očiach vtedy, a aj teraz.

Prečítajte si aj:

Vedľajšie účinky chudnutia, alebo To nevymyslíš, to je život (1. časť)

Vedľajšie účinky chudnutia - príbeh pokračuje?

„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:

• zaskočená, lebo som to od skoro trojročného dieťaťa vôbec nečakala;
• zhrozená z toho, že vôbec také slovo vie, lebo doma takúto komunikáciu medzi sebou nepoužívame (teda určite nie zámerne) a dokonca som mala pocit, že pozná aj jeho význam;
• bezmocná z toho, že som vôbec nevedela, ako by som mala správne reagovať;
• nahnevaná, lebo... no však ktorú maminu by aspoň trošku nenahnevalo, keď vám dieťa „vynadá“;
• pobavená z toho, že to povedala tak úžasne nevinne a detsky, s veľmi namosúreným výrazom tváre, ktorý by rozosmial asi aj šialene smutnú princeznú. Len mne okamžite zablikalo červené svetielko a akosi intuitívne som vedela, že za žiadnych okolností sa zasmiať nemôžem.

A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“  Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch!  Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.

Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“.  Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.

„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“

„Ty si šmutná?“, zopakovala.

„Áno, som smutná a bolí ma srdiečko, lebo si mi povedala veľmi škaredé slovo.“

Čakala som, čo sa bude diať. Na moje veľké prekvapenie prišla ku mne, pritúlila sa, pozrela na mňa tými beťársky nevinnými očkami a z jej úst zaznelo: „Pvepáč. Už to nebudem vobiť." Brala som to s rezervou, ale veľmi som ocenila, že sa ospravedlnila. A samozrejme vedela som, že toto nebolo naposledy, čo mi také niečo povedala. Skrátka si tým musím prejsť tak, ako pri dvoch starších deťoch.

Netrvalo dlho a môj poklad sa opäť rozohnil. Tuším som odmietla slniť nejaké jej želanie. Zvraštila čelo a nasrdene zo seba vypustila: „Ty jedna...“, nastala dramatická pauza s následným vyvrcholením, „...dobvá mamina!“  Pri prvých slovách som zdúpnela a pripravila sa na najhoršie, ale na konci vety som sa už nezdržala smiechu. Zobrala som ju do náručia a vystískala. Úžasne z toho vykorčuľovala. Aj keď počuť, aká som dobrá mamina s tak nasrdeným tónom bolo dosť zvláštne. Videla som ale, že moje „citové vydieranie“ zabralo.  Zjavne sa jej páčilo, ako ma to rozosmialo, tak ešte za mnou chvíľu chodila a stále to opakovala.

S používaním škaredých, expresívnych či vulgárnych slov sme sa stretli asi všetky maminky. A ktoré nie, tak verte tomu, že ten čas príde! Nie je to, samozrejme, nič príjemné. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev aj rozpaky. Okolie väčšinou hneď zhodnotí vašu „zlú výchovu“. Naučila som sa to ale prehliadnuť. Kto má deti a zažil to, tak to pochopí. A ostatných nemám chuť, čas ani silu presviedčať, že doma tak vedome nerozprávame, že to nie je spôsobené "výchovou". Zo skúsenosti 4-detnej maminy viem, že deti sú veľmi inteligentné a dokážu veci „odpočúvať“ odkiaľkoľvek – samozrejme veľa „pochytia“ v škôlke a ostala som zhrozená, keď som zachytila pár takých slov aj... v rozprávkach.