Dnes bola viki na logopedii, tentokrát som si povedala, že už nebudem sedieť vedľa nej a čakala som v čakárni. A keďže sme boli posledné bolo tam ticho a tak som počula komunikáciu medzi špeciálnou pedagogičkou a Vikinkou. Bola som veľmi milo prekvapená ako komunikovala, odpovedala, tak ako ju poznám v súvislých a rozvitych vetách, takto ju ešte nepoznali, keďže pri mne bola len ticho. Uvedomila som si vlastne nedávno, že asi by som nemala byť pri nej, pretože na otázky pozrela na mňa a očakavala pomoc v slovíčkach. Ja som síce nechávala nech sa potrápi, ale napriek tomu neodpovedala a reagovala len áno, alebo nie. Tak som si povedala,nech sa trápi, nemôžem byť predsa stále pri nej, pretože mám tu tendenciu,byt tam ak by ma potrebovala. Neviem prečo mi to docvaklo až teraz🤔 Ale musí sa naučiť,, plávať,, podla jej možnosti. Keď mám dieťa ako viki s postihnutím, o to mam väčšiu potrebu ju chrániť a byť jej nablízku. I keď sa snažím veriť jej schopnostiam, nieje to pre mňa vždy také ľahké,, opúšťať,, ju, ibaže už ju čaká škola a tam ja nebudem, v škôlke som mala takú istotu v učiteľkach, jedna je moja veľmi blízka a známa osoba z môjho detstva, vedela som, že viki je tam ako doma.
Zachytila som taky milý malý dialóg.
Pedagóg :
Nakreslíš mi slniečko?
-jasné mohem, to viem.
Dobre, to sa budem veľmi tešiť
- potom nakleslim aj sldiečko.
To by bolo super, a ako ho vymaluješ?
-vezmem si zelenú.
Dobre, môže byt aj zelené.
-a pleco sa usmievas?
Pretože som šťastná.
- a si stasna, lebo si tehotná?
(nato sa logopedka otvorene zasmiala, a vikinka už prichádzala mi ukázať obrázok)