Potrat a ako sa s ním vyrovnať

Potrat. Slovo, ktoré desí každú ženu, ktorá túži po bábätku. Strata blízkeho človeka je jedna z najväčších skúšok, aké v živote zažívame. Pre mňa osobne je to aj najväčší druh bolesti aký viem zažiť. Potrat je ešte väčšia úroveň straty, lebo prechádza naším telom, ktoré si žije ďalej, nám len ostávajú otázky a množstvo bolesti. 

Keď som čakala prvé dieťa mala som 23 rokov, bola som zdravá a ani vo sne by ma nenapadlo, že by sa ma potrat mohol týkať. Išla som na prvú kontrolu, doktorke sa niečo nezdalo, mala som prísť o týždeň. O týždeň mi sucho oznámila, že srdce dieťaťa nebije, nemyslí si ani že sa stav zmení ale teda nech prídem o ďalší týždeň. O ďalší týždeň potvrdila svoju diagnózu, ja som plakala na čo ona reagovala, že čo revem, som mladá a budem mať ešte veľa detí. Poslala ma na kyret. V nemocnici, čakajúc na príjem, sme stretli manželovho kamaráta, ktorý si akurát viezol svoje novorodeniatko domov spolu s manželkou. Myslela som, že sa tam zosypem. Prijímajúci lekár robil štandardnú kontrolu kde zistil, že bábätko žije a je v úplnom poriadku. Reálny potrat som teda nezažila, ale 2 týždne som žila v presvedčení že áno. Aký je to pocit? Ťažko uchopiteľný do slov. 

Na napísanie tohto článku ma inšpirovala téma zo steny, kde padla otázka ako sa vysporiadať so stratou pri potrate a odpovede boli prevažne o tom ísť ďalej, žiť.. Áno, samozrejme, musíme pokračovať a žiť ďalej ale medzi stratou a pokračovaním sú isté medzikroky na ktoré sa zabúda. Zabúda sa na ne aj pri smrti blízkeho ale ešte viac pri potrate. Žijeme v dobe, kedy chceme (a vďaka rôznym procedúram aj môžeme) vyzerať (skoro) večne mladé. Neprijímame svoj vek. S vytesnovaním stárnutia vytesňujeme aj smrť a straty, akoby ani neboli. Absolútne si nedávame priestor na trúchlenie a rozlúčku. Nedovolíme telu viac odpočívať, aby sa aj ono vysporiadalo s  bolestivosťou straty. Pri potrate je tento proces o to náročnejší, že neprebehne pohreb. Pohreb je veľký priestor na vedomú rozlúčku ale čo pri potrate? V drvivej väčšine okolie ani nevie, že sme boli tehotné a teda chceme tento dojem udržať aj po strate a tak sme navonok v poriadku, fungujeme, plníme bežné povinnosti ale vnútro v nás sa priam rúca pod ťarchou bolesti. Ak aj okolie vie o našej strate, snaží sa nás uchlácholiť v duchu že vlastne o nič nejde, že sa to bežne stáva, asi by bolo bábätko choré, tej a tej sa to tiež stalo a vidíš má deti.. Ako na nás tieto vyjadrenia vplývajú? Pomáhajú? Z mojej praxe vidím ako slúžia akurát tak na zatlačenie bolesti do hĺbok našej duše a tela. Takéto potlačenie emócií je veľmi škodlivé na mnohých úrovniach a nikdy nevieme v akej forme sa v nás uložia a následne kedy sa prejavia. Pri veľmi silnej nespracovanej bolesti si tieto energie zapisujeme do buniek, ktoré potom odovzdávame ďalej svojím deťom. Veľakrát tak nevedomo vytvárame rodovú záťaž (ale o tom niekedy inokedy). 

Čo teda môžeme urobiť ak sa nás potrat priamo dotýka? Venovať mu svoju plnú pozornosť. Dovoliť si cítiť bolesť. Nechať priestor trúchleniu. Nepočúvať o tom ako to v podstate nič nie je, ale počúvať svoje boľavé srdce. Dopriať dieťatku aj sebe dôstojnú rozlúčku, ktorá môže prebiehať osamote alebo aj s partnerom. Rozlúčka môže byť jednoduchá len so zapálenou sviečkou alebo je možné osloviť skúsenú sprievodkyňu, ktorá pripraví rituál ako určité zvedomenie tejto straty, rovnako ako symbol vedomej rozlúčky a hlavne ako odpustenie sebe aj bábätku že k tejto strate prišlo. V neposlednom rade je dôležité dopriať si oddych aj po fyzickej stránke, počúvať telo a ak potrebuje kľud, dopriať mu ho, ak potrebuje opačne vybiť emócie športom, tak je potrebné dopriať mu ho. Hlavne je dôležité pracovať s myšlienkami hnevu na svoje fyzické telo a dovyživovať ho na všetkých úrovniach. 

Ak ani tieto procesy nepomáhajú a stále ako žena po potrate cítim ťarchu tejto skúsenosti, je dobré vyhľadať pomoc. Je už na nás aké smerovanie v živote máme a ktoré druhy terapií sme ochotné využívať. Ak sme naladené konvenčne, je možné osloviť psychológa. Ak nás lákajú alebo aj máme skúsenosti s alternatívou, ja osobne odporúčam hlbinné terapie, kde si každá nájde odpovede a riešenia v sebe samej.