O matkách, deťoch...rodine

Ráno ako každé iné. Mááááma, Mááááma papááá, papááá. Ozýva sa z posieľky. Otvorím jedno oko. Ignorujem celých 30 sekúnd. Hlások sa stupňuje, a pridáva sa k nemu kvílenie podobné vyjúcim vlkom na mesiac. Mááááma, pápááá. Spúšťam nohu z postele. Z posieľky sa na mňa díva strapatá hlávka, ktorá svojim kvílením kontroluje moje životné funkcie. A ideme, kolototoč, čistá pienka, preziekame sa, papáme. Máááma, si umýva zuby za asistenicie malého zvedavého človiečika. Raňajkuje za pomoci malej ale vytrvalej slečny, ktorá sa silou mocou snaží vyžobrať mamine jedlo. Tótóóó daj!!!! Nevýchovne zapínam telku. Nech tam aspoň 10 minút čumákuje. JimJam reve na celý  byt, malej slečne nestačila hlasitosť 12 a preto pridáva, čo to mamin sluch vydrží. A ideme na to. Nočník, nééééé mámáááá néééé! Tak nočník nie. Varenie hotová katastrofa, ja sa snažím variť, malá vyhádzala celú kuchyňu. Komplet. Na zemi hľadám medzi hrncami nejakú použiteľnú varechu. Varecha sa nachádza v boxe na hračky. V hrnci niečo buble, niečo čo sa skôr podobá tým čudám zo seriálu Čarodejnice. Upratujem kuchyňu. Slečna prináša najväšší poklad! V ručičkách drží domácky zvaný "hajzel papier". Podarilo sa jej vymotať 40m "hajzel papieru" ! Upratujem harmasanovú katastrofu. Varím čajík. Ten nyjéééééé! Varím iný. Šlak to tref. Už sa teším kedy pôjde po obede spať. Ak vôbec pôjde. Púšťam detké pesničky. Hojda, hojda, zasa na celý byt. Nevadííííí hovorím si, ale márne. Moje sluchové bubienky povoľujú. Malá trsá o stošesť v obývačke na oli oli Janko, a vyspevuje si olííííííí olíííííí jajaj. Krásny výjav, práve povešané prádlo na šušiaku skončilo pod jej nožičkami kde je z tričiek vytvorený tanečný parket...olíííí olííí jajaj. Malej kazím radosť, odnášam jej danceplatz na čo reaguje hrozným plačom. Susedia si musia myslieť, že som jej práve vytraha vlasy. Jačí, kľačí, reve....No nič malá slečna ideme sa prebehnúť von. Prešli sme sotva pár metrov malá slečna pevne rozhodnutá protestovať proti bielemu povrchu si sadá. A znova. A znova. Už leží. Ideme do kočiara. Nijééééé. Tak pôjdeš peši. Nijéééééé. Tatááááá. Opäť scéna ako pre úrad sociálnych vecí. V jednej ruke kočiar, v druhej ruke tenzné dieťa, ktoré sa baví hádzaním maminej čapice na zem. 100 metrov nám trvá 20 minút. Nevládzem a celá spotená vyzliekam malú slečnu. Nijéééé!!!! Ale áno, bojujeme pri prebaľovaní plienky a dávaní do tepláčikov. Zohrievam obed. Toto Nijéééé. Tak pôjdeš spinkať hladná. S prepáčením vyčerpaná a nasraná mama, odnáša malého zúrivca do posieľky. Dudu a hahaj. Ale kde. Prd makový!!!!! Mamáááá, mamááá ozvýva sa z postieľky, vo všetkých tóninách. Takto sa nenajem, utekám ju uspať. Mlieko, dudu a spinkáme. Nespinkáme. Po urevanej polhodinke zaspaváme. Konečne. Najesť, umyť hlavu, všetky potreby záchodového charakteru. Káva..... Po hodinke sa ozvýva Mamáááá. Sused z hora vrtá, rozhodol sa vyvrtáť si z bytu ementál. Do železobetónu príklepovou vŕtačkou.  Je mi do plaču. Káva rozpitá. Vlasy nevysušené. Dokola nijéééé. Jablko nijééé, von nijééé. Tak teda zdemoluj obyvačku. Snažím sa manželovi do práce ožehliť aspoň tri tričká. Kontrolujem obývačku. Smola. Manželove knihy dostali k.o. Ten ma zabije. Patofyziológia roztrhaná, interná medicína pokreslená, anatómia preriedená. Teraz neviem čo skôr ratovať, či tie knihy, alebo tie tričká....Rozhodli knihy. Malá slečna nechápe prečo jej beriem takú super hračku, kde sa môže aj kreatívne vyžiť a hádže sa o zem. Nijéééé, bak bak mamáááá! Celé zle! Tak a dáme si jogurtík. Ten áno. Bože si milostrdný. Papáme jogurtík, po troch lyžičkách ja ama. Tak dobre ty ama. Sama naberá pod drobnohľadom svojej mamy. Ale čo sekunda. A jogurtík skončil na stene. Zo stropu visí cencúľ jahodovej mazlaniny. Beriem mop. A robím machuľu ešte väčšiu ako mapa afriky. Super, dúfam, že si to manžel nevšimne. Rozprávky, tanečky. ešte pár katastrof, ako otrhané kvetiny. Letí, letí všetko letí a naša malá práve doletela. Pristála behom sekundy na stole. Hrane konferenčného stolíka. Rev, jako pavián. Myslím, že aj horší. Stála som vedľa nej. Je mi do plaču. Toto už vážne nechápem. Sekunda. V tom prichádza manžel. Ovešaný nákupom letí k malej a dáva prvú pomoc. Ešte, že je na školený. Vitálne funkcie zachované, nevracia, rohovky v norme,konštatuje sucho, ešte zopár neurologických vyšetrení. Malá reve, ja plačem. Neurologicky v norme. Skonštatoval. Volá mama, dnes nemôže lebo ide na brušné tance, v stredu tiež nie, lebo ide na Vianočnú kapustnicu, v piatok s otcom sú pozvaný na flám. Super varovanie nehrozí. Mami, snažím sa ju prerušiť. " Mami potrebovala by som..." ani nedopoviem zložila. Svokra na východe. "Ako si sa mal v práci?" Snažím sa o určitú empatiu. "Fajn, tri operácie, dve resusciácie a krásne havárky, hľadali sme nohu, a mozog bol prosím pekne v motore!" Ďakujem za odpoveď, ešte niečo pozitívne. "Máme niečo jesť?" Podávame "gebuzinu". Zjedol, zvyknutý na nemocničnú stravu. Prichádza večer. Okúpať. Nijéééé. Smola. Tata kúpe. Počuť detský oddyševnený smiech.V akom stave je kúpeľna je mi už jedno!  Papáme. A do postieľky. Opäť postiekový cirkus končiaci sa, veľkým krikom. Po hodine je ticho. Vchádzame na kontrolu. Spí. Správame sa ako myšky tichučké. Bože len neprdnúť. A debaty obohacujúce ducha. Účty, čo treba spraviť. čo treba kúpiť. kto vykuchá kapra, kedy zaplatiť poistku na auto, čo je pokazené. Končím odchádzam spať. Zatvárajú sa mi oči. Nevládzem. V tom na mne spočinie ruka pána manžela, a viem ktorá bije. Tak dobre ešte jedno číslo zo zavretými očami, nech mi ťa nepreberie nejaká sexuchtivá sestrička a hajdy spať. Do jedej v noci kľud. Budí sa. Bože nie. Mlieko nezaberá. Čaj nezaberá. Dudu letí z posieľky. Do piatej sme hore. Spíme ešte hodinku a zasa Mámaáááá, papáááá. Manžel odchádza do práce. Unavený, nasraný.  Ja kruhy pod očami, ani korektor MaxFaktor nepomôže. Káva...a nanovo. Babka po fláme, Svokra na východe, Manžel na 48h službe.