Príbeh tretí: Hurá z nemocnice alebo ako si po nás ocko (ne)prišiel a (ne)odviezol nás domov

Veľa krát tu vídavam fotky mamičiek, ako prišli domov a tam ich čakalo prekvapenie, ktoré im nachystal novopečený otecko 🙂 Balóniky, transparenty, kytice, darčeky.... U nás to bolo trošku inak, hm, trošku je asi slabé slovo, bola to riadna akcia, aj keď vtedy mi do smiechu veľmi nebolo 😀

Tak sme v nemocnici pobudli tých potrebných 5 dní a konečne prišiel deň, kedy sme mali ísť domov. Juchuu,juchuuu,asi mi dá každá za pravdu, že po ničom inom ste netúžili,len ísť konečne domov, starať sa o svojho drobčeka samé bez múdrych a často rozporuplných rád sestričiek,ktoré vám chcú samozrejme len dobre...ja už som odrátavala sekundy 😉

Bol štvrtok ráno, vizita moja, vizita Belinky, našťastie všetko v poriadku, počkám na prepúšťacie správy a na obed príde drahý pre nás. Volala som mu okolo desiatej so správami v ruke a nedvíhal, o chvíľu prišla sms: Mám poradu, zavolám ti neskôr. No ok,tak som teda čakala a čakala,asi po hodine som volala zase a nič...

Zrazu sa vo dverách zjavila moja krstná, čomu som sa vôbec nedivila, lebo kedysi robila sestričku, tak ma chodila pozrieť na izbu. Ešte jej hovorím, že jej,super,aj ty si pre mňa prišla? A ona: nezľakni sa,ale Miškovi sa niečo stalo. Ako išiel ráno po schodoch, šmykol sa a spadol na chrbát.... Ja oči vypleštené a hneď,že čo je s ním...

(pred rokom bol o takomto čase sneh,poriadne mrzlo,tak sa ani nečudujem,bývali sme v dome po mojom dedkovi a viedlo tam asi 6 schodov, ktoré dosť ľahko namŕzali a môj chlap, rodený mešťan a dedinského života neznalý chlap, to akosi neodhadol a ujo,ktorý tam býval s nami schody nestihol posypať a bolo...)

Tak mi krstná rozpovedala,ako to bolo, že Miško išiel do roboty,už bol pri aute ale ešte sa pre niečo vracal dnu a ako išiel von,šmykol sa. Zostal ležať pod schodami a len ručal (doslova mi to bolo takto opísané). Moja mama a krstná niečo započuli,no najskôr si mysleli,že to ujo opäť dostal epileptický záchvat,no ten sa zrazu zjavil v kuchyni,že Miško leží vonku na zemi a nemôže sa pohnúť. Mojej mame by sa isto krvi nedorezali,ona všetko dosť prežíva a isto ani krstnej to nebolo jedno, takže pekne zavolali záchranku, jeho medzitým nejako dopravili dnu, záchranka prišla, odviezli do nemocnice na pohotovosť a krstná s ním od rána behala po RTG a zas na úrazovku a zas na RTG,všade sa samozrejme čakalo,jak keby zadarmo dávali...Pointa toho,že mi drahý nezdvihol telefón bola samozrejme v tom,že mu zakázali mi čokoľvek povedať,aby som sa nezľakla a podobne (ja som inak chladná hlava,takže súdili asi podľa seba,lebo ako mi to krstná povedala,zaujímalo ma akurát to,či žije a čo je s ním som riešila až potom)

Hm,príbeh som si vypočula a čo teraz? Zavolala som sestričku, či by som Belinku mohla ešte nechať na novorodeneckom,ja som sa obliekla a išla s krstnou za tým našim lazarom. Chúďa naše malé, 5 dní malo a už bolo odložené ☹ "Šťastie" bolo,že som ešte nedojčila,tak o nasýtenie našej dcérky som sa starať nemusela, sestričky vyriešili.

Naozaj som rada,že som bola po pôrode tak rýchlo fyzicky v poriadku, lebo keby som za tým mojim nešťastným chlapom mala ísť ešte v bolestiach,tak by som ho tam asi aj vyfackala. On mi totižto rád robí takéto prekvapká 😀 Už som si veľakrát myslela,že ma ničím neprekvapí,ale toto bolo úplne že najprekvapujúcejšie prekvapenie. Och, chudák,ležal tam na vozíku,pomaly sa ani otočiť nemohol, z úrazovky ho zas poslali na RTG a ako som vedľa neho sedela a čakala,tak na mňa doľahli popôrodné hormóny a plakala som a nadávala mu,že prečo zrovna on sa musel vytrieť na schodoch, prečo zrovna dnes, veď mal pre nás prísť a či musí všetko pokaziť,ja som sa tešila domov a on mi toto urobí a podobne...viem,že som mala byť šťastná,že žije,že sa môže ako tak hýbať a neviem čo,ale vtedy som to nedokázala,doľahlo to na mňa,chcela som obyčajný odchod z nemocnice domov,kde budeme spolu a takto to dopadlo...som tam pri ňom vyzerala asi biednejšie ako on 😀

Až okolo druhej či tretej sme sa konečne dovybavovali, nakoniec sa mu podarilo aj postaviť, dostal nejaké injekcie, verdikt znel nalomená kostrč, vďakabohu žiadne zlomeminy chrbtice, len nejaké obrazeniny...počkal nás teda na úrazovke,ja som išla pre Belinku a prišiel pre nás krstnej priateľ.

Domov sme namiesto na obed prišli až po štvrtej poobede, tam ma ešte k tomu vytočila moja mama, poviem vám, na jeden deň toho bolo na mňa dosť...bola som rada,keď bol večer a boli sme konečne sami traja v izbe, všade kľud 🙂

Malo to aj jedno plus, že drahý bol mesiac na PNke a tak mi pomáhal či cez deň či v noci, keďže naše žieňa občas ťahalo nočnú od jednej do tretej a tak podobne 🙂 Myslím, že aj tréning hojdania Belinky na rukách prospel drahého chrbtici 😀

Koniec dobrý,všetko dobré,držte palce,nech už takéto prekvapenia nezažívam a nabudúce aby bol návrat domov o niečo veselší 🙂